Keď evanjelický farár učí katolíkov objavovať ich vieru

Český novinár a teológ Martin Zikmund v knihe Hledat Pánovu tvář odkrýva skryté súvislosti medzi zdanlivo protirečiacimi skutočnosťami.

Katolický týdeník má svoju skupinu čitateľov aj na Slovensku. Meno redaktora Martina T. Zikmunda je im dobre známe. Okrem toho, že píše o zahraničnom dianí v cirkvi, je jedným z kľúčových autorov prílohy Perspektivy určenej náročnejším čitateľom.


Martin T. Zikmund kážde v libickom chráme. Foto – archív M.Z.

Na tom by nebolo nič zvláštne, keby tento uznávaný znalec pápežov a Vatikánu nebol evanjelickým farárom. „Keď Martin Zikmund nastupoval do Katolického týdeníku, brali si ma niektorí ľudia nabok a pýtali sa: ,Je pravda, že ten nový človek, ktorého ste prijali do redakcie, je evanjelický farár?´“ vracia sa do roku 2007 bývalý šéfredaktor českého katolíckeho týždenníka Antonín Randa. Ako sám priznal, zo začiatku musel dobre zvažovať, ako na túto otázku odpovedať.

Po niekoľkých rokoch možno povedať, že Katolickému týdeníku by bez Martina Zikmunda čosi podstatné chýbalo. Hmatateľným dôkazom je jeho kniha Hledat Pánovu tvář (Katolický týdeník, 2015). Šestnásť Zikmundových esejí, ktoré vyšli v Perspektivach, a dvanásť kázní, ktoré predniesol v Libici nad Cidlinou a Velenicích, kde pôsobí v posledných rokoch, dopĺňa päťdesiatstranový profilový rozhovor, ktorý s autorom knihy viedol novinársky kolega Jan Paulas.

Odkrývanie skrytých súvislostí

Na otázku, v čom spočíva sila nielen Zikmundových textov, ale aj jeho osobného svedectva, dáva kniha jasnú odpoveď – dokáže odkrývať skryté súvislosti medzi zdanlivo protirečiacimi skutočnosťami.

„Protestantizmus je dieťaťom katolicizmu, jeho dcérskou spoločnosťou, nezaobíde sa bez neho, pretože samotná Biblia, na ktorú kladie taký veľký dôraz, je garantovaná autoritou katolíckej cirkvi,“ uvažuje Zikmund v rozhovore, pričom vzápätí dodáva: „Na druhej strane reformácia pripomína svojej materskej cirkvi, že apoštolské svedectvo Nového zákona je ešte pôvodnejšou autoritou (cirkevná autorita je odvodená až z nej) a že i o cirkvi platí, že sa môže udržiavať len tými ideami, z ktorých vznikla.“ Protestantizmus je preň zaujímavý práve v katolíckom kontexte, pretože bez tejto súvzťažnosti by stratil svoj raison d´etre.

„Kéž bych se jednou mohl dožít toho, že budu aspoň zpovzdálí sledovat Calvinův nebeský dialog s takovými osobnostmi jeho doby, s nimiž se tehdy minul jen o vlásek – jako jsou světci Ignác z Loyoly, Karel Boromejský či František Saleský!“ Zdieľať

Nielen z predchádzajúcich riadkov, ale aj zo Zikmundových životných okolností je zjavné, že medzi jeho veľké témy patrí ekumenizmus. Neuvažuje nad ním prvoplánovo, ale v spomínanom duchu objavovania skrytých súvislostí. „Ďalší pokrok v ekumenizme nebude možný bez mariánskej inšpirácie,“ hovorí evanjelický farár a v jednej z esejí k tomu dodáva: „Za pomyselnú patrónku ekumenizmu by mala byť všeobecne prijatá nazaretská panna. Tá, ktorá vždy bola Kristovi najbližšie. Nikto ju nemôže obviniť, že je ,rímskokatolícka´, ,gréckokatolícka´, ,pravoslávna´ či akokoľvek ,cirkevno-stranícka´, lebo predovšetkým je Matkou Pána.“


Na obálke a v knihe sú použité výrezy z obrazu Dar života, ktorého autorom je syn Martina T. Zikmunda Matěj. Foto – katyd.cz

Dôkazom hlbokého a zároveň objavného ekumenického uvažovania je esej Třeba se už skutečně cosi zaceluje..., ktorú Zikmund venoval spojitostiam medzi Martinom Lutherom a Josephom Ratzingerom/Benediktom XVI. Emeritný pápež je podľa neho jednou z mála osobností, ktoré Luthera skutočne pochopili. 

V čase vytláčania viery na spoločenskú perifériu musí mať ekumenizmus podľa Zikmunda aj spoločenské konzekvencie. „Keď sa spory o kresťanské symboly odstávajú dokonca až do Štrasburgu, mali by na to kresťania v Európe reagovať jediným možným spôsobom: nosiť a používať kresťanské symboly ešte viac než doteraz,“ napísal v jednej zo svojich esejí.

Katolícka tradícia ako zdroj pokroku

Časť Zikmundových esejí tvoria zamyslenia nad životmi a odkazmi významných osobností. V knihe sa nachádzajú napríklad texty o posledných troch pápežoch, Martinovi Lutherovi, Janovi Husovi, evanjelickom teológovi Josefovi Luklovi Hromádkovi, ktorý bol Zikmundovým starým otcom a pozorovateľom na Druhom vatikánskom koncile, či o bývalom nemeckom prezidentovi Richardovi von Weizsäckerovi. O americkom benediktínovi Virgilovi Michelovi (1889 – 1969) napísal, že „prináša presne to, čo my dnes vedome či podvedome hľadáme a potrebujeme: objaviť katolícku tradíciu ako autentický zdroj duchovného i spoločenského pokroku“.

V niektorých svojich textoch sa Zikmund, ktorý okrem Prahy študoval teológiu napríklad v Indii či v USA, zamýšľa aj nad aktuálnymi či nadčasovými geopolitickými súvislosťami. Svojimi postrehmi presahuje aj mnohých politológov. O aktuálnom konflikte v Sýrii si myslí, že USA, EÚ a Rusko by sa mali dohodnúť na spoločnom postupe, aby si v regióne udržali aspoň minimálny mocenský vplyv. „Sýria je totiž príliš blízko Iraku a Iránu, než aby si Západ mohol dovoliť kontrolu v tejto krajine nadobro stratiť, a to práve keď sa Turecko pod Erdoganovým vedením odcudzuje západným demokraciám. A tiež kvôli Izraelu by nebolo múdre prenechať vplyv v Sýrii len Rusku a Iránu,“ napísal v eseji Svět na prahu roku 2015.

„Kdysi byl ideál svatosti mučedník, později se jím stal od světa oddělený mnich. V naší době se svatost vytváří uprostřed světa. Žít ve světě, a přitom nebýt ze světa – to by měl být ideál svatosti pro současné kněze, řeholníky, a zvláště pro křesťanské laiky.“ Zdieľať

Zikmund neuvažuje len globálne, ale aj lokálne. Nielen z jeho esejí, ale aj kázní je zjavné ako ho trápi úpadok českej politiky, predovšetkým prezidentského úradu. No nielen to. „Kazom na našej národnej mentalite je bezpochyby sklon na všetko nadávať. Možno to nemyslíme ani tak vážne, ako to znie, ale sklon k sťažovaniu napriek tomu už oddávna dusí atmosféru v našej spoločnosti.“ Rakúsky novinár a spolupracovník nášho denníka Martin Leidenfrost by k tomu určite dodal, že toto tvrdenie v minimálne rovnakej miere platí aj o druhej časti bývalého spoločného štátu.

Práve vianočné sviatky napovedajú, ako prispieť k zmene atmosféry. Ježiš Kristus vstupuje do nepokojného sveta, do rozdelených vzťahov, aby bol s nami. Navždy. „Byť s druhými, o to ide. Byť s nimi ako veriaci, ako tí, ktorí patria Hospodinovi.“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo