Austen Ivereigh je britský novinár, komentátor, autor viacerých publikácií a zakladateľ dnes už celosvetového laického hnutia katolíkov trénovaných pre médiá Catholic Voices. V nasledujúcom interview rozpráva o svojej biografii pápeža Františka Veľký reformátor (The Great Reformer), ktorý už vyšiel v rôznych jazykových mutáciách. Jeho česká verzia by mala vyjsť v marci tohto roku.

Prečo sa vaša kniha o pápežovi Františkovi volá Veľký reformátor?

Snažím sa ukázať, že pápež František reprezentuje tradíciu radikálnej katolíckej reformy lojálnej voči cirkvi, ktorá je závislá od Ježiša Krista a Ducha Svätého, a nie od moci, statusu či bohatstva. Jeho voľba mena František presne odzrkadľuje túto tradíciu radikálnej reformy sv. Františka z Assisi. Čo robí názov dvakrát zaujímavým, a preto vravím, že je veľký reformátor, je to, že intelektuálne a prakticky venoval väčšinu života v cirkvi porozumeniu a rozpoznaniu pravej reformy na rozdiel od tej falošnej, ktorá sa končí rozdelením cirkvi.

Kniha, ktorá ho veľmi ovplyvnila, je od autora menom Yves Congar – Pravá a nepravá reforma v cirkvi (True and False Reform in the Church) z päťdesiatych rokov minulého storočia. Tento text mal Ján XXIII. na Druhom vatikánskom koncile. Congar vysvetľuje, prečo počas histórie kresťanstva určité reformné hnutia splodili rozkol a schizmu a prečo iné uspeli, zjednotili cirkev a obrátili ju k väčšej závislosti od Boha. Toto rozlišovanie veľmi ovplyvnilo pápeža Františka a v mojej knihe argumentujem, že to, čo práve robí, je vlastne reforma v rámci cirkvi založená na Congarovom rozlíšení pravej reformy. Verím, že je to jeden z kľúčov, ako pochopiť Františka.

Čo hovorí Congar?

Podľa Congara sa pravá katolícka reforma odohráva vo vnútri cirkevnej tradície, nespochybňuje katolícke základy, kňazstvo mužov či eucharistiu. Po druhé, má pastoračný zmysel, je skôr pre dobro obyčajných veriacich, pre Boží ľud, než by zodpovedala agende elity. Po tretie, pravá reforma vždy vychádza z okraja, z periférie, čo je jeden z Františkových obľúbených termínov, a zameriava sa na centrum, tak ako Ježiš začal v Galilei a skončil v Jeruzaleme, lebo Boh v zásade hľadá, ak chcete, najprv chudobných, lebo tí sú najviac schopní prijať jeho posolstvo. To sú tri hlavné body.

Pre pochopenie Františkovej reformy cirkvi musíme začať s tým, čo reprezentuje, teda to, že z periférie prichádza do Ríma. Je to ten najfascinujúcejší dynamický okamih jeho pontifikátu – to, že periféria prichádza do centra, aby formovala univerzálnu cirkev. Je to presne to, čo sa stalo počas Druhého vatikánskeho koncilu, keď biskupi sveta prišli do Ríma a stalo sa to aj v minulosti s veľkými reformami, napríklad Gregoriánska reforma v 11. storočí. Kto bol Gregor? Mních, ktorý nemal moc v cirkvi. Pravá reforma často prichádza, ako vraví Congar, z náboženských rádov. Takže kto je František? Argentínčan z konca sveta, jezuita. Niekto by povedal, že sa musel stať pápežom.

Pre pochopenie Františkovej reformy cirkvi musíme začať s tým, čo reprezentuje, teda to, že z periférie prichádza do Ríma. Zdieľať

Moja kniha sa volá Veľký reformátor, no v mnohom je František Veľký Formovač (The Great Reframer), lebo brilantne pochopil dôležitosť formovania (z anglického reframing; cielené prispôsobovanie verejnej mienky či debaty, pozn. autora). Čo je to vo Františkovom prípade, vedia všetci, pretože je to jasné zo známeho interview s jezuitmi v septembri 2013, keď hovorí o cirkvi ako o poľnej nemocnici a verí, že svet nevidí milujúcu, uzdravujúcu tvár cirkvi, vidí ju dogmaticky. Prečo? Pretože v jezuitskom, ignaciánskom zmysle je cirkev v druhom týždni Exercícií bez toho, aby ľuďom ponúkla prvý týždeň.

Exercície sú štvortýždňový proces, utiahnutie sa, v prvom týždni zakúšaš skúsenosť milujúcej, uzdravujúcej milosti Boha, uvedomuješ si, že si hriešnik, no tiež to, že Boh ťa bezpodmienečne miluje a odpúšťa ti. Po tejto úžasnej duchovnej skúsenosti si schopný rozhodnúť sa v druhom týždni pre Krista a cirkev. Preto tak veľa hovorí o milosti, lebo ju chápe tak, že ak ju niekto zakúsi, život sa zmení. Inak povedané, nemá zmysel hovoriť ľuďom o pravde, ak im najprv nedáme skúsenosť lásky.

Keď sa v exercíciách utiahol v roku 2012 v Buenos Aires, povedal, že Biblia nevraví, či smilnica z Jánovho evanjelia znovu zhrešila po tom, čo jej Ježiš odpustil. František hovorí, že zaiste nie, lebo nik, kto zakúsil taký druh milosti, nebude znova hrešiť. On ozaj verí, že kľúčom k transformácii ľudí je táto skúsenosť milujúcej, uzdravujúcej milosti; preto hovorí, že cirkev teraz musí vyjsť von, byť poľnou nemocnicou, liečiť rany ľudí, milovať bezpodmienečne, aby mohla evanjelizovať.

Pápež František bozkáva oltár počas príchodu na ekumenickú modlitbu v Bazilike svätého Pavla v Ríme 25. januára 2016 (Foto: TASR/AP)

Vaša kniha je v nových edíciách zľahka pozmenená oproti pôvodnej anglickej verzii, ktorá sa týka voľby pápeža. Ak by ste daný úsek neopravili, bola by pápežova legitimita ohrozená?

V prvej edícii knihy je úsek, ktorý ma mrzí, lebo je nešťastne formulovaný. Vyzerá to tak, akoby skupina kardinálov prišla za Bergogliom a konzultovala s ním možnosť byť „papabile“ [pápežský favorit, pozn. autora]. Nikdy som neveril, že sa tak stalo a opravil som to. Rozruch, čo sa okolo toho objavil, bol však prehnaný. V každom konkláve sa zvolia pápeži, lebo skupiny kardinálov v intenzívnej diskusii pred konkláve sa navzájom presviedčajú o tom, ktorý z nich by mohol byť správny pápež, a obvykle predtým, než sa ide do konkláve, sú jeden až traja kandidáti, ktorí majú za sebou skupinu kardinálov.

V konkláve v roku 2005 mal kardinál Ratzinger podporu skupiny kardinálov, ktorí boli činorodí v organizácii jeho podpory a rovnako tak v konkláve 2013 kardinál Scola mal za sebou skupinu kardinálov a kardinál Bergoglio mal za sebou ďalšiu skupinu, ktorú viedol Kasper, Danneels, O`Connor a Lehmann.

Označovaní za takzvané liberálne krídlo.

Nemyslím, že sú liberáli, v tomto zmysle je toto slovo nešťastné, ale boli skôr reformní, chceli vidieť väčšiu kolegialitu v cirkvi a toto želanie sa zhodovalo s požiadavkou omnoho širšej skupiny kardinálov a táto zhoda všeobecného želania po reforme a tejto skupiny kardinálov, ktorí chceli väčšiu kolegialitu kombinovanú s hľadaním niekoho z Latinskej Ameriky po Aparecide, zodpovedalo zvoleniu Františka v roku 2013.

V knihe len uvádzam, že existovala skupina, ktorá bola činorodá v podpore jeho voľby a ktorá túto voľbu chcela v konkláve v roku 2005. Z môjho výskumu a rozhovorov som nevidel ani nečítal nič, čo by naznačovalo, že by pravidlá konkláve boli porušené, určite nie, ani že by bola porušená dôvernosť.

Takže všetko bolo v poriadku?

Úplne podľa pravidiel. Pokus zdiskreditovať pápeža viedla skupina blogerov, ktorí nemajú radi Rím.

Filtrácia Františka

Je teda pochopiteľné, že niektorí pro-choice aktivisti posielajú istým katolíckym think-tankom v USA ďakovné listy za takého pro-choice pápeža?

On nie je pro-choice. Elity v Ježišových časoch Ježiša nepochopili a elity v dnešných časoch vrátane tých v cirkvi nechápu Františka a moja kniha ukazuje, že František vždy mal opozíciu zo strany elít, ľavicovej a pravicovej. Je zaujímavé, že teraz v jeho pontifikáte odpor prichádza od konzervatívnych intelektuálov a teológov, ktorí namietajú, že nie je dosť jasný. V Argentíne silná opozícia prichádzala z ľavice vo vnútri jezuitov.

V oboch prípadoch ide o rovnakú vec – ľudia začínajú hermeneutikou, ktorá nie je evanjeliová, ale prinášajú svoje vlastné idey a hľadia na Františka cez filter. V Severnej Amerike je silná opozícia voči Františkovi, lebo vedú kultúrnu vojnu a pre nich je dôležitá jasnosť, číro-číra, priezračná jasnosť, vytvorili si idol z jasnosti. Nič proti jasnosti, je dobrá, pravda je dobrá, pravda premieňa ľudí, to nespochybňujem, ale ak nie je sprevádzaná milosrdným skutkom a svedectvom, nikdy nemôže evanjelizovať.

Napríklad keď František stretol španielskeho transsexuála, bol to veľký mediálny príbeh a mnohým sa to nepáčilo. Podporuje František operáciu na zmenu pohlavia? Snaží sa naznačiť, že homosexualita je v poriadku? Isteže nie. On tomu dotyčnému hovorí, že je milované Božie dieťa bez ohľadu na to, kým je. Tam treba začať. Onen muž chodí do kostola, je katolík, no bez tejto správy by sa nič nezmenilo.

František neustále vraví, že je lojálny syn cirkvi a moja kniha ukazuje, že je konzervatívny. Pokus onálepkovať ho ako liberála je úplne scestný. Zdieľať

Niektorí v cirkvi sa pýtajú, kedy príde správa „Choď a viac nehreš“.

František neustále vraví, že je lojálny syn cirkvi a moja kniha ukazuje, že je konzervatívny. Pokus onálepkovať ho ako liberála je úplne scestný. Je veľkým oponentom manželstiev rovnakého pohlavia, gender teórie, verí v manželstvo. Ako povedal v slávnom interview v septembri 2013, ľudia vedia názor cirkvi na tieto témy, jeho rola ako pápeža nie je potvrdzovať to, čo každý vie, inak ľudia prestanú počúvať.

Jeho prácou je ukázať tú časť katolíckeho učenia, ktorá ešte nezaznela. Jeho známa poznámka Kto som ja, aby som súdil? pochádza z katechizmu. Citoval z katechizmu! Otec Lombardi doplnil, že ako vraví katolícka múdrosť, nemáme marginalizovať gayov. Bola to novinka pre svet, lebo nevedel, že katechizmus hovorí o dôležitosti inklúzie a prekonávania marginalizácie gayov.

Problémom nie je to, že František nevyjadruje učenie cirkvi. Vyjadruje ho výborne, no vyjadruje ho tak, ako to svet predtým nepočul a ako sa to niektorým konzervatívnym katolíkom nepáči.

Vaša kniha dáva dojem, že on sám robí tvrdú prácu, on reformuje, on je solitér.

Nie je solitér. Strávil som mesiace štúdiom jeho života a písal som o tom – v sekulárnych termínoch je ortodoxný konzervatívec. Samozrejme, veď je pápež, všakže? Nie je nič, čo by povedal, čo by ho mohlo dostať do podozrenia vo fundamentálnom učení cirkvi. Povedzte mi, ak tak urobil.

Veľa vecí je dezinterpretovaných.

To je iná otázka, že bol nepochopený a dezinterpretovaný – absolútne súhlasím, ale to nie je nič nové. Benedikt XVI. mal občas reči starostlivo vopred pripravené a schválené Štátnym sekretariátom, ktoré boli v médiách úplne nepochopené. Prednáška v Regensburgu spôsobila smrť niekoľkých ľudí v Turecku, pretože spravodajská agentúra z nej vytrhla jeden riadok a obvolávala moslimských lídrov hovoriac, čo povedal papéž – tak čo vy na to? Čo je nové, je jeho priamejšia, spontánnejšia komunikácia, ale jej zmysel je podľa mňa vždy jasný.

Napríklad – myslím, že médiá si vychutnali príležitosť dať pápežovi lekciu, keď hovoril o nenásilí. Ale bolo to jasné, on neobraňoval násilie. Iba povedal, že keď niekoho skutočne urazíte, zvyčajne príde reakcia. Hovoril ako náboženský líder o tom, ako budovať harmóniu v spoločnosti, nie o právnych obmedzeniach slobodného vyjadrovania, to sa mi zdá jasné. Ak chcete počúvať a vidieť, čo František hovorí, je to jasné a vychádza to z doktríny cirkvi. Ale samozrejme, že je a bude nepochopený.

No späť k otázke, neočakáva sa od neho príliš?

Je pravda, že František je silná osobnosť s veľmi jasným chápaním reformy, a preto veľa ľudí nevie, či zmeny, ktoré robí, budú permanentné, keďže snáď závisia nielen od neho, no tiež od toho, ako bude pontifikát pokračovať. Verím však, že reforma je do veľkej miery nezvratná, lebo štrukturálne zmeny vo vláde, ktoré predkladá, lámu vatikánsky centralizmus. Synoda, Rada 9 kardinálov – toto sú zmeny, ktoré nemožno vrátiť späť. Isteže, všetko sa napokon dá zvrátiť, no aj keď sa pontifikát skončí do roka, tie zmeny a reformy ho prežijú.

Často vraví, že má len rok či dva a môže mať pravdu kvôli svojmu veku a taktiež nie je obzvlášť zdravý. Jeho zdravie nie je zlé, no nie najlepšie a možno od osemdesiatky to bude ťažšie, ale to už zmeny budú zasadené do života cirkvi, takže si myslím, že reformy vydržia.

Pamätajme, že v minulosti sme mali krátke pontifikáty a spätne ich hodnotíme ako revolučné – Ján XXIII., krátky tranzitný pontifikát, a predsa zmeny, ktoré zaviedol, boli dlhotrvajúce – Druhý vatikánsky koncil. Môže byť, že zmeny, ktoré započal František, budú zväčša pokračovať po jeho smrti či rezignácii.

Takže ovocie pápežstva príde až potom, keď sa skončí?

Ako sme hovorili, mnoho z toho, čo sa mu vyčíta, je jeho dezinterpretácia. To, čo robí, aj keď sa to môže zdať ako solitérstvo či nezvyčajnosť, je vskutku v rámci tradície cirkevnej reformy, ktorá je v súlade s cirkvou, len sme na to už zabudli. Sám hovorí, že vykonáva agendu, ktorú mu zverili kardináli pred či počas konkláve. Nevykonáva vlastné myšlienky, je to vlastne reforma, ktorú vyjadrili kardináli, ktorí ho zvolili a chcú, aby tieto reformy pokračovali.

Britský novinár a komentátor Austen Ivereigh napísal knihu The Great Reformer: Francis and the Making of a Radical Pope. 

V knihe citujete Františka hovoriac, že „kresťanský život je neustály boj proti veľkej sile idolov“. Niektorí sa obávajú, že sa pre mnohých stáva idolom.

Existuje zhruba tento mediálny naratív: František reprezentuje niečo nové, mení a reformuje cirkev. Druhá premisa: Problém cirkvi je jej doktrína. Záver: František musí meniť doktrínu. To je úplné nepochopenie, ktoré hovorí viac o filtri sekulárnych médií než o Františkovi. Mení a reformuje cirkev, no nemení doktrínu. Tento naratív je extrémne ťažký na prijatie pre sekulárne médiá. Ako som povedal, mediálna dezinterpretácia pápeža nie je nič nové. Čo je fantastické na Františkovi, že cirkev dostáva späť do centra konverzácie, globálnej diplomacie, mediálnej pozornosti. Je evanjelizátor a prvé, čo evanjelizátor robí, je, že ukazuje, že na evanjeliu a na cirkvi záleží.

Nemôže byť odpísaný, ako sa to stalo s Jánom Pavlom II. na konci pontifikátu a s Benediktom XVI. – boli neférovo odpísaní médiami, lebo boli považovaní za predvídateľných obrancov akejkoľvek inštitúcie. František otriasol týmto stereotypom, a tak dávajú väčší pozor, no, samozrejme, ho dezinterpretujú. Je to práca ľudí ako ja pomôcť a korigovať ich. Je dôležité, že sme pozvaní do štúdia hovoriť o cirkvi, lebo je to teraz vábivé a záživné. Je na katolíkoch povedať, o čo skutočne ide.

Je otváranie sa Vatikánu súčasť či vedľajší efekt jeho reformy?

Otváranie sa Vatikánu voči okrajovým oblastiam je súčasť reformy. Vo svojej reči pred konkláve hovoril o sebareferenčnej cirkvi a zvlášť vo Vatikáne vidí uzavretú mentalitu, ktorá nevyhnutne vzniká v inštitúcii, a tým, že do jej centra prináša perifériu, ju narúša, takže to je dôležité. Bol som na jeho rannej omši vo sv. Marte a bola tam veľká skupina obyčajných farníkov z jednej rímskej farnosti a bol vonku a zdravil ich, to je úžasné. Je pápež, ale je rímsky biskup, pastoračný biskup a ak pápež nie je biskupom, nemôže byť pápežom.

Oživuje pastoračný aspekt, ktorý tu vždy bol, no vštepuje nový dôraz na pastoračnú dimenziu pápežstva a ozaj vie, čo robí, napr. keď sa stretol so spomínaným transsexuálom alebo keď telefonuje ľuďom, s ktorými pracoval. Ako univezálny pastier využíva svoje právo byť pastierom celého sveta.

Pápež z konca sveta

Podávate detailné informácie o Bergogliovej Argentíne. Bolo ľahké ich získať a sú dôveryhodné, respektíve boli ľudia úprimní, ak vezmeme do úvahy, že ste Brit a existujú viaceré historické nezhody a nezrovnalosti medzi vašou krajinou a Argentínou?

Po prvé, poznám Argentínu veľmi dobre, lebo som robil doktorát o cirkvi v Argentíne spred 23 rokov. Ako vravím v knihe, keď pápež vtedy vyšiel na balkón, neustále som myslel na to, že je Argentínčan, poznám jeho krajinu, hovorím po španielsky a keď som tam šiel minulý rok na výskum, hovoril som s rôznymi ľuďmi, jezuitmi. Vedeli, že som Brit, tak často hovorili pomaly a pýtali sa, čo potrebujem pochopiť.

Keď som im začal hovoriť o peronizme v 30. rokoch, uvedomili si, že ozaj viem, o čom rozprávam. Pomáha to ľuďom otvoriť sa, lebo vidia, že je tu cudzinec, ktorý chce situovať Bergoglia do komplexných reálií argentínskej histórie bez zjednodušovania. Myslím, že moja kniha pomáha pochopiť Argentínu, ktorá splodila Bergoglia, a to, ako do nej zapadá, pretože on tak ako my všetci je formovaný krajinou. Podobne ako nemožno pochopiť Jána Pavla II. bez znalosti histórie Poľska.

Mení a reformuje cirkev, no nemení doktrínu. Tento naratív je extrémne ťažký na prijatie pre sekulárne médiá. Zdieľať

Ku vzťahom s Britániou: Argentínci a Briti majú veľmi dlhú históriu a existuje veľká náklonnosť k Británii v Argentíne. Nie tak ako v minulosti – mohol som mať plamennú debatu búchajúc o stôl o Falklandoch, vidíme to úplne odlišne, no napokon môžeme stále byť priateľmi. V tomto zmysle sú Argentínčania veľmi talianski, dokážu sa nahnevať pre niečo veľmi abstraktné, no nedovolia, aby to narušilo osobný vzťah.

Aké sú vaše predsudky prítomné v knihe? Napríklad ste boli jezuitským novicom.

Poznanie Argentíny a jezuitov ma vedie k porozumeniu a náklonnosti. Niektorí recenzenti knihu kritizovali ako kvázi hagiografiu, teda nedostatočne kritickú voči Bergogliovi. V knihe spomínam, že existovala kritika, a naozaj sa ju snažím spomenúť, no je pravda, že nakoniec mám vysokú mienku o tomto pápežovi, je to pozoruhodný muž. Ale šiel som do písania knihy s otvorenou mysľou a rád by som ho kritizoval, keby som našiel niečo vhodné kritiky a aj tak robím na niektorých miestach knihy.

Počas jej písania som ho však začal obdivovať viac a viac a hlavne v posledných štádiách knihy som bol ohromený jeho odvahou a schopnosťou žiť v napätí a každá vec, ktorú som odhaľoval, mi ukazovala väčšiu hĺbku jeho nebojácnosti, ktorú najlepšie vyjadruje paresia, grécke slovo pre apoštolskú odvahu.

Ako dôsledok hlbokej spirituálnej skúsenosti sa dostal do oblasti neobyčajnej prorockej sily. V knihe je naratív, ktorý je pre niektorých hagiografický, a to je objavenie sa tohto neobyčajného muža na čele neobyčajnej cirkvi. Vlastne príbeh knihy nie je iba o voľbe jedného človeka, no o voľbe celého programu reprezentovaného veľkou konferenciou v Aparecide v roku 2007, keď latinskoamerickí biskupi vyprodukovali obdivuhodný dokument, z ktorého tento pontifikát čerpá. Takže kniha je o vzostupe týchto javov.

A či som mal predsudky? Nie som si ich vedomý, s tým vám nepomôžem. Úprimne, nečítal som žiadnu recenziu, ktorá by nejakú odhalila.

Takže tam nie sú?

Bol som kritizovaný za prílišný obdiv pápeža, nie za predsudky. Snažil som sa dekonštruovať ideologické filtre, ktoré sa aplikujú na pápeža Františka zvyčajne z ľavice, a pokúsil som sa pochopiť ho viac v rámci katolíckej národnej tradície než v rámci tej liberálnej európskej. Ak ho chcete pochopiť ako pravičiara či ľavičiara, budete frustrovaný. Musíte pochopiť argentínsky ľudový katolicizmus, ktorý ho formoval, a tiež peronizmus v Argentíne. To neznamená, že je peronista, no vychádza z toho istého prostredia.

Čiže nie je to ideológia, no súčasť argentínskej histórie a spoločnosti?

Je to ľudová katolícka tradícia, lebo odmieta liberálny pohľad argentínskej histórie dominantný do roku 1930, takže je to čítanie histórie berúce do úvahy jezuitskú misiu v 18. storočí, katolícku španielsku tradíciu pred nezávislosťou. A skutočne verí, že ľud má dušu, svojský uhol pohľadu, pričom hermeneutika a cirkev sa do toho musí vžiť, vidí ho ako nositeľa zjavenia.

Je to veľmi zaujímavý pohľad, no tiež vcelku konzervatívny, zakorenený v ľudovej tradícii. Inak povedané, nezačína sa nijakou zvláštnou ideológiou, no mystickou skúsenosťou Božieho ľudu a stále svojim jezuitským študentom v 80. rokoch hovoril, aby sa identifikovali s ľuďmi, aby odhodili svoje buržoázne elitistické idey a inkulturovali sa s ľudom. To znamená byť schopnými prijať celkovú kultúru bežných ľudí, to je celkovo radikálna myšlienka.

Formovanie radikálneho pápeža, ako naznačuje podtitul knihy (The Making of a Radical Pope). No predsa, akú nevýhodu ste spozorovali, ktorá by mohla zhatiť jeho reformnú agendu?

Už vidíme voči nemu opozíciu, ktorá rastie, ako som povedal, z ideologického filtra a František je a aj bol konfrontovaný s ľuďmi, ktorí lipli na ideológiách. Je veľmi vzrušujúce začínať hermeneutikou evanjelia a nie našou vlastnou. Neviem, či je to nevýhoda, no určite povinnosť pápeža, má nás stimulovať, konfrontovať s našimi idolmi a má fenomenálnu schopnosť robiť tak. Je skvelý pápež, no nebude univerzálne populárny.

Je tu možná nezrovnalosť v jeho vedení, lebo na jednej strane je veľmi kolegiálny pápež, chce decentralizovať cirkevnú správu, na druhej strane riadi spôsobom, ktorý dáva veľa dôvery individuálnym vzťahom. Ako hovoria niektorí ľudia v Argentíne, je to veľmi peronistický spôsob vládnutia. Už je to veľký problém a aj daň, ktorú treba platiť za charizmatického lídra, keďže sa ťažko inštitucionalizuje, a v tomto momente Vatikán potrebuje inštitucionálnu reformu. Je zásadné mať pápeža schopného vládnutia mimo existujúcich štruktúr. Avšak dlhodobo by to mohlo byť problematické.

Na odľahčenie témy, existuje spätosť medzi pápežom a takzvaným Bohom prekvapení. Môže František prekvapiť aj vás, teda to, ako ho hodnotíte?

Je s ním vždy zábava a naozaj verí v Boha zázrakov. Ako niekoho, kto študoval jeho život a všetko, čo napísal za posledných 20 rokov, ma nikdy neprekvapí to, čo hovorí, vždy ma to nadchne. No nikdy nešokuje, pretože všetko, čo hovorí, sa mi javí úplne konzistentné. A naozaj, veľa zo známych vyjadrení je takých, čo používal a písal ako kardinál alebo jezuita. Čo je prekvapivé, je jeho neuveriteľné spriaznenie s Duchom Svätým a v knihe ukazujem, že je synom sv. Ignáca, ktorý mal v mnohých zmysloch veľmi charizmatickú spiritualitu. Táto spriaznenosť, ktorá je plodom mnohých desaťročí veľmi hlbokej modlitby, ho vedie ku skutkom, ktoré sa môžu javiť nezvyčajné.

Foto - Bohumil Petrík/CNA

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo