Spiritualita a psychológia
Nie každá ťažkosť v živote sa dá riešiť duchovnými prostriedkami
So psychickými problémami sa trápi čoraz viac ľudí. Odráža sa to aj v spovedniciach a kňazi nevedia, čo s tým.
Ilustračné foto: profimedia.sk
Starostlivosť o duševné zdravie je dlhodobo poddimenzovaná a zanedbávaná, pandémia tento nepriaznivý trend ešte viac prehĺbila. Počet ľudí trpiacich úzkosťou, depresiami a rôznymi inými psychickými poruchami narastá. Psychológovia preto bijú na poplach.
Aj kňazi v spovedniciach sa čoraz častejšie stretávajú s tým, že okrem rozhrešenia by penitent potreboval aj odbornú pomoc psychológa či psychiatra.
„O tretinu vzrástli depresie a závislosti od alkoholu, neurózy sa už ani nedajú spočítať. Odráža sa to aj v spovedniciach a kňazi často nevedia, čo s tým a ako reagovať,“ hovorí pre Svet kresťanstva český kňaz a psychiater Max Kašparů.
Potvrdzuje to aj psychologička a lektorka Jana Vindišová z Centra psychologických služieb Enoia v Považskej Bystrici, ku ktorej klienti prichádzajú s rôznymi duchovnými „radami“ od kňazov.
„Kňaz by nemal suplovať psychológa a v rámci spovede riešiť ťažkosti psychického charakteru. Mal by však – ako hovorí pápež František – poznať psychológiu ľudí. To mu môže pomôcť rozlíšiť, či napríklad škrupulozita penitenta súvisí s jeho citlivejším svedomím alebo ide o obsedantno-kompulzívnu poruchu, prípadne či morálne problémy nie sú dôsledkom traumatizácie. Vtedy ho treba odporučiť do rúk odborníka,“ vysvetľuje Vindišová.
V tejto súvislosti Kašparů kritizuje prípravu budúcich kňazov na českých aj slovenských teologických fakultách. V osnovách je síce predmet Pastorálna medicína, ale často sa zužuje len na bioetické otázky a prirodzené metódy plánovania rodičovstva.
„Študenti celý semester počúvajú o tom, ako si má žena merať teplotu a sledovať cyklus. Ako im tieto informácie pomôžu napríklad pri náboženských obsesiách, s ktorými sa v spovedniciach stretávame naozaj často? Pastorálna psychológia by sa mala vyučovať ako samostatný predmet. Kňazi musia byť gramotní aj v tejto oblasti,“ myslí si Kašparů.
Preceňovanie duchovnej perspektívy
„Musíte sa len viac modliť a s Božou pomocou to zvládnete.“ „Neužívajte lieky, viac dôverujte Bohu.“ „Nabudúce príďte, keď nebudete pod liekmi, a môžete sa vyspovedať.“ „Obetujte svoje trápenie a problémy na nejaký úmysel.“
Aj s takýmito radami od kňazov odchádzajú veriaci zo spovednice. Naozaj sa dá každá ťažkosť v duchovnom živote riešiť duchovnými prostriedkami?
Max Kašparů vidí za takýmito „dobre mienenými radami“ dva dôvody: buď kňazi sami vlastne ani nevedia, čo penitentovi na jeho problém povedať, alebo nepoznajú správny výklad známeho výroku svätého Tomáša Akvinského, že milosť predpokladá prirodzenosť.
Nedostatočnú informovanosť o psychologických aspektoch spovednej praxe je možné doplniť. Max Kašparů sa tejto problematike dlhodobo venuje, napísal publikáciu Základy pastorálnej psychiatrie pre spovedníkov.
Jana Vindišová je lektorka semestrálneho vzdelávacieho kurzu pre kňazov a rehoľníkov Pastorálna psychológia v 21. storočí, ktorý duchovne zastrešuje Konferencia vyšších rehoľných predstavených. Aktuálne je naň prihlásených 54 kňazov, 56 rehoľných sestier, ale aj 23 laikov, ktorí pomáhajú v pastoračných aktivitách.
Foto: profimedia.sk
Neoblomné presvedčenie kňaza o tom, že na všetko existuje nadprirodzené riešenie, môže mať nebezpečné následky. Pokiaľ sa depresie „liečia“ častejším pristupovaním k sviatostiam, úzkostné stavy duchovnými cvičeniami alebo schizofrénie miesto liekov premodlievaním, môže to mať devastačné účinky na psychiku človeka.
Nadmerná spiritualizácia však predstavuje riziko aj pre duchovné zdravie. Veriacim, ktorí trpia depresiou či úzkosťami a strachmi môže prehlbovanie duchovného života a zintenzívnenie modlitieb priniesť ešte viac nepokoja a zvyšovať frustráciu.
„Ak cez modlitbu k uzdraveniu nedochádza, dostaví sa pocit viny, hnev na Boha, prípadne úplné zúfalstvo. Pri religióznej obsedantno-kompulzívnej poruche sa dokonca odporúča modliť sa radšej menej a vlastnými slovami namiesto modlitieb, pri ktorých sa počíta, napríklad ruženec,“ vysvetľuje psychologička Vindišová.
Veriacim, ktorí trpia depresiou či úzkosťami môže prehlbovanie duchovného života a zintenzívnenie modlitieb priniesť ešte viac nepokoja a zvyšovať frustráciu. Nie všetko sa dá riešiť premodlievaním. Zdieľať
Zároveň poukazuje na fakt, že pre niektorých praktizujúcich katolíkov sú spirituálne príčiny ich ťažkostí ľahšie prijateľné. Namiesto toho, aby pripustili, že trpia psychickým ochorením a mali by vyhľadať odborníka, radšej akceptujú verziu, že ide o dôsledok neuzdravených rodových koreňov, démonický útok či posadnutie. Tomu následne podriadia ostatné kroky.
Max Kašparů, ktorý sa zaoberá aj psychiatrickou diagnostikou adeptov na exorcizmus, hovorí o probléme takzvanej démonománie. „Sú v cirkvi isté charizmatické hnutia, ktoré za všetkým vidia démona. Je to skutočne nebezpečné, prechádza to aj do roviny zanedbávania somatických chorôb. Raz prišla za mnou žena, ktorá bolesti obličiek chcela riešiť exorcizmom,“ dodáva Kašparů.
Veriaci človek, trpiaci duševnou bolesťou, ktorá neraz prevyšuje bolesť fyzických ochorení, ju často môže pociťovať ako akési „koncentrované zlo“, preto ho môže mylne stotožňovať s útokom Zlého. Dôležité je, aby mu tento stav pomohol rozlíšiť kompetentný odborník. A práve kňaz môže byť tým prostredníkom, ktorý ho k odborníkovi nasmeruje.
„Nepriateľstvo“ medzi psychológiou a teológiou
Pre niektorých je pomoc psychológa či psychiatra spojená s predstavami, že ide o akýsi ateistický variant riešenia problémov. Vieru a psychológiu vnímajú ako kontroverznú kombináciu. Toto mylné presvedčenie môže súvisieť s postavami psychológov z minulosti, ktorí mali k cirkvi a náboženstvu do veľkej miery negatívny postoj.
Psychológia je relatívne mladá veda. Počiatky vedeckej psychológie spadajú do roku 1879, keď Wilhelm Wundt založil prvé psychologické laboratórium v Lipsku. Avšak jej korene siahajú omnoho ďalej, až do obdobia antiky. Prežívaním a správaním človeka sa zaoberali už filozofi Platón či Aristoteles.
Psychológia sa teda úzko prelínala s filozofiou. A sčasti aj s teológiou. „Za jedného z prvých kresťanských psychológov je považovaný svätý Augustín. Vo Vyznaniach analyzuje vlastné myšlienky a prežívania a súčasne ukazuje, že takáto sebareflexia môže mať liečivý potenciál. V tomto zmysle sa o ňom niekedy hovorí ako o predchodcovi psychoanalýzy,“ hovorí psychologička Jana Vindišová.
O spornej teórii uzdravovania rodových koreňov s exorcistom Košickej arcidiecézy, kňazom Imrichom Degrom.
Ďalšími významnými postavami, u ktorých v ich teologickom učení môžeme vidieť prienik so psychológiou, sú svätí Tomáš Akvinský, Ignác z Loyoly, Terézia z Avily či Alfonz Mária de’ Liguori. Kedy sa vlastne teológia a psychológia „znepriatelili“?
Rezervovaný postoj cirkvi voči psychológii je z veľkej časti spojený so Sigmundom Freudom, ktorý sa považuje za zakladateľa psychoanalýzy a otca modernej psychoterapie. Jana Vindišová ozrejmuje, že Freud psychický vývin i ochorenia vysvetľoval výlučne na základe prejavovania a potláčania sexuálnej energie a prirodzených pudov. Náboženstvo v tomto zmysle považoval za kolektívnu nutkavú neurózu a Boha za ilúziu vytvorenú s cieľom uspokojiť psychologické potreby človeka.
„Nepriateľstvo medzi Freudom a cirkvou však bolo obojstranné. Na začiatku 50. rokov Rímsky vikariát vyhlásil, že katolík, ktorý sa obráti na psychoanalytika, pácha ťažký hriech,“ dodáva Vindišová.
Postoj pápežov k psychológii
Významné svedectvo pozitívneho postoja k vedám o duševnom zdraví priniesol súčasný pápež František. V rozhovore s argentínskym novinárom Nelsonom Castrom priznal, že v istom období navštevoval psychoanalytičku.
„Psychoanalýzu mi nikdy nerobili. Keď som bol provinciálom jezuitov počas strašných dní diktatúry, musel som konať v situáciách, s ktorými som sa nevedel vyrovnať. Šiel som za jednou paňou, skvelou ženou, ktorá mi predtým pomáhala vyhodnocovať niektoré psychologické testy pre novicov. Takto som s ňou konzultoval raz týždenne šesť mesiacov. Pomohla mi zorientovať sa v tom, ako čeliť strachom z tých dôb,“ opisuje v rozhovore pápež František.
Významné svedectvo pozitívneho postoja k vedám o duševnom zdraví priniesol pápež František, keď verejne priznal, že v istom období navštevoval psychoanalytičku. Zdieľať
Dôležitý obrat v pohľade na psychoterapiu však priniesli už jeho predchodcovia. Pápež Pavol VI. zrušil predošlé zákazy a v encyklike Sacerdotalis coelibatus pripúšťa možnosť vyhľadať odbornú pomoc lekára alebo psychológa.
Aj koncilový dokument Gaudium et Spes predkladá jasné stanovisko: „V pastoračnej činnosti treba dostatočne poznať a uplatňovať nielen teologické zásady, ale aj objavy profánnych vied, najmä psychológie a sociológie, aby aj veriaci boli vedení k čistejšiemu a zreteľnejšiemu životu podľa viery“ (GS 62).
Pápež Ján Pavol II. bol prvým pápežom, ktorý otvorene písal o ľudskej sexualite. Jeho pohľad zdôrazňujúci slobodu a zodpovednosť človeka je v ostrom kontraste s pôvodnými psychoanalytickými teóriami. Vo svojej personalistickej koncepcii človeka ako osoby sa nápadne približuje k existencialistickým teóriám v psychológii. Opakovane sa prihovára odborníkom na duševné zdravie.
„Len kresťanská antropológia, obohatená o nespochybniteľné vedecké závery, vrátane poznatkov modernej psychológie a psychiatrie, môže ponúknuť komplexný a realistický obraz človeka,“ napísal Ján Pavol II. členom Svetovej psychiatrickej asociácie.
Foto: TASR/AP
Ako poznamenáva Vindišová, ak sa v histórii psychológie objavili presvedčenia, ktoré sú v rozpore s vierou a katolíckou morálkou, neznamená to, žeby sme psychológiu mali považovať za zlú a hriešnu. Aj ju samu oslovilo osobné svedectvo pápeža Františka, ktorý otvorene hovorí o tom, že požiadal o pomoc židovskú psychologičku.
„Je to krásne svedectvo priateľstva s odborníkom na duševné zdravie, so ženou a zároveň s človekom odlišného vierovyznania v jednej osobe. Pápež týmto spôsobom búra mnohé predsudky veriacich ľudí, ktorí z rozličných dôvodov váhajú vyhľadať psychologickú pomoc, respektíve sú znepokojení, ak sa nedostanú ku katolíckemu psychológovi,“ hovorí Vindišová.
Pre katolíka len katolícky psychológ?
V porovnaní so západnými štátmi u nás ešte stále prevládajú predsudky voči návšteve psychológa či psychiatra a výrazná stigma spojená s duševným ochorením. Aj kňazi potvrdzujú, že keď sa snažili ľudí usmerniť k tomu, aby vyhľadali odbornú pomoc, stretli sa často s nepochopením.
Kňaz Radovan Hasík z Duchovného centra Lukov Dvor hovorí, že neraz veriaci reagovali rozrušene, keď naznačil, že by mali navštíviť psychológa: „Vraj nie sú blázni, že potrebujú len duchovnú pomoc. Alebo to vnímali ako svoje morálne zlyhanie, či prejav slabej viery.“
Radovan Hasík absolvoval v centre Lukov Dvor, kde je teraz duchovným správcom, mesačný program pre kňazov Holy-days, ktorého súčasťou boli aj psychologické prednášky a cvičenia. Bol to pre neho prelomový čas.
„Vďaka poznatkom zo psychológie som spoznal viac samého seba. Na základe tejto skúsenosti mám oveľa širší, komplexnejší a jasnejší vhľad do vnútra človeka, či už počas vysluhovania sviatosti zmierenia, alebo počas duchovného sprevádzania,“ hovorí Hasík.
Rozhovor s kňazom Andrejom Darmom o tlakoch na duchovných, očakávaní veriacich, vyhorení aj celibáte.
Nie všetko sa podľa neho dá vyriešiť „zduchovňovaním“. Poukazuje na to, že obrovskú úľavu prináša, keď penitent práve z úst kňaza počuje, že to, čo prežíva, nie je jeho morálnym zlyhaním či prejavom slabej vôle a že aj napriek psychickým ťažkostiam má v cirkvi svoje miesto.
Viera a duchovný život nerobia človeka imúnnym voči duševným ochoreniam. Služba ľuďom, ktorí trpia psychickými chorobami, by sa mala stať dôležitou súčasťou pastoračnej starostlivosti cirkvi, zdôrazňujú kalifornskí biskupi v pastierskom liste Nádej a Uzdravenie.
„Kríza dnešných čias predstavuje naliehavé volanie pre všetkých katolíkov. Musíme na ňu reagovať. Ľudia trpiaci duševnými ochoreniami ani ich rodiny by nikdy nemali niesť tieto bremená sami. My kresťania sa k nim musíme priblížiť, sprevádzať ich, prejaviť porozumenie a súcitný postoj, ponúkať útechu, modlitbu, ale aj konkrétnu pomoc a podporu pri nesení ich bremena,“ píšu biskupi.
Keď sa už – možno aj na základe odporučenia kňaza – veriaci rozhodne navštíviť psychológa, často jeho základnou požiadavkou je, aby bol katolík.
„I keď sa veriaci väčšinou usilujú nájsť rovnako zmýšľajúceho odborníka, rozhodujúcejším kritériom v tomto smere by mali byť kompetencie a osobnostné kvality terapeuta,“ myslí si psychologička Jana Vindišová. Dodáva, že aj neveriaci odborník môže mať úctu a rešpekt k presvedčeniu svojho klienta a, naopak, veriaci odborník sa niekedy môže zamotať v riešení otázok duchovného života, ktoré nie sú v jeho kompetencii.
Napríklad pri patologickej škrupulozite však Vindišová odporúča zvážiť aj hľadisko vierovyznania. Škrupulant totiž často zažíva úzkostné stavy práve vtedy, keď ide na svätú spoveď. Neveriaci psychológ by mohol z terapeutického hľadiska uvažovať síce správne a neodporučiť klientovi spovede, avšak z duchovného hľadiska si táto situácia určite vyžaduje iný prístup a iné riešenie. V ideálnom prípade aj spoluprácu psychológa či psychiatra s kňazom.
Spoveď ako alternatíva k psychoterapii
Sviatosť zmierenia si niektorí zamieňajú so psychoterapiou, niektorí zas návštevu psychológa so spoveďou. Je dôležité rozlišovať medzi psychológom, psychiatrom a kňazom.
Ako sa na to pozerá kňaz a psychiater v jednej osobe Max Kašparů? „V spovednici sedím predovšetkým ako kňaz, ktorý dáva rozhrešenie. Ale psychiatra nenechám pred dverami. Už sa mi niekoľkokrát stalo, že som si penitenta pozval na rozhovor do ambulancie.“
Za psychológom, psychiatrom aj za kňazom chodíme so svojou minulosťou. U každého z nich však k svojej minulosti pristupujeme inak. Max Kašparů vysvetľuje, v čom je podstatný rozdiel – psychológ nás učí na minulosť zabudnúť, psychiater nám predpíše lieky, aby sme aj napriek trápeniam z minulosti mohli spať, a kňaz našu minulosť, naše hriechy v mene Ježiša Krista uzdravuje.
Svätou spoveďou sa uzdravuje smútok zo spáchaných skutkov, neuzdravuje sa človek psychiatricky. Pocit odpustenia nelieči chorobu, zároveň psychiater, ktorý chorobu lieči, nedokáže pacientovi povedať to oslobodzujúce, že mu je odpustené. „Je dôležité, aby kňazi jasne rozlišovali, čo je na rozhrešenie a čo na antidepresíva,“ zdôrazňuje Kašparů.
Foto: profimedia.sk
Pápež Ján Pavol II. v už spomínanom liste členom Svetovej psychiatrickej asociácie píše: „Spoveď nie je a nemala by byť alternatívou k psychoterapii a od sviatosti zmierenia nemôžeme očakávať liečenie akýchkoľvek ochorení. Spovedník nie je lekár ani liečiteľ a v prípade, že penitent potrebuje zdravotnú starostlivosť, nemal by kňaz daný problém riešiť sám, ale nasmerovať ho ku kompetentným odborníkom.“
Kňaz Radovan Hasík si uvedomuje zodpovednosť, ktorú majú kňazi v spovedniciach. Hoci spovedník nie je psychológ, mal by človeka, ktorého má pred sebou, vnímať komplexne vo všetkých jeho dimenziách – telesnej, duchovnej i duševnej. Na to je potrebné permanentné vzdelávanie v tejto oblasti.
„Je dôležité, aby kňazi jasne rozlišovali, čo je na rozhrešenie a čo na antidepresíva,“ zdôrazňuje Max Kašparů. Zdieľať
Na druhej strane poukazuje na to, aby sme neprepadli predstave, že kňaz nesie aj zodpovednosť za každého jedného penitenta. „Niekedy mám pocit, že nerozumieme, o čom je sviatosť zmierenia a aká je úloha kňaza pri jej vysluhovaní. Akoby sme celú zodpovednosť za svoje rozhodnutia, všetky svoje ťažoby a trápenia chceli preniesť na kňaza,“ hovorí Hasík.
Odvoláva sa pri tom na svätého Tomáša Mora, ktorý povedal: „Boh je mojím dobrým Pánom a ja naozaj nikdy nehodlám zveriť svoju dušu do rúk druhého človeka, ani keby to bol najlepší, ktorého poznám, lebo neviem, kam ju môže náhodou odniesť.“
Podľa Hasíka je toto dôležitý aspekt, ktorý treba vziať do úvahy aj pri duchovnom sprevádzaní. Každý je zodpovedný sám za seba a za rozhodnutia, ktoré – napríklad aj po odporučení kňaza – urobí či neurobí.
Prečo teda svätá spoveď nie je psychoterapiou? Základný rozdiel je podľa Maxa Kašparů v tom, že svätá spoveď dáva dušu dohromady (syntéza), kým psychoterapia dušu rozoberá (analýza). U psychológa sa ,psyché‘ človeka otvára a čistí, čo je tam nesprávne. To je terapia. Do spovednice prichádza človek s dušou rozloženou hriechom a svätá spoveď ju dáva dohromady.
„Po spovedi sa z nás stáva ,nový človek‘. Ak nám rozhrešenie prináša úľavu, ak pominul smútok a ťažoba, ktorú sme cítili z hriechov, ak jednoducho zo spovednice vychádzame šťastní, naša duša sa uzdravila. Ak sme do spovednice vchádzali depresívni a takí istí aj vychádzame, je potrebné dušu ,otvoriť‘ a začať postupne terapeuticky čistiť,“ uzatvára Kašparů.
