Bol jedným z prvých, kto začal pomáhať prichádzajúcim utečencom na bratislavských staniciach. Odtiaľ sa už presunul na hranice.
Bol jedným z prvých, kto začal pomáhať prichádzajúcim utečencom na bratislavských staniciach. Odtiaľ sa už presunul na hranice.
Utečencom na Slovensku pomáha aj pustovník Márius Dismas. Spolu s občianskym združením Stopa Slovensko, ktoré sa venuje najmä ľuďom bez domova, sa rozhodli počas víkendu, keď sa začala vojna na Ukrajine, ísť na bratislavskú vlakovú a autobusovú stanicu a pomôcť ľuďom utekajúcim pred vojnou.
„Rozhodli sme sa, že budeme popri práci s ľuďmi bez domova monitorovať autobusovú aj hlavnú vlakovú stanicu. Vedeli sme, že tí ľudia prídu a Bratislavu použijú hlavne ako prestupovú stanicu do iných krajín,“ hovorí pre Svet kresťanstva brat Márius Dismas.
Hovorí, že aj keď sú malá organizácia, tak na vlakovej aj autobusovej stanici boli od piatej rána do jednej v noci. Minulý víkend bola situácia na staniciach v hlavnom meste pokojná. Do mesta prišlo len pár jednotlivcov, najmä študentov, ktorí sa vracali späť do svojich krajín.
„ Avšak v pondelok, pri príchode prvého rýchlika z Košíc po piatej ráno, sme zaznamenali rodiny s deťmi a starších ľudí. Niektorí nás žiadali o konkrétnu pomoc s nájdením nocľahu na jeden až dva dni či na niekoľkohodinový oddych. Iní prišli s prosbou, že chcú na Slovensku ostať,“ hovorí o prvých utečencoch z Ukrajiny.
Pomôcť všetkým, ktorí to potrebujú, dokážu vďaka spolupráci s ďalšími organizáciami, ako sú Úsmev ako dar, Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety a Stop obchodovaniu s ľuďmi.
Brat Márius Dismas hovorí, že sa snažili najmä o to, aby pre ľudí, ktorí vystúpili na stanici v neznámom meste, bol niekto, kto im dá základné informácie, pomôže zistiť spoje, ponúkne im teplý čaj či kávu a tým, ktorí chcú ostať, pomôže nájsť dočasné ubytovanie.
Neskôr pomoc utečencom na staniciach v Bratislave prevzal mestský tím. Brat Márius Dismas priznáva, že mnohí sa pýtajú, či na stanici nemali byť od začiatku zložky štátu či samosprávy a riešiť situáciu. Odpovedá však, že toto je situácia, ktorá sa nedá odhadnúť, a keď chceme účinne pomáhať, je potrebné spolupracovať.
„Pekne sa to ukázalo pri prvej osobe, ktorá prejavila záujem ostať. Išlo o pani Irinu z Bela Cerkva v Kyjevskej oblasti. Psychologička s diplomom len tak v teplákoch a papučiach na hlavnej stanici. Po štyroch dňoch na úteku sa chcela umyť a pospať si. Promptne zareagoval starosta mestskej časti Bratislava Nové Mesto Rudolf Kusý, ktorý ju prichýlil k sebe domov a pomáhal nám umiestniť prvé rodiny s deťmi,“ hovorí pustovník o prvom víkende.
Márius Dismas vo svojej panelákovej pustovni. Foto: Dominik Sepp
Brat Márius Dismas je síce pustovník, ale jeho pustovňou namiesto lesa či púšte je bratislavský panelák, kde už sedem rokov žije spolu s chudobnými ľuďmi, s ktorými tvorí malé spoločenstvo. „Dôležité pre mňa je vnímať Božiu blízkosť nielen v tichu samoty a modlitby, ale aj počas práce a tak žiť príklad evanjelia vteleného do života obyčajných ľudí, teda aj života utečencov,“ hovorí.
Dodáva, že jeho pustovňou je napokon srdce každého brata a sestry.
V piatok sa Márius Dismas presunul na východnú hranicu, kde by mal sprevádzať rodiny s deťmi, ktoré utekajú pred vojnou. „Idem tam na prosbu predsedu košickej pobočky Úsmevu ako dar Radoslava Drába, ktorý odvádza skvelú prácu nielen v pomoci chudobným rodinám, ale teraz aj utečencom. Už viackrát sa mu podarilo v tejto ťažkej situácii prekročiť hranicu s humanitárnou pomocou a zabezpečiť tak niekoľko desiatok ton potravín a iného materiálu pre ľudí utekajúcich pred vojnou,“ približuje.
Na Ukrajinskej hranici chce tiež byť kontaktnou osobou pre svojich kolegov z o. z. Stopa Slovensko. „V tieto dni fungujeme tak, že naši priatelia z občianskeho združenia PRIMA, ktorí sú vo Vyšnom Nemeckom, zachytia konkrétnu rodinu, pošlú nám fotku, kontakt, posadia ju do autobusu alebo auta, ktoré ide tým smerom, a my máme zhruba šesť hodín na to, aby sme našli bývanie, zabezpečili stravu a podobne.“
V uliciach Bratislavy. Foto: Dominik Sepp
Zdôrazňuje, že v tejto situácii každý z nás môže pomôcť, či už konkrétnym skutkom telesného milosrdenstva, alebo modlitbou, pretože títo ľudia potrebujú domov, chlieb, ale pri tom všetkom, čo zažili a videli cestou, hľadajú aj pokoj, nádej a istotu, že nie sú sami.
„Chcel by som poprosiť všetkých, ktorí rozmýšľajú o tom, že vezmú k sebe nejakú rodinu, nech sú sami svedkami pokoja a jednoty, aby sa nestalo, že žena s dieťaťom príde do prostredia, kde je alkohol, hádky, napätie a nebodaj násilie. Na stanici som videl, že stačilo, aby dvaja dospelí na seba zvýšili hlas, a dieťa z utečeneckej rodiny dostalo panický strach a nebolo jednoduché utíšiť ho,“ zdôrazňuje.
Márius Dismas pripomína, že nikto nevie, ako dlho bude trvať tento vojnový konflikt. „Modlím sa, aby sa s pribúdajúcimi dňami, povinnosťami bežného života a množstvom ľudí, ktorých čísla budú rásť zo stoviek na tisíce, nestalo to, čo po prvej vlne pandémie, keď sa solidarita a spolupatričnosť rozsypala pod tlakom individualizmu a rôznych foriem nacionalizmu.“
A na záver pripomína dnes tak veľmi aktuálny citát z Knihy zjavenia: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“ (Zjv 3, 20).