Daniel Launer Hudba, ktorú sme hrávali predtým, oslavovala slobodu a pivo

Kto a kde je Boh? Hoci ho niektorí ľudia nepoznajú, odmietajú alebo pre nich neexistuje, iní s ním majú osobný vzťah. V sérii rozhovorov Boh nie je mŕtvy prinášame skutočné príbehy ľudí, ktorí dennodenne chodia okolo nás. Možno sú celkom nenápadní, no nesú v sebe jedinečné poznanie. Ich životné skúsenosti hovoria o Božom konaní a o tom, ako aj v každodennosti cítia, že Boh je živý.

V akej rodine si vyrastal?  

Vyrastal som v celkom početnej rodine, keďže mám dve sestry a jedného brata. Naša mamka a celá jej rodina nás odmalička viedli k viere a k návšteve kostola. Vyrastali sme v prostredí, kde sa modlilo a ľúbilo Boha, hoci to bolo skôr tým tradičným spôsobom. V puberte som sa od viery odchýlil, mal som pocit, že mi to nestačí. Prichytil som sa pri tom, že konceptu viery veľmi nerozumiem. Vtedy som ešte nevedel, že Boh je živý a môže mať so mnou osobný a intenzívny vzťah. Odvrátil som sa teda od Boha a snažil som sa žiť svoj slobodný, svetský život. Trvalo mi pár rokov, kým som zistil, že žiadna sloboda neprichádza.

Pamätáš sa na moment, v ktorom si si uvedomil, že sloboda neprichádza?

Veľmi dobre si na to spomínam. Mal som vtedy sedemnásť rokov, veľa kamarátov a punkovú kapelu. Vravel som si, že som nezávislý, štýlový punkáč, ktorý vie, čo má rád a čo nie. Vedel som, čo chcem a čo nechcem. Zažíval som úspechy a uznanie, no napriek tomu som cítil, že to nestačí a že ma to nedokáže naplniť. Vtedy som na jednom festivale stretol živých kresťanov, z ktorých som cítil, že majú niečo, čo ja nemám. Vedel som, že to niečo musím nájsť. Keď som ich spoznal bližšie, pozvali ma na jednu chatu plnú veriacich ľudí. Tam som si uvedomil, že to je to, čo hľadám. Na ich tvárach som videl, že v sebe majú Boha, ktorý ich neopúšťa ani v tých najťažších chvíľach. Vtedy – na tej chate – som vyslovil veľmi jednoduchú modlitbu, ktorá znela asi takto: „Bože, chcem ťa spoznať a chcem ťa spoznávať čoraz viac.“

Mám pocit, že práve táto malá modlitba bola bodom zlomu. Počas nej som si totiž uvedomil, že je tu Ježiš a hovorí mi, že ma miluje. Nie až keď sa polepším, ale takého, aký práve som – a to ma dostalo. Popravde, naozaj som to potreboval počuť. Dovtedy som cítil, že som vo svojom živote zablúdil. Chcel som, aby mi niekto povedal, že ma má rád.

Zmenil sa potom tvoj život náhle alebo to bol proces?   

Mnohé veci nastali náhle. Boh ma z hodiny na hodinu oslobodil od závislosti od cigariet a alkoholu. Uvedomiť si, že svoj starý život musím nadobro opustiť, mi trvalo niekoľko mesiacov. Na začiatku tohto procesu som potreboval odpustiť viacerým ľuďom, keďže mnohí moji kamaráti sa mi po obrátení začali vysmievať a pohŕdali mnou. Raz, keď som to už nevydržal a riadne som sa preto rozplakal, ma Pán Boh voviedol do modlitby, v ktorej som nahlas povedal, že sa na nich nehnevám a že svojim starým priateľom odpúšťam. Cítil som, že už ďalej nemôžem byť ponorený do života, aký vedú oni, a tak som sa s tými ľuďmi rozlúčil. Začal som úplne od nuly, bez svojich dlhoročných priateľov, bez punkovej kapely, ale Pán Boh mi toho vrátil oveľa viac. V spoločenstve mi ponúkol zdravšie vzťahy a dokonca som začal hrať v kapele Espé, čo bol pre mňa splnený sen. Bola to väčšia výzva než hrať v punkovej kapele, no hlavne to dávalo zmysel. Už to nebola hudba o slobode a pive. Bola to hudba, ktorá premieňala srdcia a životy ľudí.

Kedy si sa rozhodol, že sa pridáš k záchrannej službe?

Po strednej škole som nastúpil ako dobrovoľník do jedného centra pre mládež. Vtedy som chcel byť učiteľom. Považoval som to za cestu najmenšieho odporu. Zavolali ma na deväť mesiacov slúžiť do toho centra a tam som sa naučil, čo znamená byť jeden tím. Po tých krásnych, modlitbou naplnených mesiacoch som sa potreboval rozhodnúť, čo ďalej. Spomínam si, že som sa šiel prejsť ku krížu, kam som sa rád chodieval modliť. Vo chvíli, keď som sa k nemu postavil, ponad mňa preletelo práškovacie lietadlo. Dodnes to beriem ako spôsob, ktorým mi Pán Boh chcel povedať: „Dano, nelietaj nízko.“ Veľmi intenzívne som nad celým týmto zážitkom rozmýšľal. Chcel som byť učiteľom, pretože som to pokladal za tú najjednoduchšiu cestu pre seba. Zrazu mi však Pán Boh hovorí, aby som nelietal nízko, ale začal snívať. Otázkou bolo, kým by som bol, ak by som začal snívať. Podal som si prihlášku na štúdium za záchranára. Absolvoval som elektrotechnickú strednú školu, takže som s ľudským telom, anatómiou a biológiou nemal žiadne skúsenosti. Ale vravel som si, že ak Pán Boh chce, tak na tej škole budem.

Na školu ma vzali, stal som sa bakalárom a dokonca som dostal prospechové štipendium. Po škole som chvíľu pracoval vo fastfoode a potom som sa zamestnal v centre pre vozičkárov. V podstate sme ich prebaľovali a starali sa, aby im nič nechýbalo. Bola to cesta, ktorou som si musel prejsť. Potreboval som si prejsť takouto namáhavou skúsenosťou, aby som si dokázal ceniť ľudí a ich prácu. Dnes viem, aké je to umývať v horúčave fritézy alebo čo to je prebaľovať a neustále zdvíhať iných ľudí. Domnievam sa, že vďaka tomu viem byť k okoliu ďaleko vnímavejší.

Ako si prijal to, že si sa hneď po škole nezamestnal v záchranke?

V prvej chvíli som si hovoril: Bože, takto som si to nepredstavoval, ja som nemal pracovať vo fastfoode. No veľmi rýchlo som vďaka modlitbe pochopil, že tieto práce sú len prestupné stanice. Vtedy som si povedal, že budem makať, budem sa učiť komunikovať a hľadať všetko, čo mi dokáže neskôr v záchranke pomôcť. Na všetko som si vravel, že sa mi to zíde. Vedúci ma poslal umyť okno, keď nebolo čo robiť, a ja som vedel, že aj niečo také raz zužitkujem. Občas som počul v pozadí zvuk záchrannej služby a bol som si istý, že raz tam budem aj ja pomáhať ľuďom. Myslím si, že keď človek žije s Bohom, vie nájsť slobodu vari pri všetkom. Nesmiem sa brať ako obeť okolností, ale chápať, že hlavné je byť s Bohom. Ja som s ním bol všade.

Bolo náročné skĺbiť rodinu s prácou záchranára?

Moja manželka vycítila, že byť záchranárom je vec, ktorá ma dlhodobo oživuje a prebúdza. Mám rád hory, mám rád prírodu a takisto ma priťahovala záchranárska služba. Moja manželka je moja hlavná opora, ktorá ma v tom celom procese držala. Už počas vysokej školy som mal pochybnosti a všelijaké zúfalé stavy, keď som pochyboval o tom, či to celé zvládnem a či by som sa radšej nemal venovať niečomu inému. Pýtal som sa samého seba, či je to ozaj moja cesta. No a moja manželka bola v tom celom veľmi stála a vedela, že Boh je so mnou.

Kedy sa vám narodilo prvé dieťa?

Naše prvé dieťa, syn Tobias, prišlo na svet v roku 2014, rok po našej svadbe. U nás doma sa prvorodenému chlapcovi vždy dávalo meno Daniel, čo v preklade znamená Boh je môj sudca. No my sme sa rozhodli dať nášmu synčekovi meno Tobias, keďže toto meno znamená Boh je dobrý. Chceli sme, aby do našej rodiny prišiel taký upgrade vedomia o Božej láske. Na vlastných životoch sme zažili, že Boh je dobrý, a túžili sme, nech to znie aj našou rodinou.

Bolo pre teba prirodzené mať dieťa v pomerne mladom veku?

Mal som vtedy dvadsaťštyri rokov, teda som bol relatívne mladý a necítil som sa byť na rolu otca pripravený. Avšak do všetkého, do manželstva aj rodičovstva, sme vstupovali s veľkou dôverou k Bohu a hovorili sme si, že Boh nás prevedie každou situáciu – zlou i dobrou. Keď sme krátko po svadbe zistili, že čakáme bábätko, nepochybne to chcelo veľkú odvahu. My sme sa však na túto novú kapitolu v našich životoch tešili a prijali sme ju ako veľký dar. 

Mal si niekedy presné predstavy o tom, akým otcom by si chcel byť?

Pamätám si, že keď sme čakali prvé dieťa, mal som rôzne očakávania o tom, akým otcom budem. Myslel som si, že mu budem už v brušku čítať rozprávky a vo veľkom s ním debatovať. No všetko to zbehlo tak rýchlo, nemám pocit, že som sa do toho stihol vložiť. No potom som bol pri jeho pôrode a videl som ho prvýkrát plakať. Zrazu som ho držal na rukách a prebaľoval ho. Všetko to bolo viac-menej o potrebách dieťatka, až som si neuvedomil, aké vzácne chvíle to všetko sú. Občas idem naozaj v takom nastavení, že myslím hlavne na to, čo tie moje deti potrebujú. No potom príde moment, keď ma prenikne neskutočná bázeň. Mám štyri zdravé deti, ktoré mi robia radosť, ale aj „žerú“ nervy. Napadne mi vtedy, aké to je vzácne, že tu sú.

Dokázal si porozumieť Božej láske vo väčšej miere potom, čo sa ti narodili deti?

Raz ma prenikol pocit, že Boh so mnou nie je spokojný. Spomínam si na to, ako som sprchoval Tobiho. Bol celý napenený a ja som pri ňom kľačal. Bol som zamestnaný problémami vo svojej hlave. Potom som sa pozrel na Tobiho, ktorý tam stál úplne nahý a hral sa s penou. Vtedy ma tak preniklo vedomie: Bože, veď aj ty sa na mňa pozeráš ako na zázrak. Presne tak, ako som ja pozeral na svojho syna. Zastal som a videl som, že môj malý trojročný zázrak na mňa hľadí ako na otca. Práve takéto momenty mi pomáhajú pochopiť pohľad Pána Boha na nás.

Ak mám byť úprimný, jedna naša životná kapitola sa začala našimi deťmi – a hoci sme si s Katkou čítali knihy o výchove, aj tak sme veľa ráz stroskotali. A práve na tej výchove sa veľmi ukazuje Pán Boh a jeho bezpodmienečná láska. Objavujeme, že pri manželstve a výchove detí najviac vychovávame sami seba. A Boh je v tom. Jednoducho on je ten, ktorý bude vždy s tebou, nech sa deje čokoľvek. To je to, čo sa snažíme učiť aj naše deti.

Rastieš aj ty v láske pri svojich deťoch?

Absolútne. Tobias začal v prvom ročníku rozprávať, že sa zaľúbil do jedného dievčaťa. Ako prvé sa mi premietli všetky moje nevydarené vzťahy a pocítil som, že ho chcem chrániť pred takou bolesťou. Ale on to tak nevníma, môj syn nevníma vzťah ako problém. On chce tomu dievčaťu darovať prsteň, napísať list, až mi nakoniec povedal, že už im prebehla v družine aj svadba. Vtedy ma naozaj teší, akým spôsobom dokáže dieťa ľúbiť.

Alebo keď prídem po nočnej a deti ma chcú prísť pozdraviť, lebo som prišiel domov. Táto ich láska a úprimnosť ma dostáva. Dokonca si doma dokážeme sadnúť a prosiť o odpustenie. Moja viera pri nich rastie a poviem ti, čím väčšiu mám zodpovednosť za deti, tým väčšiu mám vieru. Viem, že ich nemôžem stále chrániť, a preto im dávam dôveru. Stále ich v modlitbách odovzdávam Bohu. Premýšľal som nad tým, aké to bude, keď budú deti staršie. Budem im vedieť dôverovať? Vtedy si spomeniem na to, že s Bohom sa to zvládne. On predsa buduje naše vzťahy, okresáva naše hodnoty, nastavenia a priority.

Máš možnosť vidieť živého Boha aj v každodenných momentoch?

Kedysi som bol intenzívnejšie zapojený do služby ľuďom, ktorá bola viditeľnejšia. Pri mnohých modlitbách za ľudí som videl, že je tu potrebný Boh a tu sa ukazuje jeho konanie. Teraz sme s manželkou hlavne doma, pri našich deťoch, tak to možno nevidno až tak priamo. Zažívam však každodenné maličkosti, bez ktorých si neviem predstaviť deň. Niekedy si myslím, že nezvládam vychovávať štyri deti a popritom milovať svoju manželku. Viem, že robím veľa chýb, no prosím Boha o silu, aby mi pomohol všetko zvládnuť. A niekedy stačí len impulz. Veľa ráz cítim dotyk Boha cez modlitbu, kňaza, spoveď, svätú omšu či spoločenstvo. Pred pár dňami som Bohu vravel, že som ako taká studňa, ktorá je už na dne – a Boh mi ukázal, že sa nemusím báť o to, aká plná či prázdna tá studňa bude. Stačí sa mu dať v dôvere a byť ako potrubie, ktorým bude pretekať jeho prítomnosť. Uvedomujem si, že nie je v mojich silách, aby som rozdával lásku, musí v tom byť Boh.

Text je súčasťou série príbehov k téme tohtoročného Godzone tour 2021 – Boh nie je mŕtvy.