Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev vo svete Svet kresťanstva
18. november 2021

Jan Macha

Nového blahoslaveného Poliaka bičovali nacisti. Pomáhal ľuďom počas vojny

Nový mučeník žil bežný život horlivého kňaza. Vynikal službou, obetavosťou, vernosťou a spoluprácou.

Nového blahoslaveného Poliaka bičovali nacisti. Pomáhal ľuďom počas vojny

Foto: arcidiecéza Katovice

Poliaci majú od soboty na oltári ďalšieho blahoslaveného. Stal sa ním kňaz Jan Franciszek Macha. Tento rok ide v Poľsku už o tretieho nového blahoslaveného.

V septembri vo Varšave prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Marcello Semeraro blahorečil kardinála Wyszyńského a matku Różu Czacku. Po necelých dvoch mesiacoch sa kardinál Semeraro k našim severným susedom vráti, aby povýšil na oltár mladého kňaza a mučeníka, ktorý zomrel v roku 1942 pod gilotínou aj za svoju duchovnú činnosť. Beatifikácia sa mala konať už vlani, ale pre pandémiu sa presunula.

Herec, skaut aj hádzanár

Ako uvádza webstránka venovaná nového blahoslavenému, Jan Franciszek Macha sa narodil 18. januára 1914 do bežnej sliezskej rodiny. Otec Paweł bol zámočníkom a pracoval v kráľovskej oceliarni v Starom Chorzówe. Malý Jan mal dve mladšie sestry a brata. V rodine ho volali Hanik a toto meno mu ostalo do konca života.

Jan Macha patril k prvej generácii, ktorá bola v Hornom Sliezsku vychovaná v samostatnom slobodnom Poľsku. Už ako dieťa sa zapájal do rôznych spolkov a podujatí. Patril ku skautom, športoval – bol výborným hádzanárom a v tomto športe získal ako žiak viacero ocenení, okrem iného bol reprezentantom Horného Sliezska.

Mladý Jan sa však zapájal aj do duchovnej činnosti. Bol členom hnutia Katolícka mládež a takisto amatérskym hercom v ochotníckom divadle.

Do seminára vstúpil v roku 1934, keď ma 20 rokov, a za kňaza bol vysvätený 25. júna 1939. Kňazské svätenie teda prijal dva mesiace a šesť dní pred začiatkom druhej svetovej vojny, ktorá sa začala útokom Nemecka na Poľsko.

Po vysviacke a primíciách v rodnej obci bol Jan Macha vymenovaný za kaplána vo farnosti sv. Jozefa v meste Ruda Śląska, kde si ho obľúbili farníci aj jeho farár. Na začiatku jeho pastoračnej činnosti ho zastihla druhá svetová vojna, ktorá určila jeho ďalší osud.

Zlomovým momentom v živote novokňaza bola vianočná koleda na prelome rokov 1939/1940. V Poľsku je zvykom, že kňazi vo vianočnom období navštevujú domácnosti a požehnávajú príbytky. Tento zvyk je spojený aj s pastoračnou návštevou kňaza v rodinách. Niekedy trvá aj niekoľko týždňov, kým kňaz v čase koledy prejde celú farnosť.

Novokňaz Jan Macha si počas návštev v rodinách všimol veľkú biedu a chudobu v domácnostiach, najmä tam, kde chýbali muži. Nacisti totiž odviedli a zatvorili mnohým rodinám otcov a synov, iných zavraždili počas teroru, ktorý sa v Hornom Sliezsku spustil hneď na začiatku vojny.

Z mnohých rodín boli muži odvedení do koncentračných táborov. Keďže rodiny takto prišli o živiteľa a do toho ešte vstúpila vojna, matky s deťmi treli veľkú núdzu.

V mladom duchovnom skrsla myšlienka zorganizovať pre tieto rodiny materiálnu a duchovnú pomoc. Začal pre núdznych získavať finančné prostriedky, viedol tajnú duchovnú pastoráciu v poľštine, utešoval zarmútených, prinášal nádej a posilňoval Božím slovom.

Jeho spolužiak z ročníka Konrad Szweda, ktorý prežil koncentračný tábor, si na Machu spomína takto: „Prebudil sa v ňom františkánsky duch almužníka. Natiahol ruku a zbieral milodary pre obete vojny. Sám nosil pomoc a potešoval matky a chudobné deti.“

Svojím príkladom inšpiroval aj ďalších mladých ľudí a vďaka tomu sa charitatívna pomoc rozšírila. Zapojili sa do nej napríklad skauti či Katolícka mládež, teda spoločenstvá, v ktorých Jan vyrastal. Týmto spôsobom svojej práce však na seba rýchlo upútal pozornosť Nemcov.

Podstúpil bičovanie aj psychické týranie

Gestapo Jana Machu prvýkrát zatklo na Turíce v roku 1941. Vtedy však ešte nevedeli všetko o jeho činnosti, preto ho len trocha postrašili a prepustili. No mladý kňaz sa zastrašiť nenechal a pokračoval v činnosti, ktorú Nemci považovali za nepriateľskú.

Jan Macha sa po prvej väzbe na slobode dlho neohrial – 5. novembra 1941 ho opäť zatkli. Vybral sa do Katovíc aj s dvoma ďalšími bohoslovcami, aby prevzal zakázané poľské katechizmy. Potom odprevadil klerikov na stanicu, keďže sám plánoval ešte ostať v meste. Kým sa rozprávali cez otvorené okno vlaku, pristúpili k nemu dvaja civilisti, mlčky ho chytili za ruky a odviedli do auta. Kňaz sa nebránil.

Čítajte tiež

Jana Machu najprv uväznili v Mysloviciach, kde bol podrobený výsluchu a mučeniu. No ani táto situácia mladého kňaza nezlomila. Sám povzbudzoval ďalších spoluväzňov, veľa sa modlil a prosil o odpustenie pre svojich trýzniteľov. V cenzurovaných listoch rodine často prosil o modlitby.

Vo väzení si zo slamy vyrobil zrnká ruženca a z drevených triesok krížik. Nacisti mu umožnili mať u seba starý breviár, z ktorého sa pravidelne modlil.

S Janom Machom sedel aj klerik Joachim Gürtler, ktorého popravili o deň neskôr. Podarilo sa mu z väzenia prepašovať list pre rodinu, kde opisuje podmienky v cele.

Seminarista píše, ako každý väzeň dostal 20 rán bičom a potom musel ležať vo dne aj v noci na holých doskách.

Inzercia

Občas vošiel do cely dozorca a na jeho príkaz „Dole!“ museli byť väzni okamžite na podlahe. Potom sa museli rovnakým tempom vrátiť na lôžka. Kňaz Macha to nie vždy stihol, keďže mal nohy zviazané okovami. Odmenou mu boli ďalšie rany bičom.

Sestra Jana Machu Róża Trojanová si spomína, že neskôr im umožnili, aby bratovi každé dva týždne priniesli do väzenia čistú bielizeň. „Keď som priniesla bielizeň, tak išla najprv pod žehličku, pretože bola plná vši a celá od krvi,“ spomína si mladšia sestra nového blahoslaveného.

Keď sa pýtala dozorcov, či môže priniesť bratovi aj paczky (poľské národné jedlo – šišky plnené zväčša lekvárom) a modlitebnú knižku, povedali jej, že knihu nie, lebo väzeň sa nemá čas modliť.

„Každé dva týždne iba bielizeň a paczka,“ spomína si Róża. Neskôr sa však dozvedela, že paczky, ktoré bratovi nosila, zjedol vždy niekto iný.

Sestra Jana Machu spomína aj to, že neskôr sa dozvedeli, že Jan dostal každý deň 80 rán bičom – bez ohľadu na to, či urobil niečo dobre alebo zle. Zadnú časť tela mal od bičovania rozrytú až do mäsa.

V júni 1942 bol Jan Macha prevezený do väzenia v Katoviciach a 17. júla 1942 ho odsúdili na trest smrti. Táto správa zasiahla nielen Janovu rodinu, ale aj jeho rodnú farnosť. O milosť pre novokňaza sa usiloval aj generálny vikár Katovickej diecézy Franz Wosnitza. Neúspešne.

Rodina mohla chodiť za svojím blízkym každé dva týždne, každý člen rodiny však iba raz za mesiac. Róża chodila do väzenia s otcom a matka chodila s ďalšou sestrou.

„Poslednú návštevu sme mali mať s otcom 20. novembra 1942 o štrnástej hodine. V ten deň bola veľká zima. Museli sme čakať na dvore a na rad sme prišli s návštevou ako poslední, bolo pred devätnástou,“ spomína si Róża.

S bratom mohli sedieť za jedným stolom, on na jednom konci, návšteva na druhom. Stôl mal dĺžku štyri metre.

Jan vtedy otcovi a sestre povedal, že sa už chcel pomodliť a ísť spať a zrazu mu tak neskoro ohlásili návštevu. „Hovorila som mu, že sa mi snívalo, že sa vrátil domov a sadli sme si okolo stola ako kedysi,“ spomína si ďalej Róża Trojanová.

„Ja sa už nevrátim, som veľmi slabý,“ odpovedal Jan sestre a otcovi. Neskôr mu sestra povedala, že prinesie nožničky na nechty, lebo ich má dlhé. Jan jej odpovedal, že nie, lebo nechty potrebuje, aby si mohol otáčať listy v breviári.

„Potom mu hovorím, že v nedeľu prídem k väzeniu, aby som ho videla v nejakom okne, ale on mi povedal: ,Mňa neuvidíš, som v hlbokej pivnici, deň a noc mám na rukách putá.‘ Boli pri nás dvaja strážnici, ktorí zahlásili koniec návštevy. Hanik ešte povedal: ,Všetkých pozdravte.‘“

Rodina sa pri návšteve vo väzení nemohla s Janom ani zvítať či rozlúčiť. Nebol dovolený žiaden dotyk.

„Potom sme s otcom bez slova odišli. Domov sme kráčali mlčky, len nám obom tiekli slzy,“ hovorí o poslednom stretnutí s bratom Róża Trojanová.

Príkladom aj pre dnešok

Jana Machu popravili 3. decembra 1942, pätnásť minút po polnoci. Večer pred popravou sa vyspovedal, pomodlil sa breviár a napísal rodine list na rozlúčku. „Bolo mojím prianím pracovať pre Neho, ale to mi nebolo umožnené. Ďakujem za všetko! Dovidenia tam hore u Všemohúceho,“ napísal večer pred popravou svojim najbližším 28-ročný kňaz. Nacisti ho v Katoviciach sťali gilotínou. Jeho telo sa nikdy nenašlo, bolo pravdepodobne spálené v peci v Osvienčime.

Proces blahorečenia Jana Machu sa začal v Katoviciach v roku 2013. V septembri 2015 po ukončení diecéznej etapy bola dokumentácia týkajúca sa mučeníckej smrti Božieho služobníka postúpená Kongregácii pre kauzy svätých. Pápež František vydal 28. novembra 2019 dekrét o jeho mučeníctve.

Postulátor blahorečenia kňaz Damian Bednarski na jednej konferencii vyzdvihol, že kňaz Jan od modlitby a adorácie šiel k blížnemu. „Vždy ochotný pomôcť v rodnom dome, angažovaním sa v škole, vo farnosti, v seminári. Plný života a energie. Realizoval sa ako pastier detí a mládeže. So záľubou hlásal Božie slovo,“ zhrnul život nového blahoslaveného kňaz Bednarski.

Pripomenul aj slová Machovho farára Skrzypczyka, ktorý sa vyznal: „V osobe kňaza Machu som stratil najlepšieho kaplána a skutočného utešiteľa.“

V Rádiu eM sa zasa postulátor blahorečenia vyjadril, že „počas procesu blahorečenia sme museli dokázať, že cirkev v našej dobe takého blahoslaveného potrebuje, a to sa nám podarilo“. Otca Jana Machu kňaz Bednarski vyzdvihol ako človeka citlivého, spolupracujúceho s druhými, verného a vytrvalého. „Je veľa čŕt a vecí, ktoré by sme mali zo života Jana Machu preniesť na náš život,“ uzavrel postulátor.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.