Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Pozerať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Zapnúť upozornenia

František Mikloško

Pápež vyžaruje svätosť. To, že Slovensko je poézia, sú vážne slová (video+text)

František Mikloško hodnotí najdôležitejšie slová pápeža a ponúka pohľad na význam jeho návštevy pre kultúrne vojny či kauzu Bezák.

Arcibiskup Stanislav Zvolenský po odchode pápeža Františka povedal, že hlavným odkazom pápeža je ľudskosť. Ako by ste najdôležitejšie posolstvo pápeža pomenovali vy?

Ak by som to mal veľmi krátko zhrnúť, povedal by som, že pápež nám odkázal, že máme na to, aby sme boli šíritelia pokoja, radosti a tolerancie. Po druhé, zažili sme radosť. Sledoval som všetky vysielania, a kamkoľvek pápež prišiel, ľudia ho vítali s obrovskou radosťou.

Iste, medzi jeho posolstvá patrí aj ľudskosť. Pápež však povedal veľmi zásadné prejavy – v prezidentskej záhrade, biskupom aj inde. Nebolo by dobré, keby sme to uzavreli niekoľkými slovami a odniesli si len to, že je ľudský alebo že na to máme. Osobne si myslím, že toto je úloha katolíckych médií. Výzva – aj pre Postoj – spočíva v tom, že máte priniesť analýzu tých najdôležitejších častí Františkovho posolstva na Slovensku a rozlúsknuť otázku, čo to znamená pre náš život.

Pápež napríklad ukázal celému Slovensku, že cirkev – saleziáni – sa o Rómov starajú tak ako nikto iný. Vážim si to, čo robí pre Rómov tretí sektor, napríklad v oblasti vzdelávania. Ale kto s Rómami žije každodenný život? Katolícka cirkev. Samozrejme, aj iné kresťanské cirkvi, ale katolícka je najväčšia. Pápež ukázal celému, aj sekulárnemu Slovensku, ako to je. A to by si zaslúžilo veľkú diskusiu.

Postoj, ktorý má pápež František k chudobným, k ľuďom na okraji spoločnosti, sa vinie celým jeho životom. Každému človeku je jasné, že pápež chce „chudobnú cirkev pre chudobných“. Aké sú jeho ďalšie posolstvá z návštevy na Slovensku, ktoré širokej verejnosti nie sú až také jasné, ako výzva k záujmu o ľudí na okraji?

Začnem tým, že pápež v príhovore v Dóme sv. Martina spontánne povedal, že Slovensko je poézia. To sú veľmi vážne slová, ktoré pápež nepovedal len formálne.

V prejave v prezidentskej záhrade sa pápež prihovoril Slovensku. Nebola tam cirkev, nebola tam ekumenická rada, boli tam všetci, bol to prejav Slovensku. Málokto dokázal vystihnúť charizmu Slovenska tak ako on. Poukázal na prírodnú charizmu tejto krajiny a aj na duchovnú charizmu, ktorou je dobrosrdečnosť, pohostinnosť, priateľskosť. To je povzbudenie!

Na Postoji ste mali rozhovor s vatikanistom Andreom Gagliarduccim, ktorý povedal, že Slovensko je málo známa, takmer neviditeľná krajina a nechápe, prečo sa u nás vedú o pápežovi toľké diskusie, keď nás ako krajinu veľmi zviditeľní. A naozaj, celý svet o nás písal. Pápež vyzdvihol, že sme kultúrnou krajinou – svojimi dejinami, prirodzeným sebavedomím a aj v národne, slovansky chápanom kresťanstve.

Potom to však pápež potiahol ďalej a to bolo úžasné. Použil na to takmer básnický obraz. Hovoril o krásnych Tatrách, o hrebeňoch hôr a tento obraz využil na výzvu, aby sme tento hrebeň, hranicu, presiahli. S tým, čo tu máme a čo nám o nás povedal, máme obohatiť Európu a celý svet. A o tejto veci treba viac hovoriť.

Sme dobrí, rodina pre nás znamená strašne veľa. Ale máme v sebe mentalitu dolín. Byť uzavretí do seba a všetko, čo je cudzie, považovať za podozrivé. Otvorme sa Európe! Nevyhneme sa jej, v dnešnej dobe internetu a otvorených hraníc sa to nedá. Nebojme sa tejto konfrontácie, máme na to, aby sme boli rovnocennými účastníkmi tohto európskeho príbehu.

Týmto slovám sa tiež dá rozumieť – potrebujeme sa otvoriť svetu, viesť s ním dialóg, neuzatvárať sa do seba. Aby to však malo pozitívny efekt, chce to splniť jednu podmienku, ktorú pápež explicitne pomenoval na stretnutí s mladými v Košiciach: musíte byť zakorenení, vedieť, kto ste, z čoho vychádzate. Toto je však už komplikovanejšie. Dnešný kresťan a jeho základné hodnotové ukotvenie je totiž konfrontované s výzvami tejto doby: konzumný a egocentrický spôsob života. Voči tomu sa pápež jasne vyhranil.

Druhá výzva však súvisí s pálčivými otázkami kultúrnych vojen. Viacerí kresťania, ktorí sa cítia byť v konflikte s moderným svetom pre svoje názory na rodinu, na potraty a podobne, čakali, čo im na ich boj povie pápež. Čo im podľa vás povedal?

Pápež sa jednoznačne vyjadruje, že je za ochranu života, povedal, že potrat je vraždou...

To povedal počas odletu z Bratislavy do Ríma na palube lietadla. Na Slovensku to však nepovedal, skôr vyznieval tak, že je voči všetkým zmierlivý.

Keď si pozrieme jeho stretnutia, tak je jasné, že pápež prišiel budovať mosty. Ako začiatok možnej komunikácie, z ktorej majú kresťania podať svedectvo. V tomto bolo zásadné stretnutie s ekumenickou radou cirkví. Evanjelický generálny biskup Ivan Eľko nemal problém pápeža osloviť Vaša svätosť. Prejav predsedu Ústredného zväzu židovských náboženských obcí ​Richarda Dudu bol veľmi pekný. Mohol tú príležitosť využiť na to, aby konkrétne spomenul tragédiu židov za Slovenského štátu. Zostal pri tom, že pripomenul holokaust, a nechal na pápeža, nech sa toho dotkne. On takisto pochopil, že táto situácia je nádejou do budúcnosti pre vzájomné poznanie, ktoré neoberie židov o ich identitu ani o ich pamäť a zároveň umožní kresťanom, aby zostali sami sebou.

Pápež v dóme povedal: budujte v ľuďoch slobodu, vychovávajte ich k slobode. Len v slobode môžu dozrieť. Toto opakoval aj mládeži. Aby boli vnútorne zakorenení, ale zároveň si budovali slobodu a lásku. Pápež mládeži jasne povedal, že láska nie je vec krásnych románových príbehov, ale vzťah, o ktorý sa treba celý život usilovať.

Je to premena paradigmy: pápež začína odspodu, od človeka. Zároveň pápež kladie na človeka veľké nároky, aby dozrel, aby bol samostatný, slobodný, aby riskoval aj urobil chyby – ale aby vďaka koreňom vedel, kam sa má vrátiť.

To, čo sme si mnohí doteraz mysleli – že nás zachránia len predpisy a zákon –, berie pápež opačne, a preto pri tradičnom myslení mnohých kňazov a biskupov naráža.

Morálka má v prvom rade vyplývať zo vzťahu. Keď máme niekoho radi, budeme sa podľa toho aj konkrétne správať. To je jasné posolstvo. Ale kresťania dneška čelia konkrétnym dilemám v konfrontácii s moderným svetom, keď majú iný názor na potraty, homosexuálne vzťahy a podobne. V týchto témach sa bojujú kultúrne vojny. Pápež akoby hovoril, že katolíci vojny s inými ľuďmi bojovať nemajú, ale zároveň majú stáť za tým, čomu veria. Ako chápete tento rozpor?

Ja tomu rozumiem. Znakom zrelého človeka je to, že je sám sebou, ale zároveň umožní druhému človeku to, aby sa cítil slobodný. To znamená, že z vás nevyžaruje to, že chcete druhého človeka uchopiť a zmocniť sa ho.

Pápež v celom svojom pontifikáte zdôrazňuje, aby sme mali jasno v hodnotách, aby bolo jasné, aký máme vzťah k týmto morálno-etickým hodnotám, ale aby sme si boli vedomí, že svet tu je a my ho nemôžeme zobrať a „biť palicou po hlave“. Musíme byť trpezlivejší.

Inzercia

Myslím, že Cyril Vasiľ v jednej relácii povedal, že keď sa pápež vzdáva prozelytizmu (cielené získavanie nových veriacich pre nejakú náboženskú spoločnosť zmenou ich pôvodného náboženského presvedčenia, pozn. red.), zrejme myslí na to, že nechce nikoho nasilu vťahovať do našej viery. Na druhej strane, apoštolské poslanie, ktoré nám dal Kristus pri nanebovstúpení, tu stále je. Zmena v tomto pápežovi je v tom, že nám hovorí, že musíme byť trpezliví. A to nie je maličkosť – byť trpezliví, nechať dozrieť v človeku semeno Božie.

Pápež sa nádherne vyjadril o ateizme. Keď sa rozpráva s ateistom, nebude sa s ním rozprávať o viere, ale o ľudských hodnotách. A keď sa ho ateista opýta na vieru, podá svedectvo. Myslím si teda, že znakom zrelého človeka je to, že pokojne vyžaruje svoje hodnoty a umožní druhému človeku, aby bol v jeho prítomnosti slobodný.

V kresťanských kruhoch existujú dva kontrastné pohľady na to, ako fungovať v modernom svete. Jeden z nich naformuloval Rod Dreher vo svojej knihe Benediktova voľba. Tvrdí, že súčasná kultúra Západu je voči kresťanom taká nepriateľská, že sa máme stiahnuť do svojich komunít a tam, spoza barikád, žiť svoju vieru v tomto svete. Druhá cesta spočíva v tom, že sa svetu otvoríme, žijeme v ňom, len hrozí, že s tým svetom splynieme a prídeme o seba samých. Čo na toto podľa vás hovorí pápež?

Rod Dreher vychádza z americkej skúsenosti, kde to už hraničí s prenasledovaním kresťanov. Keď na niektorých amerických vysokých školách poviete názor, ktorý ide mimo politickej korektnosti, tak máte obrovské problémy. Rod Dreher píše o situácii, v ktorej sme možno boli začiatkom 50. rokov, keď sme prechádzali do ilegality.

Ja mám v sebe skúsenosť z normalizácie, keď sme na jednej strane budovali štruktúry podzemnej cirkvi, lebo boli naším psychologickým aj duchovným zázemím, ale na druhej strane sme komunikovali aj so svetom. Ja som komunikoval s občianskym disentom, s umelcami, pôsobil som v sekulárnych samizdatoch. Oni to prijali. Nevnucoval som im nič, ale písal som slobodne. Toto som hovoril aj Rodovi Dreherovi: nemôžeme sa na svet pozerať čierno-bielo. Do katakomb sa ide v extrémnych situáciách, keď je cirkev prenasledovaná tak, že ide o krk.

Myslím si, že treba kombinovať budovanie svojich štruktúr, mať svoje východiská, ale zároveň ísť do sveta.

Pálčivou témou príchodu pápeža bol prípad arcibiskupa Bezáka. Vy ste v tom príbehu osobne veľmi angažovaný. Keď ste sledovali prítomnosť Róberta Bezáka na stretnutiach s pápežom, vnímali ste to ako uzavretie nejakej kapitoly?

Pokiaľ ide o môj postoj, angažoval som sa hlavne na začiatku kauzy, keď som mal pocit, že chcú Róbertovi Bezákovi nasadiť psiu hlavu. Keby sa Bezák vtedy nevzoprel, tak by nad ním navždy zostal tieň pochybností o tom, či nespravil niečo zlé. Dôležité bolo aj to, ako sa ho zastali ľudia.

Odvtedy ubehlo deväť rokov a do toho som už veľmi vstupovať nemohol. Bolo na osobnom rozhodnutí Róberta Bezáka, ako sa so situáciou vyrovná. Veľmi dôstojne sa postaral o svojho otca a teraz aj o matku. Tam našiel pekné ľudské pokračovanie svojho príbehu.

Ale keď som sledoval Bezáka aj v Šaštíne, biskupi hovorili, že medzi nich patrí – nakoniec, prečo by nepatril, bolo tam viac emeritných biskupov a Bezáka nesuspendovali a neexkomunikovali. Ale keď som sa na to pozeral, videl som, že tie svety sa vzdialili, že Bezák už s biskupmi netvorí prirodzené spoločenstvo.

To znamená, že nielen psychologicky, nielen cirkevnopoliticky, ale už zrejme časom a situáciou je to tak, že Róbert Bezák sa ťažko môže vrátiť do nejakej diecézy. Myslím, že je na ňom, aký spôsob života si nájde. Nechcem mu radiť, dostal takú životnú ranu, akú som ja nikdy nedostal. Len vidím príbehy ľudí z komunizmu ako Ladislav Hanus, ktorý bol 14 rokov kurič a vytvoril obrovské životné dielo. Vidím príbeh kardinála Korca. Sú rôzne situácie, keď človek môže prijať zmenu a podať ďalej svedectvo. Veľmi by som to prial aj Róbertovi Bezákovi. Nech to nie je smutný slovenský príbeh človeka, ktorý na vrchole skončil a potom prešiel do zabudnutia. Veľmi mu to želám.

Štyri dni sme mali exkluzívnu možnosť vidieť, ako pápež František vníma Slovensko, ako sa rozpráva s našimi štátnikmi, kňazmi, s bežnými ľuďmi. Vy ste sa s ním pri jeho prílete na Slovensko aj krátko osobne rozprávali. Ako sa zmenilo vaše vnímanie tohto pápeža?

Doteraz som vnímal pápeža Františka cez jeho myšlienky a slová, ale nikdy som nebol tak blízko neho, ako teraz sme my dvaja. Toto som zažil na letisku, kam prezidentka vybrala desiatich ľudí, ktorí ho vítali. Prvýkrát som ho mohol vidieť v úplnom detaile.

Je to 85-ročný starec, mesiac a pol po ťažkej operácii žalúdka. Bol unavený. Prezidentka mu predstavila predsedu vlády, predsedu parlamentu a tak ďalej, no ja som hlavne vnímal troch ľudí, ktorí sa s pápežom vítali blízko mňa. Vnímate tvár. Je úchvatná, vyžaruje niečo neuveriteľné. Prezidentka predstavila Hertu Vyšnú, ktorá prežila holokaust. Pápež zobral jej ruku do svojich, nič nepovedal, len sa na ňu pozeral. Pohľad bol plný lásky, súcitu a porozumenia.

Potom pápež prešiel k pani Jasenkovej, detskej onkologičke, ktorá sa cez Plamienok angažuje v detskej domácej paliatívnej starostlivosti. Pápež jej poďakoval za tie deti, o ktoré sa stará. Keď sa niečo také povie, viete rozoznať, či sa to hovorí úprimne, alebo len formálne. A tieto slová boli od srdca.

Keď som prišiel na rad ja, prezidentka ma predstavila ako člena tajnej cirkvi a bývalého predsedu parlamentu. Využil som možnosť, ktorá sa nezopakuje a povedal som mu: Svätý Otče, ďakujeme Pánu Bohu, že ste. S manželkou sa za vás každý večer modlíme. A vydržte! Bolo vidieť, ako sa uvoľnil, zasmial sa, a Jankovi Bittšanskému, ktorý pápežovi počas celej návštevy Slovenska tlmočil, povedal: Že vydržte! To pripomína obdobie komunizmu, tam si hovorili, že vydržte!

Cítil som z neho to, čo sa hovorilo aj o Jánovi Pavlovi II. Aj keď bolo okolo neho veľa ľudí, keď prišiel k vám, mali ste pocit, že hovorí len s vami. To je vyžarovanie vnútorne zrelého človeka. To je vyžarovanie svätého človeka.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.