Krátko po vypuknutí vojny na Ukrajine začali zaznievať z Vatikánu správy, že Svätá stolica sa ponúka ako sprostredkovateľ mierového riešenia konfliktu. Takéto vyhlásenia „nevystrelili“ len-tak do vetra, v prospech pápežskej diplomacie hovorí viacero faktorov.

Uvedomujú si to zjavne aj dotknuté strany, teda minimálne ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj.

Ten sa ešte počas vlaňajšej návštevy u pápeža nechal počuť, že Vatikán by bolo dobré miesto jeho stretnutia s Vladimirom Putinom. Hoci vtedajším kontextom bol sedemročný konflikt na Donbase a otázka dodržiavania Minských dohôd.

„Vatikán je skutočne ideálnym miestom na dialóg o mieri. Svätá stolica je globálna morálna autorita, ktorá vždy účinne pôsobí ako sprostredkovateľ, pretože je nestranná a vzbudzuje dôveru medzi všetkými stranami konfliktu,“ vyjadril sa Zelenskyj na jar minulého roka pre taliansky denník La Repubblica. 

Ukrajinský prezident nezmenil názor ani po vypuknutí vojny. S pápežom Františkom hovoril naposledy 22. marca cez video. „Povedal som Svätému Otcovi o ťažkej humanitárnej situácii a o blokovaní humanitárnych koridorov ruskými jednotkami. Ocenili by sme jeho úlohu prostredníka v snahe ukončiť toto ľudské utrpenie,“ napísal Zelenskyj na Twitteri.

Vatikánska diplomacia má celkom slušný zoznam úspešných aktivít v tejto oblasti.

Ruský cár uznával pápeža ako mediátora

Ak si odmyslíme stredovekú históriu, aj nedávna minulosť ponúka viacero príkladov, keď pápež a jeho diplomati zohrali dôležitú rolu pri riešení medzinárodných sporov.

Ako sa uvádza v článku o pápežských mediáciách vo Florida Journal of International Law, takým bol napríklad spor Španielska a Nemecka z roku 1885 o Karolínske ostrovy v západnom Pacifiku, kde bol arbitrom pápež Lev XII. V roku 1895 zase pomáhal Vatikán riešiť hranice medzi Haiti a Dominikánskou republikou. Spor o hranice zamestnal Svätú stolicu aj v roku 1992, keď mali nezhody Ekvádor a Peru.

V kontexte súčasného diania môže znieť zaujímavo fakt, že pápežovu reputáciu ako úspešného mediátora vnímali aj v cárskom Rusku.

Prvú Haagsku mierovú konferenciu v roku 1899, ktorá sa zaoberala vojnovým právom, zvolal ruský cár Mikuláš II. Ten považoval Svätú stolicu za potenciálneho hosťa diskusie vzhľadom na jej „tradičnú úlohu sprostredkovateľa medzi národmi“.

Toto označenie potvrdila cirkev aj v 20. storočí.

Český historik Jaroslav Šebek pripomína, že pápež Ján XXIII. priviedol oboch predstaviteľov superveľmocí, Chruščova a Kennedyho, k tomu, aby ďalej nehrotili konfrontáciu okolo karibskej krízy v roku 1962. „Potom skutočne ustúpili obe strany,“ vraví.

V 80. rokoch zabránila pápežská diplomacia vojnovému konfliktu medzi Argentínou a Čile.

V decembri 1978 po neúspešných rokovaniach s Čile spustila argentínska junta Operáciu Soberanía, ktorej cieľom malo byť vojenské napadnutie ostrovov v oblasti Hornského mysu, oblasti na juhu Ohňovej zeme.

Na situáciu okamžite reagoval pápež Ján Pavol II., ktorý do krajín vyslal kardinála, a po istom čase oba štáty požiadali Vatikán o mediáciu. Tá nebola jednoduchá, rokovania sa tiahli šesť rokov, v istej fáze Argentína odmietla návrh dohody, no napokon sa v roku 1984 spor uzavrel.

Keď Obama a Castro ďakovali pápežovi

Za posledný výrazný úspech pápežskej diplomacie sa považuje pomoc pri obnovení diplomatických vzťahov medzi Spojenými štátmi americkými a Kubou.

Súkromné rozhovory medzi oboma stranami sa začali už v júni 2013 na pôde Kanady. Ako píše britský Guardian, rokovania boli podporované pápežom Františkom, ktorý napísal osobne lídrom oboch krajín a hostil tiež kľúčový tajný samit vo Vatikáne na jeseň 2014, ktorému pripísali zásluhu na uzavretí dohody.

Pápež František sa stretol s Raúlom Castrom vo Vatikáne v máji 2015, v septembri toho istého roku zavítal aj na Kubu. Foto: TASR/AP

„Jeho Svätosť pápež František osobne apeloval na mňa a kubánskeho prezidenta Raúla Castra a urgoval nás, aby sme vyriešili Alanov prípad a kubánsky záujem prepustiť troch kubánskych agentov, ktorí boli uväznení v USA viac ako 15 rokov,“ povedal Obama po uzavretí dohody.

Súčasťou obnovenia diplomatických vzťahov bola totiž aj otázka výmeny väzňov, jeden z nich bol dodávateľom americkej vládnej pomoci Alan Gross, ktorého pre obvinenie zo špionáže väznili na Kube päť rokov. Dôležitou súčasťou dohody bolo tiež prepustenie nemenovaného Kubánca, ktorý špehoval pre Ameriku – a ktorý bol vo väzení 20 rokov.

Pápežskí predstavitelia sa podľa Bieleho domu angažovali v poskytovaní neutrálneho fóra pre rozhovory viac ako predtým Kanada.

Podľa amerického zdroja prítomného na stretnutiach boli aktívnymi facilitátormi a pomohli dokončiť nielen výmenu väzňov, ale aj širšiu normalizáciu vzťahov. „Podpora pápeža Františka a Vatikánu boli pre nás dôležité vzhľadom na úctu, akú americký aj kubánsky ľud prechováva ku Katolíckej cirkvi a najmä pápežovi Františkovi,“ citoval vtedy Guardian vysokého predstaviteľa americkej administratívy.

Samozrejme, pápež František nestaval úspech v tejto oblasti na zelenej lúke. Prvým pápežom na Kube bol v roku 1998 Ján Pavol II. Benedikt XVI. zase v roku 2012 na Kube vyhlásil, že nesúhlasí s embargom ostrova a želal by si, aby sa vzťahy s USA napravili.

Miguel Diaz, ktorý pôsobil ako veľvyslanec USA vo Vatikáne v rokoch 2009 a 2010, pripisuje úspešné sprostredkovanie „bystrým a skúseným diplomatom“ pracujúcim pre Svätú stolicu.

Pápež bozkáva nohy politikom

Veľkú rolu zohrala Katolícka cirkev aj pri ukončení krvavej občianskej vojny v Mozambiku v roku 1992, pripomína historik Šebek.

V tomto prípade bolo prostredníkom či nástrojom pápežskej diplomacie laické spoločenstvo Komunita svätého Egídia, ktoré vzniklo v Ríme a venuje sa hlavne chudobným.

Ako napísal člen komunity Mario Giro v článku pre The International Spectator, vojnu v Mozambiku možno označiť za posledný konflikt studenej vojny v zmysle dvoch ideologicky znepriatelených strán.

Občianska vojna v africkej krajine vypukla hneď po získaní nezávislosti od Portugalska v roku 1975. Vládny režim Frelimo si osvojil ekonomický a sociálny model po socialistických krajinách s prudkým obmedzením slobôd. Voči tomuto prístupu sa sformovalo povstalecké hnutie Renamo.

Komunita svätého Egídia pochopila, že riešenie konfliktu nezabezpečí iba zásah susedných štátov alebo svetových veľmocí, ale že je potrebné pochopenie vnútorných problémov krajiny.

V prvom kroku išlo o nadviazanie kontaktov s povstaleckým hnutím, ktoré bolo priam mysticky opradené. Komunite sa podarilo sprostredkovať návštevu mozambického biskupa na základni povstalcov. Prezidenta skupiny následne pozvali do Ríma.

Problémom bolo, že vláda nemala v úmysle uznať Renamu akýkoľvek status okrem statusu disidentskej ozbrojenej skupiny. Lenže Renamo sa považovalo za exilovú vládu a malo kontrolu nad obrovskými časťami územia.

Trvalo viac ako dva roky, kým sa dospelo k politickým rokovaniam, píše Giro. Obe strany sa stretli prvý raz v lete 1990 v Ríme a podarilo sa docieliť, že Renamo uznalo Frelino ako vládnu stranu a Frelino zase Renamo ako opozičnú.

Avšak aj po vzájomnom uznaní mierový proces pokračoval ďalší rok a niekoľko mesiacov, pričom v Ríme sa rokovalo a v Mozambiku bojovalo. Napokon v Ríme 4. októbra 1992 podpísali mierovú zmluvu, ktorá oficiálne ukončila 16-ročnú občiansku vojnu.

Okrem Komunity svätého Egídia prispeli k mieru aj arcibiskup mozambického mesta Beira Jaime Gonçalves a predstaviteľ talianskej vlády Mario Raffaelli.

Krajina sa však zmietala v nepokojoch aj v posledných rokoch. Pápežovi na mieri v Mozambiku záleží, dôkazom je, že prišiel povzbudiť miestnych v roku 2019. Na štadióne v Mapute počas svätej omše vyhlásil, že nemožno vybudovať národ a budúcnosť na násilí.

Pápež František kľačí, aby pobozkal nohy prezidenta Južného Sudánu Salva Kiira. Foto – TASR/AP

Keď zostaneme v Afrike, treba spomenúť aj Južný Sudán, kde si občianska vojna od roku 2013 vyžiadala oficiálne 50-tisíc obetí, no podľa neskorších odhadov sa toto číslo mohlo vyšplhať až na 1,5 milióna. Mierová dohoda je z roku 2018, no situácia zostala krehká aj po nej.

Pápež František sa do situácie vložil v roku 2019 v snahe pomôcť dosiahnuť v krajine trvalý mier. Vo Vatikáne privítal vysokých politických a náboženských predstaviteľov Južného Sudánu na duchovných cvičeniach, ktoré boli zároveň aj neformálnym mierovým samitom, uvádza portál CruxNow.

V mysliach mnohých zostalo historické gesto pápeža Františka, keď bozkával nohy svojim hosťom.

Udržanie mieru je motiváciou aj avizovanej návštevy pápeža v tejto krajine. Apoštolskú cestu potvrdili len minulý mesiac. Uskutočniť by sa mala začiatkom leta, pričom pápež zavíta aj do susedného Konga.

Kirill sa chce stretnúť

Čo teda hrá v prospech Vatikánu ako možného sprostredkovateľa mieru?

„Pápež nemá síce žiadne divízie, ako hovoril sovietsky diktátor Stalin, ale má veľkú morálnu a duchovnú autoritu a nie náhodou je i súčasný pápež považovaný za globálneho lídra,“ povedal pre Svet kresťanstva historik Jaroslav Šebek. „Navyše, Svätá stolica má diplomatické kontakty s radom štátov, takže môže tento diplomatický potenciál využiť,“ dopĺňa.

Okrem historickej skúsenosti s mediáciou a duchovnej autority je tu ešte jedna výhoda. Ako upozorňuje už citovaný text vo Florida Journal of International Law, pápežov aparát disponuje jedným privilégiom, a to časom, ktorý bežné štáty nemôžu vyčleniť na rokovania v takej miere ako vatikánski diplomati.

Napríklad v prípade spomínaného sporu medzi Argentínou a Čile viedla Svätá stolica vo Vatikáne viac ako 400 stretnutí so stranami sporu, pričom všetky stretnutia boli vedené separátne a súkromne.

Zvládli by však vatikánski diplomati konflikt takého rozsahu, aký sledujeme na Ukrajine?

Historik Šebek upozorňuje, že v rámci Európy od konca druhej svetovej vojny ide o niečo úplne bezprecedentné, lebo vidíme agresiu jedného suverénneho štátu voči druhému v obrovskom rozsahu. Všetky predchádzajúce vojenské konflikty na európskom území sa odohrávali vo forme občianskej vojny ako v bývalej Juhoslávii v rokoch 1991 – 1995 alebo etnické konflikty, do ktorých vstupovali aj veľmoci, napríklad Kosovo alebo boje v Podnestersku či v Gruzínsku.

„Ale konflikt takéhoto rozsahu v Európe nebol, a teda ani Vatikán nemá s niečím takým skúsenosť. Podieľal sa však na mediácii ukončenia občianskej vojny v Mozambiku, ktorá si vyžiadala 900-tisíc ľudských životov,“ pripomenul historik.

Vatikanista Andrea Gagliarducci Situácia sa otočila, teraz je to Kirill, kto sa bude chcieť stretnúť s pápežom

Pavol Rábara

Rozhovor s talianskym novinárom Andreom Gagliarduccim o vzťahoch medzi Vatikánom a Ruskom aj chýbajúcich nuncioch.

Nech už bude rola Vatikánu v aktuálnom konflikte akákoľvek, zdá sa, že pápež i jeho ľudia si od začiatku nechávajú otvorené dvere na prípadné sprostredkovanie rokovaní.

František vo svojich vystúpeniach doteraz nemenoval Rusko ako agresora. Slovo Rusko vyslovil len raz, a to v modlitbe k Panne Márii pri marcovom zasvätení. Na druhej strane počas víkendovej návštevy Malty spomenul „mocnára smutne uzavretého v anachronistických požiadavkách nacionalistických záujmov,“ čím jasne odkázal na Putina.

Do vojny boli vzťahy medzi Svätou stolicou a Ruskom veľmi dobré, Putin bol vo Vatikáne u pápeža Františka trikrát, viac bola zo svetových politikov len Angela Merkelová. Pápež počas návratu z Malty priznal, že mu Putin telefonoval v decembri, keď mu blahoželal k 85. narodeninám, no od začiatku konfliktu na Ukrajine spolu nehovorili.

Pozitívne sa však vyvíja možné stretnutie s ruským pravoslávnym patriarchom Kirillom. Ten sa evidentne chce stretnúť s hlavou Katolíckej cirkvi.

Moskovský patriarchát minulý týždeň oznámil, že pokračuje v prípravách stretnutia patriarchu a pápeža. Metropolita Hilarion očakáva, že stretnutie sa uskutoční v priebehu tohto roka. Aj František pri návrate z Malty potvrdil, že sa na stretnutí pracuje a rysuje sa na Blízkom východe.

Ak teda nie Zelenskyj a Putin v Ríme, tak aspoň stretnutie František a Kirill – trebárs v Jeruzaleme – by sa mohlo podariť.