1. Synodálna cesta nepočúva Ducha Svätého ani evanjelium a jej činy podkopávajú vierohodnosť cirkevnej autority, vrátane autority pápeža Františka, kresťanskú antropológiu a sexuálnu morálku, ako aj spoľahlivosť Písma.

2. Dokumenty nemeckej Synodálnej cesty sa síce vyznačujú patinou náboženských myšlienok a náboženského slovníka, no zdá sa, že vo všeobecnosti ich neinšpiruje Písmo a Tradícia – ktoré sú podľa Druhého vatikánskeho koncilu „jeden posvätný poklad Božieho slova“ –, ale sociologická analýza a súčasné politické ideológie vrátane genderovej. Na cirkev a na jej poslanie sa dívajú cez prizmu sveta, a nie cez prizmu právd zjavených v Písme a v autoritatívnej Tradícii cirkvi.

3. Obsah Synodálnej cesty tiež akoby interpretuje, a tým aj umenšuje význam kresťanskej slobody. Pre kresťana sloboda spočíva v poznaní, ochote a neobmedzovanej schopnosti robiť to, čo je správne. Sloboda nie je „autonómia“. Autentická sloboda je podľa učenia cirkvi zviazaná s pravdou a smeruje k dobru, v konečnom dôsledku k blaženosti. Svedomie pravdu nevytvára a nie je ani vecou osobnej voľby či sebavyjadrenia. Správne formované kresťanské svedomie zostáva podriadené pravde o ľudskej prirodzenosti a normám správneho života, ktoré zjavil Boh a učí Kristova cirkev. Ježiš je pravda, ktorá nás oslobodzuje (Jn 8).

4. Radosť z evanjelia – ktorá je podstatná pre kresťanský život, ako tak často zdôrazňuje pápež František – v diskusiách a dokumentoch Synodálnej cesty akoby úplne chýbala, čo je veľavravný nedostatok v rámci úsilia, ktoré sa snaží o osobnú a cirkevnú obnovu.

5. Takmer každý krok v rámci procesu Synodálnej cesty je dielom expertov a komisií: prebyrokratizovaný, obsedantne kritický a zahľadený do seba. Odráža tak rozšírenú formu cirkevnej sklerózy a ironicky nadobúda protievanjeliový tón. Synodálna cesta v praxi vykazuje väčšiu podriadenosť a poslušnosť svetu a ideológiám než Ježišovi Kristovi ako Pánovi a Spasiteľovi.

6. Zameranie Synodálnej cesty na „moc“ v cirkvi naznačuje ducha, ktorý je v zásadnom rozpore so skutočnou povahou kresťanského života. Cirkev v konečnom dôsledku nie je iba „inštitúcia“, je to organické spoločenstvo; nie rovnostárske, ale rodinné, vzájomne sa dopĺňajúce a hierarchické – ľud, ktorý je pevne spojený láskou k Ježišovi Kristovi a láskou voči sebe navzájom v jeho mene. Reforma štruktúr vôbec nie je to isté ako obrátenie srdca. Stretnutie s Ježišom, ako ho vidíme v evanjeliu a v životoch svätých naprieč dejinami, mení srdcia i mysle, prináša uzdravenie, odvracia od života v hriechu a v nešťastí a ukazuje silu evanjelia.

7. Posledný a najznepokojivejšie bezprostredný problém s nemeckou Synodálnou cestou je hrozne ironický. Svojím ničivým príkladom môže priviesť niektorých biskupov a určite privedie mnohých inak veriacich laikov k nedôvere voči samotnej myšlienke „synodality“ a bude tak naďalej prekážať potrebnému rozhovoru v rámci cirkvi o plnení jej poslania obracať a posväcovať svet.

V časoch zmätku je to posledné, čo naše spoločenstvo viery potrebuje, pokračovať v nastúpenom kurze. Pri rozlišovaní Pánovej vôle pre cirkev v Nemecku si buďte istí našimi modlitbami za Vás.