Noví kardináli Čím pápež zaujal, koho podráždil a čo tým všetkým sleduje

Pápež v nedeľu oznámil vymenovanie nových kardinálov. Urobil tak už po ôsmykrát, pričom aktuálny zoznam 21 mien je najdlhší. Aj preto vatikanisti označujú túto Františkovu voľbu za historickú. A možno aj poslednú.

V súčasnosti má kardinálsky zbor 208 členov, z toho je 117 kardinálov voliteľov, teda mladších ako 80 rokov.

A hoci začiatkom júna ich počet klesne na 116 (80 rokov dovŕši Mexičan Rivera), koncom augusta, keď pápež odovzdá biret ohláseným nominantom, stúpne ich počet na 132 (zvyšní piati novovymenovaní majú po osemdesiatke).

Počet kardinálov voliteľov tak výrazne presiahne hranicu 120 stanovenú Pavlom VI., ktorú však jeho nástupcovia vrátane Františka vždy brali len ako orientačnú. Najmä z vekových dôvodov. Veď napokon len do konca tohto roka prekročia hranicu 80 rokov šiesti kardináli, takže počet kardinálov voliteľov klesne na 126.

Po augustovom konzistóriu bude geografická skladba kardinálov voliteľov takáto: Európa (53), Južná a Stredná Amerika (21), Ázia (21), Severná Amerika (17), Afrika (17) a Oceánia (3).

Spomedzi nich bolo pápežom Františkom menovaných 83 (t. j. 62 percent), Benediktom XVI. 38 a Jánom Pavlom II. 11 kardinálov.

Menej Európanov aj predstaviteľov Rímskej kúrie

Dôležitejšie ako samotné štatistiky je to, čo pápež František svojimi krokmi sleduje.

Od začiatku svojho pontifikátu sa pápež pochádzajúci z Latinskej Ameriky netají tým, že chce kardinálsky zbor internacionalizovať. Inými slovami, oslabiť postavenie Európy a Spojených štátov.

Prejavuje sa to aj tým, že významné arcibiskupské stolce, ktoré v minulosti boli tradične späté s kardinálskou hodnosťou, ostávajú bez tejto pocty. Ich zoznam je každým konzistóriom dlhší: Miláno, Benátky, Paríž, Armagh, Krakov, Los Angeles, San Francisco...

Na druhej strane za Františkovho pontifikátu sa kardinálov dočkali krajiny, ktoré ho doteraz nikdy nemali: Stredoafrická republika, Bangladéš, Papua-Nová Guinea, Malajzia, Lesotho, Kapverdy, Panama, Mjanmarsko, Tongo, Laos, Rwanda, Brunej, ale aj Luxembursko. K nim sa teraz pridávajú Paraguaj, Východný Timor a Singapur.

A hoci je táto snaha o čo najpestrejšie zloženie kardinálskeho zboru prevažne vnímaná pozitívne, skrýva aj isté riziká, na ktoré pred časom poukázal nemecký kardinál Walter Brandmüller.

Navyše o kardinálske klobúky začína byť núdza aj v samotnej Rímskej kúrii. A bude horšie. František v novej apoštolskej konštitúcii Praedicate evangelium o reforme kúrie stanovuje, že prefekti jednotlivých dikastérií budú stáť na ich čele maximálne dve päťročné obdobia. Nepriamo z toho vyplýva, že časovo obmedzené mandáty už nebudú automaticky späté s časovo neobmedzeným kardinálskym titulom.

„Namiesto toho bude rozhodujúcou osobná dôvera zo strany pápeža či dôraz kladený na určité témy,“ hodnotí vatikanista Andrea Gagliarducci. Konkrétnym príkladom spred troch rokov je vymenovanie podsekretára Dikastéria pre integrálny ľudský rozvoj Michalea Czerného za kardinála a následne za prefekta tohto dikastéria. Ale rovnako aj udelenie kardinálskej hodnosti apoštolskému nunciovi v Sýrii Mariovi Zenarimu.

Mená, ktoré zaujali

Niektorými konkrétnymi menami pápež vysiela jasné signály nielen miestnym spoločenstvám, ale aj univerzálnej cirkvi.

Momentálne sa o najväčšiu diskusiu postaralo kardinálske menovanie pre biskupa San Diega Roberta McElroya na úkor arcibiskupa Los Angeles a súčasného predsedu Konferencie katolíckych biskupov USA Josého Gómeza či sanfranciského arcibiskupa Salvatore Cordileoneho.

Kým Gómez a Cordileone patria k najhlasnejším kritikom pristupovania pro choice politikov k Eucharistii – len pred niekoľkými týždňami Cordileone zakázal na území Sanfranciskej arcidiecézy udeľovať sväté prijímanie predsedníčke Snemovne reprezentantov Nancy Pelosiovej –, biskup McElroy tento striktný postup odmieta a hovorí o zneužívaní Eucharistie v politickom zápase.

Aj keď pápež František sa doteraz jednoznačne nepriklonil k jednej ani druhej strane, viackrát naznačil, kde v tomto spore stojí on. A teraz to dvakrát podčiarkol.    

Prijímanie politikom v USA Biskupi pripravia dokument o Eucharistii. Biden nečaká, že dostane stopku

Pavol Rábara

Šesťdesiat katolíckych pro-choice členov Kongresu sa ohradilo voči možnému zákazu prijímania.

Podobne prekvapivým bolo aj kardinálske povýšenie biskupa severotalianskej diecézy Como Oscara Cantoniho, ktorý dostal prednosť pred omnoho známejšími menami. Vatikanista Gagliarducci upozornil, že Cantoni patrí medzi biskupov, ktorí čo najotvorenejšie pristupujú k aplikácii apoštolskej exhortácie Amoris laetitia umožňujúcej za určitých podmienok udeľovať Eucharistiu aj rozvedeným a znovu zosobášeným.

Z trochu iného súdka je prípad ďalšieho designovaného kardinála, Nigérijčana Petra Okpalekeho. Keď ho pred desiatimi rokmi Benedikt XVI. vymenoval za biskupa diecézy Ahiara, miestni veriaci ho odmietli prijať, pretože pochádza z iného etnika. František po svojom nástupe označil takýto postoj za neprijateľný a dokonca zvažoval zrušenie diecézy. Napokon však dal prednosť pozitívnemu prístupu a odmietnutého biskupa ocenil kardinálskou hodnosťou.

Podobným je prípad nového indického kardinála Anthonyho Poola, ktorý pochádza z najnižšej spoločenskej vrstvy dalitov.   

Za povšimnutie určite stojí aj vymenovanie najmladšieho kardinála, len 48-ročného talianskeho misionára Giorgia Maregnu, ktorý je apoštolským prefektom Mongolska (doteraz najmladším bol 55-ročný Dieudonné Nzapalainga zo Stredoafrickej republiky). Ale aj vymenovanie 80-ročného kanonika Baziliky sv. Petra Fortunata Frezza, ktorý je kaplánom futbalového tímu AS Rím.

Mimochodom, súčasný pápež v oveľa väčšej miere vymenúva za kardinálov biskupov a kňazov nad 80 rokov, ktorí sa už síce nemôžu zúčastniť na konkláve, ale kardinálsky biret je ocenením ich celoživotnej služby cirkvi v neraz zložitých podmienkach. Zároveň takto zvýrazňuje hodnotu seniorov, čo patrí k nosným témam jeho pontifikátu.

Kým Benedikt vymenoval 16 a Ján Pavol II. 20 kardinálov nevoliteľov, František tak urobil v už 27 prípadoch.   

Slávnostná bodka?

Na záver ešte pár slov k myšlienke z úvodu. „Konzistórium, počas ktorého budú 27. augusta kreovaní noví kardináli, je slávnosťou, ktorá, zdá sa, je znakom konca pontifikátu – hoci tento koniec môže mať dlhé trvanie,“ napísal vatikanista Gagliarducci.

Odkiaľ sa berú takéto myšlienky? Blížiaci sa koniec Františkovej éry môže naznačovať nielen vysoký počet nominovaných, ale aj veľké stretnutie kardinálov, ktoré zvolal na 29. – 30. augusta. Diskutovať sa má na ňom o spomenutej apoštolskej konštitúcii Praedicate evangelium a reforme Rímskej kúrie.

To je podľa Gagliarducciho trochu zvláštne, keďže diskusia má prísť až po tom, čo bola konštitúcia schválená, zverejnená (19. marca) a uvedená do praxe (5. júna).

Faktom však je, že podobné diskusné stretnutia všetkých kardinálov, akých sme boli svedkami počas pontifikátov Jána Pavla II. a Benedikta XVI., sa počas Františkovej éry – s výnimkou prvých rokoch – nekonali. Namiesto toho dostali prednosť debaty v úzkom kruhu deväťčlennej, respektíve neskôr šesťčlennej Rady kardinálov.

Jednou z hlavných úloh, s ktorou František nastupoval na pápežský stolec, bolo upratanie vatikánskych financií a reforma Rímskej kúrie. Všetko nasvedčuje tomu, že na konci augusta chce dať pápež na známosť, že túto úlohu splnil.

Ale kto by sa dnes odvážil povedať, že tým naplnil aj zmysel svojho pontifikátu?