Slovo kňaza Istina a reťaze, istota a peniaze

Tajomný „ktosi“ má meno, ktoré nepoznáme, a mnoho energie, ktorú si nemôžeme nevšimnúť: beží, hádže sa na zem, má zaujímavé otázky, dynamické a agilné reakcie. Silami nešetril v zachovávaní prikázaní: od mladosti vedie bezúhonný život. Všetko ako zo škatuľky! Všetko ako zo škatuľky, a predsa sa v tom frenetickom a dokonalom a dokonale frenetickom, predsa sa v tom všetkom akosi stráca jeden detail. 

Ehm, povedzme drobný detail – dobrý Boh.

Keď Kristus nášmu anonymovi na jeho otázku, čo má robiť, v podstate odpovie, čo nemá robiť, keď dosť výrazne zabrzdí jeho aktivizmus, muža prekvapí ešte jedna výzva: „Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“

Miera konšternácie je naplnená, muž posmutnie a poberá sa na miesto, ktorého meno takisto nepoznáme. Tentoraz je jeho krok podľa všetkého už menej bodrý. Ale dá sa vôbec kráčať ľahko s takými ťažkým lanami na srdci? Dôležité možno nie je to, aký veľký je majetok, ale to, aká mohutná reťaz obtočená okolo môjho srdca ma s ním spája. V tom možno tkvie rozdiel medzi tým, keď vlastním majetok a keď majetok vlastní mňa.

Čosi vo mne mi hovorí, niečo mi našepkáva, že mladík nemal iba potichu odísť. Mal o tom s Kristom aspoň trochu diskutovať. Mohol sa na zem hodiť ešte raz alebo sa o tú zem aj hodiť a búriť sa. Keby bol Ježišovi vytmavil, že na imanie pracoval dlhé roky a ako si to predstavuje, všetko len tak porozdávať, keby bol Ježišovi chvatne prednášal argumenty, prečo také čosi svojim príbuzným nemôže urobiť, keby bol povedal, že to jednoducho nedokáže, že nedokáže všetko zanechať, možno by bol Kristus mohol na to niečo povedať. 

Keby bol pán chvíľu zostal, možno by bol počul, že zanechať všetko neznamená prežívať prázdnotu.

Zas mi niečo našepkáva, že Ježiš by bol v jeho srdci čítal ešte raz a ešte raz by bol na neho láskavo hľadel. Mohol by mu nepodať pomocnú ruku? Možno by sa bol anonymný pán dozvedel, že keď nie všetko, tak dnes stačí rozdať aspoň niečo, a že aj učeníci si prešli svojimi fázami, kým mohli povedať, že opustili všetko.

Keby bol pán chvíľu zostal, možno by bol počul, že zanechať všetko neznamená prežívať prázdnotu. Možno by bol zistil, že problém nie je majetok, ale postoj k nemu a že krízu mu nespôsobuje jeho hroziaca finančná kríza, ale strata istoty, ktorú v istine videl. Bol by sa dozvedel, že mať obavu z neistoty a byť nedôverčivý je v poriadku.

A tak ťa chcem, vzácny človek, ktorý čítaš tieto riadky, poprosiť, aby si neodchádzal potichu preč, ale aby si skúsil zostať a trebárs sa s Kristom aj pohádal. Aj ľudia – kým sa pohádajú, ešte je čo zachraňovať, ale keď už nikto ani slovo nepovie... Povedz Kristovi, prečo sa búriš, vykrič mu všetky svoje námietky.

Možno nejde o to, čo je tvojím bohatstvom, ale o to, aká tuhá je šnúrka, ktorá k nemu púta tvoje srdce. Možno to ani nie je tak, ako to na prvý pohľad vyzerá: možno Boh naozaj nie je život ohrozujúca hrozba a možno nechce len zlomyseľne kradnúť to, čo ti je drahé. 

Možno ti to dá a dá ti to stonásobne, no chce, aby tvojou istotou bolo čosi iné ako všetky dobré dary. Možno chce, aby tvojou istotou v tom všetkom bol iný drobný – ehm – detail, ktorý sa v tom všetkom niekedy stráca. Aby tvojou istotou bol dobrý Boh.