„Mariupol pripomína Armagedon, je to skutočné peklo,“ povedal pre poľské vysielanie Vatikánskeho rozhlasu paulín Paweł Tomaszewski, ktorému sa zázrakom podarilo so skupinou civilistov evakuovať zo 450-tisícového prístavného mesta obliehaného ruskou armádou.

Tá v stredu zbombardovala aj pôrodnicu, čo si vyžiadalo 14 ranených a tri obete na životoch, vrátane len šesťročného dieťaťa. Humanitárna pomoc sa do mesta pre ruské obliehanie stále nedostala.

Mesto je už niekoľko dní terčom neustáleho bombardovania delostreleckými granátmi a raketami. Intenzívne ostreľovanie marí aj evakuáciu civilistov. 

Poľský paulín opísal, aké hrôzy prežívajú ľudia v meste Mariupol, kde chýba jedlo, elektrina, teplo, lieky aj voda a ľudia sa tešia, keď sneží, lebo bude čo piť. „Ľudia zomierajú, keď vychádzajú z pivníc, aby si našli vodu. Vyjsť na ulicu sa rovná samovražde,“ podčiarkol rehoľník. 

Predstavitelia mesta hovoria o stredovekých podmiekach, keď sa kúri nábytkom a svieti petrojelovými lampami. 

Obyvatelia začali chorľavieť od zimy. Podľa šéfa tamojšej delegácie Medzinárodného výboru Červeného kríža Sašu Volkova sa míňajú zásoby liekov, pričom lekárne boli „vyrabované už pred štyrmi či piatimi dňami“. Niektoré nemocnice však ešte fungujú. 

Mŕtvi v záhradách i masových hroboch

„Často aby človek mohol ísť ďalej, sa musí vyhnúť kopám ležiacich mŕtvol,“ hovorí poľský kňaz Tomaszewski, ktorý strávil 11 dní v obliehanom meste. Denne v Mariupole zomrie aj 150 ľudí. 

V meste je už vyše 1200 obetí civilistov. Podľa zástupcu mariupolského starostu Serheja Orlova ide len o počet tiel, ktoré našli na ulici. Celkový počet zabitých známy nie je, no môže byť výrazne vyšší, pretože mnohí sa môžu nachádzať pod troskami.

Obete pochovávať nestíhajú, kopú masové hroby. Foto – twitter/Mstyslav Chernov

Paulín pre Vatikánsky rozhlas ďalej opísal, že keď opúšťali mesto, videl, aké je zničené. Nebola ani jedna časť mesta, kde nespadli granáty, kde neboli zasiahnuté obytné štvrte a budovy.

„S diabolským úmyslom ničia mesto, zrovnávajú ho so zemou. To je veľká tragédia pre ľudí, ktorí nemôžu vyjsť von, nemôžu si nič kúpiť, nemôžu normálne fungovať, lebo ich život je neustále v ohrození.“

V meste nestíhajú pochovávať obete. Kopú masové hroby, do ktorých hádžu desiatky ľudí, keďže na cintoríny za mestom sa nie je možné dostať. V mnohých prípadoch nepoznajú ani totožnosť obetí. 

Príbuzní svojich blízkych pochovávajú už aj v parkoch či vo vlastných záhradách. Mnoho mŕtvych však nemá kto pochovať.

Ľudia rabujú a kúria aj nábytkom

Paulín opisuje, že na odchod z mesta využili krátku prestávku medzi ostreľovaním. Po ceste videl, ako ľudia kradli a rabovali obchody. Nebrali len jedlo, ale všetko a čo mohli, devastovali.

Aj podľa agentúry AP sa už nekradne len jedlo, ale aj oblečenie či nábytok. „Miestni to označujú frázou, že dostávajú zľavu,“ píše agentúra. Výbor Červeného krížu dodáva, že mnohí ľudia nemajú už ani jedlo pre deti, všetky obchody vyrabovali už pred pár dňami. Vznikol aj čierny trh so zeleninou, no mäso sa ani na ňom nedá zohnať.

V niektorých častiach mesta je situácia už taká zlá, že ľudia na seba kvôli jedlu začali aj útočiť. Objavili sa aj prípady ničenia áut v snahe o získanie benzínu. 

Zničené budovy v Mariupole. Foto – TASR/AP

Páter Paweł potvrdzuje, že v Mariupole nie je žiadna voda ani jedlo, a aj keď sa do mesta občas dostane cisterna s vodou, je toho málo. Verejný vodovod, z ktorého nebola voda pitná ani predtým, tiež nefunguje. Ľuďom dochádzajú posledné zásoby jedla a ostreľovanie trvá. „Je to taká tragédia, ktorú si je ťažké predstaviť,“ dodáva.

Rodiny sa tiež zúfalo pokúšajú skontaktovať so svojimi blízkymi pre výpadok komunikačných sietí. Telefónny signál je slabý a pripojenie veľmi nespoľahlivé.

Pre rehoľníka boli najťažšie štyri dni, keď okolie domu, kde sa skrýval, celý čas bombardovali.

Dramatický útek z mesta

Rehoľník hovorí, že zorganizovali kolónu 100 osobných áut pod bielymi vlajkami a riskujúc život sa vydali von z mesta. „Nikdy nezabudnem na tehotnú ženu, ktorá si kľakla pred separatistami z tzv. Doneckej republiky prosiac, aby nás pustili. Konvoj áut síce zadržali, ale dovolili sa nám schovať v malej dedine,“ hovorí páter Tomaszewski.

Kňazovi sa so skupinou civilistov podarilo z mesta odísť zázrakom, duchovný je presvedčený, že celý čas nad nimi bdel Boh. „Pustili nás cez tri ruské stanovištia, ale na štvrtom nás pustiť nechceli. Hovorili, že to je územie Doneckej republiky a majú príkaz nikoho nepúšťať.

„V sobotu sme spali v noci päť hodín v strede poľa. Nemali sme mobilnú sieť, aby sme niekomu mohli zavolať a povedať, čo je s nami. Boli tam malé deti či tehotné ženy. Vojaci nám povedali, že deti a ženy môžu ísť samy do Záporožia, čo je viac ako 200 kilometrov. Čakali sme pri ceste, ktorá viedla do jednej malej dediny, kde sme sa dozvedeli, že nás môžu prijať.“

Niektoré telá zostávajú v uliciach iba prikryté plachtami. Foto – TASR/AP

Podľa poľského rehoľníka, aj keď ľudia váhali, napokon si povedali, že je jedno, kde ich zastrelia. Nevedeli, čo ich čaká, či ich náhodou nezatknú Rusi a niekam neodvedú. 

Mŕtvi vojaci po ceste

„Zachránilo nás, že sme tam šli, lebo teplota v noci klesla hlboko pod nulu,“ opisuje situáciu Tomaszewski. Ráno sa skupina ľudí stretla pred školou a skupina mužov išla zistiť, či z obce nevedie iná cesta, aby obišli hliadku, ktorá ich deň predtým ďalej nepustila.

„Povedali nám, že v nedeľu by mal byť otvorený nový humanitárny koridor. Okolo poludnia sme sa rozhodli, že ním pôjdeme. Išli sme poľnými cestami za vojakmi. Spoliehali sme sa na to, že celá naša kolóna áut je veľká a že nás pustia.“

Skupine civilistov sa „zázrakom“ podarilo evakuovať z mesta. Foto – TASR/AP

„Mariupol pripomína Armagedon, je to skutočné peklo,“ povedal paulín Paweł Tomaszewski. Foto – TASR/AP

V Mariupole nie je žiadna voda, občas sa do mesta dostane cisterna, no vody je stále málo. Foto – TASR/AP

Rehoľník tiež opisuje, že po ceste videli mŕtvych ruských vojakov, vyzeralo to ako bojové pole.

„Najhorší moment bol, keď sme stáli v poli pred vojakmi a mysleli sme si, že sa určite niečo stane. Museli sme rátať s tým, že nás zabijú. Nemali sme nádej. Ženy prosili, aby nás pustili, ale oni rozhodne hovorili, že nie a bodka,“ opísal poľský paulín hrôzy vojny, ktoré zažil na vlastnej koži.