Kňazi a samovraždy
Spúšťačom psychických porúch môžu byť aj prehnané očakávania zo strany veriacich
Počas uplynulých rokov na Slovensku spáchalo samovraždu niekoľko kňazov. Zisťovali sme, čo je za tým a ako tomu predchádzať.
Pohreb kňaza Marka Makaia. Foto: Peter Novotný/Nový Čas
Hoci počet samovrážd podľa štatistík z dlhodobého hľadiska klesá, množstvo hospitalizácií v poslednom čase stúpa a psychiatrické oddelenia čelia akútnym stavom.
„Sme takmer v kuse plní,“ povedala pred časom v rozhovore pre denník Postoj primárka mužského oddelenia Psychiatrickej nemocnice v Pezinku Zuzana Repková.
Samovražda je za každých okolností citlivá téma, v cirkevnom prostredí obzvlášť, keďže až do roku 1983 cirkev zakazovala samovrahov pochovávať.
„V novom Kódexe kánonického práva z tohto roku v kánonoch 1184 a 1185 nie sú spomínaní samovrahovia medzi tými, ktorí sú vylúčení z cirkevných pohrebných obradov alebo za ktorých sa nesmie slúžiť zádušná svätá omša,“ vysvetlil pre Katolícke noviny morálny teológ Ivan Šulík.
Katechizmus Katolíckej cirkvi v bode 2281 hovorí, že samovražda je v „závažnom rozpore s pravou láskou k sebe samému. Zároveň uráža lásku k blížnemu, lebo neprávom pretŕha putá solidarity s rodinným a národným spoločenstvom a s ľudskou spoločnosťou, voči ktorým máme záväzky. Samovražda protirečí aj láske k živému Bohu“.
Nasledujúci bod však dopĺňa, že „ťažké psychické poruchy, úzkosť alebo veľký strach pred nejakou životnou skúškou, utrpením alebo mučením môžu zmenšiť zodpovednosť samovraha“.
Veriaci preto nemajú strácať nádej na večnú spásu tých, ktorí si vzali život. „Boh im môže dať príležitosť na spasiteľnú ľútosť cestami, ktoré pozná len on sám. Cirkev sa modlí za tých, ktorí si siahli na život,“ píše sa v bode 2283.
Kňazi nie sú výnimkou
Myšlienky na samovraždu sa pritom nevyhýbajú ani samotným kňazom. Nanešťastie sa o čine verejnosť zvyčajne dozvie až po jeho dokonaní. Aj to nie z oficiálnych stanovísk diecézy, ale z médií. Diecézy sa k takýmto prípadom vyjadrujú len zriedka.
Na jednej strane je to pochopiteľné kvôli prebiehajúcemu vyšetrovaniu a ochrane súkromia blízkych, na druhej strane tváriť sa, že problém neexistuje, nepomôže jeho vyriešeniu ani nezabráni, aby sa opakoval.
Bývalý súdny vikár Spišskej diecézy a farár v Dlhej nad Oravou Ján Duda pre Svet kresťanstva povedal, že je od novinárov legitímne, aby sa diecéz pýtali na objasňovanie príčin samovrážd kňazov. Samozrejme, s primeraným časovým odstupom od ich úmrtia.
Za posledných desať rokov spáchalo samovraždu na Slovensku minimálne päť kňazov. Ide o prípady, ktoré prenikli aj do médií, takže ich skutočný počet môže byť ešte vyšší.
Tragická udalosť sa nedávno stala aj pri Žiline v obci Stráňavy. Miestny 46-ročný kňaz Pavol H. si podľa vyjadrení viacerých od seba nezávislých zdrojov zobral život sám. V lete mal oslavovať 10. výročie farnosti, od roku 2012 bol jej administrátorom.
Diecéza je v prípade zdržanlivá a o samovražde neinformovala. Hovorca Zdeno Pupík len upozornil na ešte neukončené policajné vyšetrovanie.
Gabriela Kremeňová z krajskej polície v Žiline pre Svet kresťanstva uviedla, že „polícia ku konkrétnym osobám informácie neposkytuje“. Informácie sprístupňuje len v prípadoch, kde to „umožňuje stav konkrétnej vyšetrovanej, objasňovanej, resp. preverovanej veci“.
Pri pohrebe kňaza v rodnom Zliechove predniesol kázeň farár zo Strečna Michal Keblušek. „Odborníci a lekári tvrdia, že človek sa môže niekedy dostať do skratovej situácie, keď si neuvedomuje svoje konanie a jeho následky a nemusí za ne niesť zodpovednosť,“ povedal Keblušek o kňazovi Žilinskej diecézy.
Počas pandémie spáchal samovraždu aj 47-ročný kňaz Trnavskej arcidiecézy Róbert O., ktorý zomrel v máji 2020. Vo svojej poslednej farnosti v Trnovci nad Váhom pôsobil tri roky. Odtiaľ spravoval aj farnosť Selice v dekanáte Šaľa.
O smutnom konci kňaza počul aj miestny psychológ a psychoterapeut Karol Pollák zo Šale. Asi dva mesiace pred samovraždou videl v regionálnych novinách článok, v ktorom spomínali, že kňaz ochotne pomáha ľuďom cez pandémiu.
„Veľmi ho chválili, že nosil ľuďom potraviny, že sa o nich staral. To nie sú znaky, ktoré by ukazovali na nejakú problémovosť. Správal sa naozaj ako kňaz, konal skutky milosrdenstva,“ povedal Pollák pre Svet kresťanstva s tým, že mohlo ísť o únik od problémov vo forme aktivizmu.
Podľa všetkého mal kňaz psychické problémy už dlhšie. „Nepoznal som ho osobne, videl som ho na len svätých omšiach, no keď som sa o tom rozprával s miestnym kňazom, prekvapilo ma, že ho to akoby ani nezaskočilo. Je to však len môj pocit,“ domnieva sa Pollák.
Ilustračné foto: TASR
Mŕtveho kňaza našli aj v roku 2017 v obci Bíňa v Novozámockom okrese. Starostka obce vtedy uviedla, že 56-ročný Alexander Kassa sa už dlhší čas správal inak, ako boli v obci zvyknutí. „Určite mal nejaké problémy, ale aké, to vám neviem povedať,“ uviedla starostka pre Markízu.
Televízia vtedy citovala aj vyjadrenie Nitrianskeho biskupstva. „Nepoznáme vnútorné rozpoloženie človeka, ktorý si siahne na život, a preto sa s nádejou modlíme za spásu jeho duše. V tomto duchu budú vykonané aj pohrebné obrady,“ uviedla diecéza v súvislosti s úmrtím kňaza, ktorý bol v službe 20 rokov.
V roku 2013 si vzal život aj 41-ročný kňaz Košickej arcidiecézy Marko Makai, ktorý v dedine Mokroluh pri Bardejove slúžil jedenásť rokov. Obesil sa v sedemnástom roku kňazstva.
Podľa médií trpel depresiami, čo čiastočne potvrdila aj arcidiecéza. „Je to zlyhanie, ktoré bolo istotne spôsobené chorobou,“ informoval vtedy hovorca arcidiecézy Jaroslav Fabián.
„Napriek skutku, ktorý nemožno pochopiť, nieto ešte odsudzovať a zatracovať, budeme sa za teba modliť, pretože si náš,“ povedal košický arcibiskup metropolita Bernard Bober pri poslednej rozlúčke s kňazom.
Medializovaný bol aj prípad 50-ročného farára v Marianke pri Bratislave, ktorý v máji 2012 vyskočil z kostolnej veže. Augustín Juraj Kardoš na mieste zomrel. Súdny lekár vtedy vylúčil cudzie zavinenie. Farár mal údajne zdravotné problémy, ktoré mohli súvisieť s predajom cirkevných pozemkov v tejto lokalite.
Profesor Duda hovorí, že v súčasnosti sa prípady úmrtí kňazov vlastným zavinením neposudzujú tak prísne. „Ak cirkevný predstaviteľ usúdi, že kňaz mal problémy, môže ho pochovať normálnym spôsobom,“ hovorí Duda.
Venovať viac pozornosti výberu kňazov
Z vyššie spomenutých prípadov samovrážd kňazov sa môže zdať, že konaniu kňazov predchádzali psychické problémy, o ktorých by podľa kňaza Dudu mali nadriadení, v tomto prípade biskup a dekan, vedieť.
Pri prevencii je podľa neho najpodstatnejšia samotná príprava kňaza na jeho službu. Kandidáti majú byť psychicky v poriadku a nemajú trpieť ťažkosťami duševného rázu.
Psychoterapeut Karol Pollák je rovnako presvedčený, že treba venovať viac pozornosti výberu budúcich kňazov. Podľa neho môže byť voľba kňazského povolania u niektorých únikom.
„Napríklad ak je kandidát homosexuálne orientovaný a myslí si, že ho celibát pred vlastnou sexualitou uchráni. Samozrejme, uplatňovať náročné kritériá potenciálne ‚zrelých osobností‘ pri biednom počte záujemcov nie je ľahké. Ani ‚vhodní kandidáti‘ nemôžu vopred s istotou vedieť, čo ich v kňazskom povolaní čaká,“ uvažuje Pollák.
Každý seminarista absolvuje psychotesty dvakrát. Prvé pred vstupom do seminára a druhé v piatom ročníku, keď je už kandidátom na svätenie. Profesor Duda hovorí, že by sa tieto posudky od psychológov mali detailne posudzovať. „Vysviacať by sa mal iba zdravý muž,“ konštatuje. A neskôr by sa mali riešiť aj problémy vzniknuté po vysviacke.
Ak diecéza o problémoch vie, mala by sa o kňaza častejšie zaujímať. Môže pravidelnejšie využívať vizitácie, pri ktorých biskupi navštevujú farnosti, bližšie spoznávajú kňaza a jeho ľudí vo farnosti. O farnosti by sa mal zaujímať aj dekanát.
„Raz do roka by mal farnosť navštíviť dekan,“ upozornil Duda s tým, že komunikácia dekana s kňazmi by mala byť ešte častejšia. „Dekani by mali aspoň raz do mesiaca priateľsky kontaktovať kňazov.“
Podľa Dudu sa tieto skutočnosti zanedbávajú. Preto sa môžu u kňazov objavovať rôzne problémy. „Starostlivosť o kňazov je minimálna, ak nie nulová,“ kritizuje Duda. „Korona nás preverila. Ak niekedy nezaklopali veriaci a nespýtali sa, že či niečo ako farári a kňazi nepotrebujeme, z vrchnosti po nás ani pes neštekol,“ priznal.
Ilustračné foto: Pexels.com/Ivan Samkov
Podľa psychológa Polláka, aj keby boli prípady kňazov bojujúcich so samovražednými myšlienkami zriedkavé, pre závažnosť problému ich nemožno podceňovať a ignorovať. „Človek, ktorý sa pokúsi o samovraždu, často na svoje okolie pôsobí, že je ‚v pohode‘. Keď sa to stane, všetci sa čudujú a hovoria, že by to práve od neho neočakávali. Ľudia zo skupiny samovrahov vôbec nemusia pôsobiť ako chorí. Dobre hrajú svoje sociálne roly, niekedy majú celkom opačný imidž, môžu dokonca prejavovať zmysel pre humor.“
Pri diagnostike psychických porúch, a pri samovražednom konaní zvlášť, zohráva kľúčovú úlohu premorbidná osobnosť, teda aký bol človek pred chorobou. „Príprava“ na vznik porúch sa deje už v ranom detstve. Nespracovaná skúsenosť z detstva môže človeka dobehnúť o niekoľko desiatok rokov neskôr.
„Iste, niečo závažné sa môže prihodiť pred rozhodnutím siahnuť si na život, dlhodobý stres, nečakaná trauma... Človek môže mať aj určité osobnostné dispozície na niektoré ochorenia. No ani tam nie je jednoduché rozlíšiť, čo je dedičné, vrodené a naučené,“ dopĺňa Pollák.
Psychológ upozorňuje, že prehnané očakávania veriacich, že ich kňaz by mal byť svätec na zemi, môžu byť pre neho záťažou a niekedy aj spúšťačom psychických porúch.
„Ale to len v prípade, ak on sám chce, aj nevedome, pred veriacimi pôsobiť ako svätý a jeho predstavy o svätosti sú neprimerané. Perfekcionizmus, neprijatie svojej hriešnosti môžu namiesto svätosti viesť k chorobe. Ak nám chýba primeraný obraz o sebe, môže nás zmena ‚k horšiemu‘ riadne zaskočiť,“ vysvetľuje Karol Pollák, podľa ktorého je najlepšia a najbezpečnejšia prevencia od kolísky, dokonca už v čase, keď je dieťa ešte v tele matky.
Cirkev ponúka mesačný sabatický program pre unavených kňazov
Praktickou formou prevencie môže byť program Holy-days pre kňazov, ktorý organizuje v Duchovnom centre v Lukovom dvore pri Nitre kňaz Andrej Darmo. V rozhovore pre Svet kresťanstva pred časom povedal, že sám si prešiel vyhorením a skúsenosť s ozdravným programom pre kňazov v Spojených štátoch ho priviedla k tomu, že dnes takéto pobyty organizuje na Slovensku.
Na mesačnom pobyte pre unavených kňazov sa nevenujú krízovej intervencii, ale skôr prevencii. Na webovej stránke sa píše, že program nie je určený pre osoby v akútnom štádiu psychického ochorenia.
Rozhovor s kňazom Andrejom Darmom o tlakoch na duchovných, očakávaní veriacich, vyhorení aj celibáte.
Hoci je kapacita programu desať kňazov, naplní sa len zriedkavo. Niektorí kňazi prídu z vlastnej iniciatívy, iných pošle biskup. „Na prvom turnuse sme mali päť účastníkov, naposledy štyroch. Na októbrový termín máme zatiaľ prihlásených päť ľudí,“ hovorí Darmo.
Podľa neho najčastejšie prichádzajú kňazi po štyridsiatke. „V tom období prichádza kríza stredného veku, keď človek hodnotí a potrebuje sa stretnúť sám so sebou. Priznať si, že som iba človekom, že mám aj ľudské potreby, čo býva veľký problém aj medzi kňazmi. Neznamená, že keď slúžim Bohu, nie som človek,“ konštatuje Darmo.
Na naše otázky v súvislosti so samovraždami reagoval, že s týmito problémami zápasia aj iné profesie a nemusí byť prínosné, aby o tom hovorila celá spoločnosť. „Nie som si istý, či práve kňazi majú byť privilegovanou skupinou, ktorej zápasy sa majú riešiť na verejnosti.“
Podľa neho je viac potrebné hovoriť o tom medzi kňazmi. „Na našom dekanátnom stretnutí sme o vašich otázkach debatovali a bolo to podnetné a veľmi otvorené,“ odpovedal s tým, že k téme sa nechce detailnejšie vyjadrovať.
„Chcem stáť pri svojich bratoch a dávať im priestor na vyrozprávanie ich príbehu. Vytvoriť im priestor na reset a načerpanie síl tak, ako je to aj v iných krajinách, kde sú sabatické programy realizované už niekoľko desaťročí,“ dodal kňaz Andrej Darmo.
