Kaplán internátu Svoradov Aj mladí už riešia, ktorý prúd je správny: progresívny alebo tradicionalistický?

Najprv vyštudoval históriu a archeológiu, „odkryl“ viaceré kostoly a bol tiež v tíme, ktorý objavil pod bratislavskou katedrálou hrobku kardinála Pázmaňa. Napokon sa dal na prácu s dušami, ako kňaz pôsobí v bratislavskej Trojičke a je tiež kaplánom katolíckeho vysokoškolského internátu Svoradov.

Hovorí, akí sú dnešní mladí a podľa čoho zistí, či prichádzajú zo živej farnosti. Podľa neho majú katolícki študenti často prebudenú, živú vieru, ale potrebujú jej lepšie rozumieť. Priznáva, že aj medzi mladými už rezonuje otázka, ktorý prúd v cirkvi je ten správny, a vysvetľuje, prečo považuje ten tradicionalistický za horší než progresívny. Kňaz Tomáš Krampl.

Koľko je na Slovensku kňazov, čo sa venovali archeológii?

Neviem o nikom okrem seba. (Úsmev.) Už ako osemnásťročný som rozmýšľal o kňazstve, ale nebol som si istý. Tak som povedal Bohu, že ak chce, musí mi to povedať priamejšie. Medzitým som šiel študovať históriu a archeológiu.

Cítili ste počas štúdia nepokoj, že to nie je vaše povolanie?

Nie. Bol som zahĺbený do vysokej školy, na katedre klasickej archeológie v Trnave sme mali výbornú partiu. Počas letných prázdnin som štyrikrát kopal v Efeze, bolo to krásne aj dobrodružné. Lenže keď som skončil školu, prišla na mňa kríza.

Čo za tým bolo?

Zistil som, že s archeológiou vlastne nemám zamestnanie. Nevedel som, čo zo mňa v živote bude. Bol to frustrujúci polrok. Hoci neskôr som dostal ponuku ísť pracovať do Rakúskej akadémie vied, už som vedel, že to asi nie je moje povolanie, a niekde v kútiku duše som túžil po kňazstve. Avšak bál som sa, nechcel som ísť do toho sám.

Sám?

V tom čase krízy som sa ponúkol vo farnosti, že pomôžem s prípravou birmovancov. Bol to milostivý čas, zistil som, že práca s dušami ma úžasne napĺňa. Objavil som naplno túžbu po kňazstve, po spáse duší. Spájať človeka s Bohom, čo je typicky kňazská vec. Vtedy som rozpoznal, že je to moje povolanie.

No ešte som dal Bohu jednu podmienku. Podal som si prihlášku na doktorát do Mníchova s tým, že ak ma nevezmú, idem do seminára. Negatívna odpoveď z Nemecka prišla v deň uzávierky prihlášok do seminára. Bolo rozhodnuté.

Nie je to príliš riskantné, nechávať také závažné rozhodnutie na okolnosti tohto typu?

Nebolo to úplné losovanie úryvku zo Svätého písma alebo niečo spontánne. Už som videl, že som povolaný do kňazstva, potreboval som sa len dokopnúť do toho posledného rozhodnutia. Akoby predostrieť Bohu rúno ako Gedeon.

Cítili ste v seminári výhodu, že ste mali za sebou vysokú školu aj prácu s birmovancami?

Mal som prezývku Magister, lebo na začiatku, keď nepoznali moje meno, tak ma volali podľa titulu – a to mi aj zostalo. Iste, vnímal som, že som starší ako ostatní spolužiaci v ročníku. V celom seminári nás bolo viacero s vysokými školami, sem-tam sme mali aj osobitné stretnutia „inžinierov a magistrov“.

Prvú vysokú školu som však nevnímal ako premárnený čas, že by som niečo zameškal. Bol to čas dozretia pre službu.

Ešte pred nástupom do kňazského seminára ste stihli „kopať“ vo viacerých kostoloch. Vnímali ste to aj tak, že ste získali väčšiu skúsenosť zo života rôznych farností?

Iste, napríklad keď sme kopali kostol v Rači, sprevádzali to aj isté turbulencie. Možno som bol príliš priamy a nevnímal som ešte šírku katolíckej cirkvi, chýbal mi kňazský nadhľad. Veľa ma to naučilo.

Boli ste jedným z tých, čo objavili hrobku kardinála Petra Pázmaňa pod bratislavskou katedrálou. Ako sa to podarilo?

Vzniklo to celkom spontánne, pán biskup Jozef Haľko mal predstavu, kde by sa asi mohol nachádzať hrob Petra Pázmaňa. Keďže som mal kontakty na kolegov archeológov, išli sme do spolupráce. Potom sme začali odkrývať kryptálny priestor, vošli sme dolu cez dlaždicu 50 x 50 centimetrov. Všimli sme si, že na jednej stene sú tehly akoby dodatočne poukladané. Prebúrali sme to a našli hrobku kardinála Pázmaňa.

Kde ste pôsobili po vysviacke?

Bol som kaplánom v Podunajských Biskupiciach, Senci a Šamoríne. Mal som šťastie na živé farnosti. Teraz som kaplánom v bratislavskej Farnosti Najsvätejšej Trojice pri Kostole svätého Jána z Mathy, známom ako Trojička. Okrem toho som aj duchovným správcom Domu Quo vadis a katolíckeho vysokoškolského internátu Svoradov.

Poznali ste predtým Svoradov?

Nie, iba počas svojho pôsobenia v Šamoríne som zaregistroval jeden oznam, hovorím si – výborná myšlienka. A potom, ešte keď som bol na teologickej fakulte, lazarista Augustín Slaninka nám hovoril, že tam chodí medzi študentov. Išlo o prvé pokusy o pastoráciu študentov, keď bol ešte internát v rukách Slovenskej technickej univerzity.

Svoradov je internát so silnou históriou. Čo vás na nej oslovuje?

V prvom rade ma fascinuje myšlienka, že cirkev sa stará o svojich vysokoškolákov nielen cez univerzitné pastoračné centrá. Uvedomil som si to práve pri Svoradove, že toto sme mali robiť už od začiatku 90. rokov. Trošku sme zaspali vlak. Odvážna myšlienka prišla v roku 2016, a to zobrať celý internát do správy arcidiecézy.

Dovtedy bol v správe STU?

Áno, hoci budovy boli vždy cirkevné. Povedzme si to však od začiatku. V roku 1922 aktívny kňaz Nitrianskej diecézy – ktorý sa trochu podobal na dona Bosca – Dr. Eugen Filkorn prišiel do Bratislavy s ideou založiť katolícky internát. Bolo to v čase, keď vznikla Univerzita Komenského a študenti bývali v provizórnych barakoch. Filkorn presadzoval aj národný rozmer v zmysle, aby sa na Svoradove formovala národná katolícka inteligencia. Ale tiež sociálny rozmer, snažil sa, aby mohli na internáte bývať aj študenti zo slabších pomerov, ktorí bývali na tzv. fundačných alebo aj štátnych štipendijných izbách.

Filkorn začal stavať na pôde bývalého Pálffyho paláca a do roku 1939 postavili celý tento komplex na Svoradovej ulici. Internát fungoval až do príchodu komunistov a znárodnenia v roku 1946, keď sa dostal do rúk STU. Takže nadväzujeme na peknú, ale pomerne vzdialenú myšlienku.

So Svoradovom sa spájajú aj známe osobnosti.

Tento internát naozaj vychoval pekné osobnosti, ale aj kontroverzné postavy, a to nielen z obdobia slovenského štátu. Býval tu trebárs Gustáv Husák, ale na druhej strane aj Anton Neuwirth.

Páter Tomislav Kolakovič chodil medzi študentov Svoradova, mali tu krúžok Rodina. Silný bol aj krúžok Frassati, ktorý založil prefekt seminára lazarista Ján Hutyra, a mnohé ďalšie aktivity.

Čo sa dialo po Novembri 89?

Cirkev budovy reštituovala, ale zároveň bola podpísaná dohoda s STU, že internát zostane v ich správe, pričom časť jeho kapacity mohla „obsadzovať“ arcidiecéza. Dnes je celý internát v rukách cirkvi, existuje na to firma, ktorá ho spravuje. Sme ešte v transformačnom procese, lebo sme akceptovali aj pôvodných zamestnancov, aj študentov STU. Takto fungujeme piaty rok a už prijímame prevažne katolíckych študentov.

Aký je rozdiel medzi Svoradovom a univerzitným pastoračným centrom?

UPC-čko je misia namočená vo veľkom svete internátov a univerzít. U nás je to iné, sme výberový internát a formujeme si iba katolíkov. Možno máme výhodu v tom, že máme dosť mladých katolíkov, ktorí sú aktívni vo svojich farnostiach. Keď chcú prísť, musia predložiť odporúčanie kňaza. Nie sme teda úplne evanjelizačná inštitúcia, ale skôr formačná. Hoci raz budeme musieť byť aj evanjelizačná. Katolíkom zo všetkých regiónov Slovenska sa snažíme poskytnúť bezpečné miesto a zároveň pracovať na posilňovaní ich viery.

Nie je to tak, že vysokoškolákov láka na Svoradove hlavne jeho poloha, keďže je v úplnom centre Bratislavy?

Netvrdím, že študentov láka v prvom rade „katolíckosť“. Áno, Svoradov je pre nich zaujímavý pre polohu a tiež pokoj, lebo sa tu dá študovať. Máme istý poriadok a bezpečnosť. U nás sa nevedie bujarý študentský život, nekonajú sa takzvané chodbovice a snažíme si zachovať aj mravnosť. Napríklad vôbec nepúšťame opitých študentov, to je pre nás červená čiara. V noci je regulovaný vstup len po každej celej hodine a neakceptujeme konkubináty na izbách. Myslím, že aj mladí vnímajú, že je to pre nich dobré.

„Katolícky svet je väčší, slobodnejší a priestrannejší, než sa javí z pohľadu tradicionalistov. Môj sen je ukázať mladým katolícky svet v celej jeho šírke.“Zdieľať

Navyše, študenti prichádzajú do sekulárneho mesta, kde je viera veľmi skúšaná. Mladí ľudia ju ešte nemajú takú upevnenú, hoci horlivú možno áno. Práve Svoradov by mal byť prostredím, kde sa nemusia báť o svoju vieru, naopak, chceme im ju posilňovať, aby obstáli.

Sú mladí ochotní zapojiť sa do aktivít, ktoré ponúkate?

Je pravda, že z tristo prijatých vysokoškolákov sa nám cez program premelie asi stovka. Pričom z toho asi päťdesiatka je angažovaná. Zatiaľ je naša formačná ponuka slobodná, nikomu ju nenanucujeme.

Navyše, tu v meste je bohatá ponuka reholí, či už kapucíni, jezuiti, františkáni, saleziáni, UPC-čko, chválové spoločenstvá... Platí, že z akého prostredia mladí prichádzajú, tak taký typ si nájdu aj tu v Bratislave.

Čo konkrétne im ponúkate vy?

Máme dve sväté omše za týždeň, tento rok sme pridali aj adoráciu vo štvrtok. Streda je športová. Vymyslel som program Intelectus fidei, ktorý slúži na formovanie chápania viery. Nie je to vyslovene teológia, ale skôr filozofia viery. Potom bol ďalší formát, nazvali sme ho Svoradovské stretko. Je voľnejšieho charakteru, kde sme sa zdieľali, modlili, hovorili sme tam viac na témy teológie tela. Plus špecifické programy spoločenského a kultúrneho charakteru, máme tu veľa študentov z VŠMU a VŠVU, ktorí nám vedia spestriť program.

Samozrejme, nechýba ples a rôzne večierky. Program by mal byť integrálny, prostredie na internáte tomu aj zodpovedá, máme tu telocvičňu, kaplnku, knižnicu i spoločenskú miestnosť.

Aký bol záujem o vaše stretko o filozofii viery?

Najprv sa prihlásilo dvadsať študentov, skončili sme desiati. Čítali sme texty od významných autorov, napríklad Chestertona či Newmana. Snažil som sa vždy pozvať aj hosťa, ktorý nás akoby navnadil na text. Tento rok pôjdeme asi len do čítania textov.

Čo sa vám javí, že by študenti najviac potrebovali? V akom stave sú ich duše?

Určite treba prehĺbiť ich vieru, ale nie v zmysle živosti – aspoň u týchto sformovaných, čo k nám prichádzajú –, ale skôr dať viere chápanie, intelekt. Pretože mladý človek potrebuje aj rozumieť tomu, v čo verí. Keď sa stretnú s rovesníkmi, aby neboli v tomto krívajúci. Dôležité je, aby pochopili, prečo je dobré byť katolíkom.

Osobne na to teraz využívam homílie. Študenti sa mi smejú, že mám dlhé kázne, ale ja som ich zámerne využíval ako formačnú vec. Od dobrého, hlbokého chápania Písma cez rôzne cirkevné veci až po filozofiu viery.

Ďalšia vec, ktorú vidím u mladých ako potrebu formácie, je vôľa. Pripadá im dobré niečo konzumovať, ale majú slabšiu vôľu niečo so sebou robiť. Prípadne by aj chceli, ale nevedia sa k tomu dostať.

Ako im v tom chcete pomôcť?

Vôľa sa formuje už len v tom, že spolu nažívajú ako katolíci. Osvedčil sa nám program Exodus 90, zapojilo sa do neho skoro 40 študentov, mali sme aj skupinu pre dievčatá. A to cez koronu. Všetci vyjadrili spokojnosť, lebo sme to robili spolu, napríklad aj fyzicky cvičili. Výrazne sa tým posilnia vzťahy a vidíte navzájom, že dokážete zápasiť, ovládať sa, rásť...

Ešte rozmýšľame nad charitou, ktorá je tiež dobrým cvičiskom pre vôľu. Musíme to ešte domyslieť. Lebo aj keď sme mali stretnutie s kňazmi z UPC-čiek, tak sa často konštatovalo, že formácia vôle je zanedbaná. Osobne si myslím, že ani intelekt nie je na tom v poriadku.

Zrejme považujete za potrebné riešiť obidve veci.

Áno. Dnes nestačí byť „chválovým“ katolíkom, ktorý síce má prebudenú vieru a osobný vzťah s Bohom, ale je potrebné verejne zaujímať aj nejaké stanoviská. V dnešnom svete sa tomu nevyhneme, napríklad v študentskom živote. Preto musí katolík hodnotiť svet katolícky. A nie naopak, cez pohľad sveta hodnotiť katolícku vieru. Dnes sa často cez interpretáciu sveta hodnotí cirkev, pápež, biskupi a podobne. Malo by to byť opačne, musím mať Písmo a katolícke princípy v hlave, rozumieť im a potom nejakým spôsobom cez ne hodnotiť. Mať katolícku formu mysle, ako hovoril aj kardinál Newman.

Nehovorím teraz o uletenom, magickom či symbolickom rozmýšľaní, ale logickom, ktoré prijíma zjavené pravdy ako pravdy, na ktorých stojí život. Napríklad keď poznáte logiku Božieho vtelenia, tak vám to prežaruje život. Prejaví sa to napríklad poslušnosťou voči cirkevnej hierarchii, lebo tam je prítomná logika poníženia, ako aj otvorenosťou voči chudobným a marginalizovaným.

Potrebujeme budovať katolícku myseľ, pričom keď hovorím slovo katolícky, tak pod tým rozumiem otvorenosť.

Na internáte máte veriacich študentov z celého Slovenska. Asi máte aj celkom dobrý obraz o stave našej cirkvi.

Iste, pekne vidno, ktorí sú z dobrých rodín a fungujúcich farností. Normálne začínam vnímať katolícku mapu Slovenska v zmysle, kde to funguje.

„Dnes nestačí byť ,chválovým‘ katolíkom, ktorý síce má prebudenú vieru, ale je potrebné verejne zaujímať aj nejaké stanoviská.“Zdieľať

Na čom sa to prejaví?

Voči veciam viery sú otvorenejší, následne angažovanejší a sociálne súdržnejší. Máme tu napríklad silnú zvolenskú skupinu, kde sú minimálne dve živé farnosti. Podobne Prievidza, kde máme dve silné farnosti, ktoré sú živé, hoci odlišným spôsobom. Ružomberok a Nitra sú silné, kde robia svoje aj dobré cirkevné gymnáziá, z východu i Oravy je takisto veľa skvelých mladých.

Potom máme mladých, ktorí prichádzajú z klasických vidieckych farností, a vidno aj tých, čo prichádzajú z rodín, kde nie je všetko v poriadku. Títo sa prejavujú väčšou rezervovanosťou, riešia viac seba.

Jednoducho, kde máte zdravú rodinu a živú farnosť, v ktorej sa slúži a kde vládne zdravý duch, tak to jednoznačne na mladých vidno. Sú viac použiteľní, keď to poviem tak menej pekne.

Ale aj pri „vydarenej“ skupine študentov asi platí, že treba posilniť to chápanie viery, o ktorom ste hovorili.

Jednoznačne. Mladí sú super v tom, že keď sa im ponúkne autenticita, vyslovene ten obsah sajú.

Čo ich najviac zaujíma?

Určite existenciálne a morálne témy. Tie sa ich aj najviac dotýkajú. A potom záležitosti, ktoré sa týkajú vzťahu s Bohom. Nedávno som mal kázeň o obrátení a veľmi to zarezonovalo, hoci mne to pripadalo veľmi jednoduché.

Okrem toho, vysokoškolákov už zaujíma aj vnútorný cirkevný život. Všímajú si, že existujú isté prúdy v cirkvi, a kladú si otázku, ktoré vyznávanie viery dnes je to pravé. Či už je to voľnejší prúd, ktorý predstavujú možno progresívni kresťania, alebo tradicionalistický.

Toto už riešia?

Jasné. Zažívajú totiž rôznych kňazov a všimnú si, že niečo bolo spochybnené, alebo dačo zarezonovalo. Napríklad dosť riešili, keď sa trnavský pán arcibiskup Orosch vyslovil, že voliť súčasnú prezidentku by bol ťažký hriech. Bavili sme sa spolu aj o tradicionalistoch a ďalších otázkach.

Sú pri týchto veciach len otvorení a pýtajú sa, alebo už aj medzi nimi vidíte konkrétne prúdy?

My sa názory niektorých študentov dozvieme napríklad po tom, čo ich publikujú na sociálnych sieťach. Napríklad lajkujú nejaký status, nad ktorým samotní študenti žasnú, ako to mohol ten ich spolužiak lajkovať? Divia sa, ako to mohol človek, čo sa javil ako horlivý katolík, urobiť. Sú otvorení voči jednotlivým názorom, ale zároveň sa snažia rozlíšiť, čo je pravé.

Zatiaľ nevnímam medzi študentmi vyslovene nejaké skupiny, či už z progresívneho krídla, alebo tradicionalistov. Možno viac uvidíme teraz, lebo cez pandémiu sa mnohé preosialo, napríklad v otázke svätého prijímania. To je vec, ktorú si hneď všimnete – nemá očkovanie, ide na prijímanie do úst, zväčša sú to spojené nádoby.

Už to vidíte?

Boli prvé lastovičky.

Z vášho pohľadu, ktorý prúd je horší – progresívny alebo tradicionalistický?

Poviem úprimne, že tradicionalistický.

Prečo?

Oba prúdy sú nebezpečné, sú si dokonca podobné, ale tradicionalizmus je podľa mňa horší. Pretože progresívny je aspoň úprimný, ale ten druhý veľa zakrýva a skĺza do farizejstva a pokrytectva. Pri oboch sú typické zúžené pohľady, ale prvý to má všetko tak nejako na voľno, je to rozriedená kaša, čo podľa mňa mladým až tak nechutí. Potrebujú skôr revoltu, radikálnosť.

Tradicionalizmus sa nejaví ako riedky, ale ako zásaditejší, hutnejší a kvalitnejší. Lenže zdanie klame. Je to veľmi zužujúci prúd, ktorý sa odpiľuje od nového, od kreativity Ducha a reálnych výziev cirkvi. Pápež to povedal teraz veľmi priamo – návrat do minulosti v tradicionalistickom chápaní je kolonizácia mysle. Je to selektívny prúd, ktorý vidí istotu iba v starom. Najhoršie je, keď sa tento prístup prejaví v zbožnosti tým, že jej ťažisko sa preklopí z lásky do formy.

Prečo to mladých láka? Veď u nás na Slovensku sme nemali rozšírené liturgické excesy a podobne?

Tiež si kladiem túto otázku. Jednak je to istá móda, ktorá spočíva v určitej radikálnosti tohto hnutia. A to mladých priťahuje. Po ďalšie, tento prúd dáva jasné odpovede, rýchle riešenia. Lenže často nie sú ani hlboké, ani katolícky široké. Len úzkoprsé, v zmysle toto rob, takto ži a budeš spasený.

Pravda je však zložitejšia. Preto študentov vediem k tomu, aby vnímali, že pravda je zložitá vec a nie tak ľahko dosiahnuteľná. Nie som žiadny relativista, ale uvedomujem si, že na niečo viem odpovedať a na niečo nie.

Snažím sa mladým ukázať krásu koreňov, v tom som konzervatívec, keď to poviem politickým termínom. A na druhej strane chcem vnímať pozvania Ducha, hľadať, čo máme robiť. Koncil nám vlastne ukázal, čo máme robiť – rozpadávajú sa rodiny, potrebujeme ľudí ťahať z kaše. Máme tu ekumenizmus, individualizmus, ateizmus a ďalšie dôležité témy. Plus silný charizmatický prúd, ktorý sa nesmie odignorovať, je potrebný.

Máme aj vojenské spirituality, napríklad Legionári Krista. Aj keď mali kauzy, Benedikt XVI. ich nepotopil, ale chcel zachrániť. Títo Legionári majú supermoderné evanjelizačné centrum vo Viedni, pritom sú zasadení do katolíckej tradície, napríklad poctivo nosia čierne rímske košele.

Keď to zhrniem, katolícky svet je väčší, slobodnejší a priestrannejší, než sa javí z pohľadu tradicionalistov. Môj sen je ukázať mladým katolícky svet v celej jeho šírke.

Ako vyštudovaného historika a archeológa vás neláka predkoncilová liturgia?

Chcem zostať pri súčasnej forme svätej omše, lebo ide o nový ťah Ducha, a túto omšu chcem slúžiť kvalitne a dobre. A potom možno ako obohatenie spirituality aj tú tridentskú, ale s tým, že ona nebude prioritnou formou mojej zbožnosti.

Uvažoval som, či nenacvičovať s mladými gregoriánsky chorál, ktorý mám veľmi rád. Oni sú otvorení, nemajú problém s latinčinou. Veď koniec koncov, skoro na každej mládežke sa spieva Agnus Dei. Niekedy ich s tou latinčinou aj pokúšam, ale celú omšu zase nejdem robiť. (Úsmev.)

Dá sa povedať, že ich trochu testujete?

Áno. Podľa mňa ten, čo formuje, by mal aj trochu pritlačiť a zdvihnúť latku. Možno je môj jazyk niekedy zložitý, rád sa piplem v teologických a filozofických veciach. Ale sú to vysokoškoláci, musím byť pre nich trochu výzvou. (Úsmev.)

Ktoré zo slov pápeža Františka, ktoré odzneli na Slovensku, sa vás najviac dotkli?

Keď pápež hovoril o spokojnej religiozite. Na sebe si uvedomujem, že mám tendenciu k zastabilizovaniu sa vo zvyku, mať menšiu chuť robiť niečo nové, dobrodružné. Toto je pre mňa najväčšia výzva, neuspokojiť sa so stavom v cirkvi, aký máme, ale hľadať aj nové spôsoby.

Jedna z najväčších výziev, ktorú vnímam – a trochu sa jej bojím –, je evanjelizovať. My nie sme zvyknutí robiť napríklad misiu vo farnostiach, teda aktívne evanjelizovať vo svojich vlastných farnostiach. Je oveľa pohodlnejšie žiť v našich zabehaných programoch, ale vymyslieť niečo kreatívne pre ľudí, ktorí sa nám vzďaľujú, to bude výzva, ktorá je pred nami.

Foto – Adam Rábara