Kardinál Czerny o prijatí utečencov na Slovensku Rodiny i kňazov, čo pomáhajú, nazval anjelmi v anonymite

V časopise talianskych jezuitov Aggiornamenti Sociali, zameranom na analýzu sociálno-politických tém a službu cirkvi v sociálnej oblasti, vyšiel článok kardinála Michaela Czerneho SJ s názvom „Anjeli bez toho, aby o tom vedeli“.

Zhŕňa v ňom svoju skúsenosť z nedávnej cesty na Slovensko, keď ako osobitný vyslanec vyjadril pápežovu blízkosť ukrajinským utečencom a tým, ktorí im poskytujú pomoc v núdzi.

Článok publikovaný 28. marca 2022 prináša slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu v plnom znení.

Anjeli bez toho, aby o tom vedeli

Kardinál Michael Czerny na Slovensku: evanjelizácia konaná ukrajinskými utečencami

Od 16. do 18. marca kardinál Michael Czerny SJ, prefekt ad interim Dikastéria pre integrálny ľudský rozvoj a autorský prispievateľ nášho časopisu Aggiornamenti sociali pricestoval na Slovensko, aby sa zúčastnil na 3. ročníku Európskych katolíckych sociálnych dní (Bratislava, 17. - 20. marca 2022).

Stretol sa aj s prezidentkou Slovenskej republiky Zuzanou Čaputovou a predsedom vlády Eduardom Hegerom. Zavítal tiež do východných oblastí krajiny, kam prichádzajú utečenci z Ukrajiny, a prekročil hranice, aby navštívil mesto Užhorod. S odstupom niekoľkých dní reflektuje nad tým, čo na neho najviac zapôsobilo na tejto jeho druhej ceste, ktorú uskutočnil po predchádzajúcej návšteve Maďarska.

Michael Czerny

Na západnej Ukrajine je väčšina katolíkov východného obradu, takže mnohí kňazi, ktorých som stretol, sú ženatí a majú deti. Namiesto úteku na Západ zostávajú so svojimi rodinami, aby sa aj naďalej starali o ľudí i o utečencov v tranzite. Pastoračné centrá a fary sa stávajú bezpečným útočiskom na ceste k záchrane, kde sa v každú dennú i nočnú hodinu celá rodina farára venuje prijímaniu tých, ktorí to potrebujú.

Anjelmi zvykneme nazývať tých, ktorí sa dajú do práce, aby pomohli cudzím ľuďom v ťažkostiach a často sami zostávajú v anonymite, ako to robia tieto rodiny, ale aj rehoľníci a rehoľníčky, slobodní kňazi, biskupi a mnoho laikov. Je správne ich tak nazývať, pretože nimi sú. Nie sú však jediní: Písmo nás pozýva, aby sme rozšírili svoj pohľad a uvedomili si, že aj tí, ktorí sú prijatí, môžu byť anonymnými anjelmi. List Židom nás upomína: «Nezabúdajte na pohostinnosť, lebo niektorí takto prijali ako hostí anjelov, a ani o tom nevedeli» (Hebr 13,2).

Na svojej ceste som sa presvedčil, že je to pravda: poznať to podľa zmien, ktoré sa dejú u tých, ktorí ich prijímajú. V Berehove som navštívil študentský internát, ktorý bol prerobený na prijímacie stredisko. Myslel som, že sa stretnem s biskupom a niektorými miestnymi kňazmi. Boli tam, ale spolu s nimi boli aj osoby zodpovedné za ostatné kresťanské komunity i za židovskú komunitu, ako aj najvyšší úradník samosprávy.

Rovnako to bolo aj v Užhorode: na večeri so seminaristami po pôstnej liturgii v gréckokatolíckej katedrále boli prítomní aj predstavitelia židovskej komunity a kresťanov iných vyznaní.

Veľmi silne to na mňa zapôsobilo, pretože v týchto regiónoch sú vzťahy medzi rôznymi konfesiami často problematické a nesú bremeno historických konfliktov a predsudkov. Náhla nevyhnutnosť prijať utečencov umožňuje, ba priam vynucuje, konkrétny ekumenizmus solidarity: stretávať sa a spolupracovať, aby sme dali odpoveď ľuďom v núdzi.

Byť nablízku chudobným a zraniteľným zbližuje tých, ktorí ich prijímajú. Keď sa k nim správame ako bratia, nevyhnutne zistíme, že sme všetci bratia a sestry. Teoreticky to znie ako samozrejmosť: bratia mojich bratov sú mojimi bratmi! V praxi na to však často zabúdame.

To je dobrá správa, ktorú ukrajinskí utečenci - anjeli bez toho, aby o tom vedeli - oznamujú tým, ktorí ich prijímajú: nie slovami, ba ani činmi, ale svojou jednoduchou existenciou a potrebou pomoci, ktorá všetkých privádza späť k tomu podstatnému.

Hmatateľne sa dotýkame hlbokej pravdy slov pápeža Františka, ktorý v č. 198 (apoštolskej exhortácie) Evangelii gaudium hovoriac o chudobných píše:

«Nová evanjelizácia je pozvaním spoznať spásonosnú silu pôsobiacu v ich životoch a umiestniť ich do centra putovania Cirkvi. Sme povolaní, aby sme v nich objavili Krista; aby sme im prepožičali svoj hlas na pomoc v ich problémoch, ale sme povolaní aj na to, aby sme boli ich priateľmi; aby sme ich počúvali, chápali a prijímali tajomnú múdrosť, ktorú nám Boh chce dať ich prostredníctvom».

To sa nedeje len na západnej Ukrajine, ale aj na opačnej strane hranice, v krajinách, kam utečenci prichádzajú po tom, ako konečne prekročili hranice. Pre tieto národy ich príchod predstavuje stimul k tomu, aby sa otvorili, aby vyšli z uzavretosti, ktorá je trvalým dedičstvom sovietskej éry.

Je to hlboká, náhla zmena: tieto spoločnosti sú dejinami prinútené naučiť sa niečo, čo nepoznali a nepraktizovali, ale čoho hodnotu intuitívne vnímajú. Je potrebné rešpektovať ich prvé kroky a neodsudzovať ich za postoje, ktoré zaujali v minulosti, aby sa tieto skúsenosti mohli upevniť a formovať inú budúcnosť.

„Pomôžte nám byť nápomocní“ je požiadavka, ktorá sa objavuje na stretnutiach s miestnymi organizáciami solidarity a tiež s verejnými orgánmi na rôznych úrovniach.

Po návrate zo Slovenska som hneď odcestoval do Dakaru na 9. svetové fórum o vode, na ktoré som priniesol a prečítal posolstvo od pápeža Františka. Sedemtisíc kilometrov od Ukrajiny, názov fóra „Zabezpečenie vodou pre mier a rozvoj“ nám opäť pred oči predostrel tému mieru.

Ekologická degradácia a klimatické zmeny ohrozujú prístup k vode pre mnohé obyvateľstvo, ktoré zažíva čoraz katastrofálnejšie suchá. Voda sa v nasledujúcich desaťročiach stane extrémne strategickým zdrojom a prameňom možných vojen a konfliktov, osobitne v tých regiónoch, kde veľké rieky prechádzajú hranicami medzi štátmi, ako je to práve v Afrike.

„Vo všetkých týchto situáciách,“ píše pápež, „sa voda musí stať symbolom prijatia a požehnania, dôvodom na stretnutie a spoluprácu, vďaka ktorej rastie vzájomná dôvera a bratstvo“.

Spravovanie vody ako spoločného dobra a ako základného a univerzálneho ľudského práva je záväzok, ktorý v sebe spája budovanie bratstva a starostlivosť o spoločný domov. Zatiaľ čo sa modlíme a robíme všetko, čo je v našich silách, aby sme na Ukrajine zastavili túto „ohavnú“ vojnu, musíme aj naďalej hľadieť vpred, aby sme predišli možným budúcim konfliktom.