Nový dokument s pápežom Františkom Konečne dobrý filmársky počin. Ale stále tomu čosi chýba

Vito Fiorino má 72 rokov, žije na talianskom ostrove Lampedusa a je zmrzlinár.

„Nepamätám si, že by ma rodičia niekedy pobozkali. To zo mňa urobilo človeka, ktorý bol ako otec neschopný pobozkať či pohladiť svoje deti,“ priznáva so slzami v očiach.

Napokon sa to však zlomilo. V októbri 2013 so svojou loďkou zachránil 47 utečencov zo Somálska a z Eritrey topiacich sa vo vodách Stredozemného mora. Medzi nimi aj viacero detí. Dodnes je s nimi v živom kontakte. Ony ho oslovujú otec a on im opakuje, ako ich má rád.

„Láska pre mňa znamená vracať ľuďom život. A taktiež ho vracať sám sebe,“ zhŕňa svoju skúsenosť taliansky hrdina.

Scorsese aj človek milión

Rozprávanie Vita Fiorina je jedným zo 16 príbehov, ktoré približuje nová štvordielna miniséria Netflixu Stories of a Generation with Pope Francis. inšpiráciu čerpá z knihy Sharing the Wisdom of Time (Loyola Press, 2018), ktorá vyšla aj v slovenčine pod názvom Podeľme sa s múdrosťou (Dobrá kniha, 2019).

Hlavnými hrdinami sú ľudia z rôznych kútov sveta, ktorí rozprávajú o svojich láskach a snoch, o svojej práci a životných zápasoch. Všetkých spája to, že majú viac ako 70 rokov a nasledujúce generácie môžu inšpirovať svojou vitalitou, nezlomnosťou a odhodlaním.

Divák sa tak môže zoznámiť s vietnamským obuvníkom Trinhom Ngocom, so sýrskou utečenkou Gisélou Assouad Sabbaghovou či s mexickou pôrodnou babou Nataliou Echeverría Fuentevillovou.

Okrem človeka milión sa v dokusérii objavujú aj osobnosti s heslami na Wikipédii: britská biologička Jane Goodallová, argentínska ľudskoprávna aktivistka Estela de Carlottová či juhoafrický fotograf Omar Badsha.

A napokon je tu jedna celebrita prvej kategórie – americký režisér Martin Scorsese, ktorý sa ako jediný objavuje hneď v dvoch epizódach.

Nie je to na škodu.

Scorsese je výborný rozprávač, ktorý sugestívne opisuje, ako v detstve unikal pred okolitým svetom do kina a kostola, prečo chcel byť kňazom či to, ako v živote nedokázal nájsť rovnováhu medzi rodinou a prácou a pre posadnutosť filmami zanedbal výchovu svojich dcér.   

Všetko to dopĺňajú silné zábery na starnúceho režiséra po boku s manželkou Helen, ktorá trpí Parkinsonovou chorobou.

Jedinou postavou s väčšou minutážou ako Scorsese je pápež František, ktorý do jednotlivých príbehov vstupuje so svojimi spomienkami a myšlienkami.

„Viesť a nechať sa viesť. Prevziať zodpovednosť a starať sa o druhého. Takto vyzerá neha,“ zaznievajú slová pápeža, zatiaľ čo na obrazovke 84-ročný Uruguajčan Carlos Solís v obývačke tancuje so svojou manželkou Cristinou.

„Keď premýšľam o smrti, vlastne som už vyhral. Mal som šťastnú rodinu, bavila ma práca aj tango,“ hovorí Carlos spokojným hlasom. Polstoročie trvajúci príbeh lásky medzi ním a Cristinou je pôsobivou ódou na manželskú vernosť.  

Keď sa Boh nezmestí

Každá z približne 45-minútových epizód má vďaka štyrom paralelne rozprávaným príbehom dynamický spád. Pestrá world music vyvažovaná oslovujúcim tichom, no najmä brilantná kamera striedajúca meditatívne zábery pôvabných tvárí starých ľudí či detailné zábery prírodných i mestských scenérií s rýchlym strihom, to všetko ponúka plnohodnotný audiovizuálny zážitok.

Obzvlášť zreteľne to vyznie v príbehu Kostaričana Danila Mena Hernandeza, ktorý sa po smrti manželky stará o dvoch dospelých slepých synov. Obaja túžia „vidieť more vlastnými rukami“, zatiaľ čo on počas bezsenných nocí premýšľa, kto sa o nich postará, keď už tu nebude.

Pri porovnaní Stories of a Generation with Pope Francis s obdobným filmovým konceptom nemeckého oscarového režiséra Wima Wendersa spred troch rokov – Pope Francis: A Man of His Word (Pápež František: Muž, ktorý drží slovo) – si človek môže opäť raz overiť pravdivosť starej známej múdrosti: keď dvaja robia to isté, nikdy to nie je to isté.

Oba dokumentárne filmy pápeža Františka približujú cez témy, ktoré sú mu blízke: kultúra skartovania, sociálna spravodlivosť, dôstojnosť práce, ochrana životného prostredia...

Z Wendersovho nekonečného sledu propagandistických záberov zničenej prírody, vojnových konfliktov a davov v rôznych obmenách, ktoré sprevádzali lacné autorské komentáre dopĺňané Františkovými výrokmi, bol však divák po niekoľkých minútach unavený a sklamaný.  

Naopak, talianskej režisérke a producentke Simone Ercolaniovej sa tomuto sploštenému pohľadu podarilo vyhnúť tým, že výzvy, ktorým čelí ľudstvo, priblížila cez farbisté a reálne príbehy konkrétnych ľudí. Zároveň upustila od prezentovania svojich názorov a všetky slová prenechala účinkujúcim.

Jednému výraznému nedostatku sa však nová dokuséria predsa len nevyhla. Pápež František je nesporne významnou a inšpirujúcou osobnosťou, ktorá má čo povedať k rôznym spoločenským témam. V prvom rade však je duchovnou osobou, hlavou Katolíckej cirkvi. No rovnako ako vo Wendersovom, aj v Ercolaniovej filme je toho náboženského pramálo.

Františkom prezentované myšlienky o láske, nádeji, spravodlivosti či solidarite síce vychádzajú z evanjeliového posolstva, no explicitná zmienka o Bohu sa v trojhodinovom finálnom materiáli neobjavila ani raz.

Alebo ináč. Cieľom tvorcov nebolo natočiť náboženský film. To je úplne v poriadku. Čo však bránilo tomu, aby aspoň jeden z príbehov predstavil osobu, ktorú ženie vpred práve kresťanská viera?! V knižnej predlohe sa takéto postavy objavili, vo filme však už nie.  

Zarážajúce je to o to viac, že obsahovým konzultantom celého projektu bol mediálne ostrieľaný jezuita a šéfredaktor časopisu La Civiltà Cattolica Antonio Spadaro.

Svedectvo viery tak napokon zachraňuje aspoň jeruzalemský šéfkuchár Moshe Basson, ktorý vo svojej reštaurácii podáva biblické jedlá. A počas niekoľkých minút, ktoré mu boli vyhradené, sa modlí hneď trikrát: pri Múre nárekov, počas šabatu, ale na znak vďaky aj pri zbere bylín do svojej kuchyne.