100. výročie kanonizácie Terézie z Lisieux Malá cesta pre veľký svet: v modlitbe a malých skutkoch lásky niesť v srdci celý svet

Svätá Terézia z Lisieux bola podľa pápeža Pia X. najväčšou sväticou modernej doby. Ján Pavol II. ju vyhlásil za učiteľku cirkvi a Benedikt XVI. zdôraznil, že práve jej dôvera v Božiu lásku je odpoveďou na skepticizmus dnešného sveta.

Pápež František zasa Terezke venoval poslednú exhortáciu C’est la confiance. Videl ju ako tú, ktorá nanovo odkryla podstatu našej viery spod nánosu tradícií.

Pápeži teda nešetrili obdivom na adresu svätej Terézie z Lisieux alebo, ak chcete, Terezky Ježiškovej, ktorej 100. výročie svätorečenia si tento rok pripomíname.

Pôsobivé je, že taká mladá rehoľníčka si získala celosvetovú pozornosť a jej život sa stal predmetom záujmu významných teológov, filozofov, umelcov, pričom najmä veriaci ľud ju prijal za svoju duchovnú sestru a orodovníčku. Kto by nepoznal jej sochu s ružami a krížom, ktorá sa nachádza v takmer každom staršom kostole.

Na Slovensku bol veľmi rozšírený jej životopis od kňaza Antona Hlinku Svetlo z Lisieux, ktorý vydal Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda v Ríme. Viaceré jej texty a podnety k duchovným cvičeniam boli dokonca prepisované ako samizdaty.

Jej vlastná autobiografia bola u nás vydaná už v roku 1933 v preklade Dr. Štefana Zlatoša v Spolku sv. Vojtecha. V susednom Česku a Poľsku sa tak stalo dokonca ešte pred jej beatifikáciou v roku 1923 počas pontifikátu Pia XI.

Kritické vydanie jej autobiografických spisov vyšlo v rokoch 1997 – 2006 vo vydavateľstve Lúč v štyroch zväzkoch. O tradícii kultu svätej Terézie u nás svedčí aj nebývalé prijatie jej relikvií v roku 2016.

V strede mozaika v bazilike v Lisieux, ktorá zobrazuje svätú Teréziu so štyrmi pápežmi, ktorí jej ako prví vyjadrili verejnú úctu: Pius X., Benedikt XV., Pius XI. a Pius XII. Foto: autor 

Matka duší

Teréziin život bol jednoduchý navonok, duchovne však predstihla svoju súčasnosť. Pochádzala z dobre situovanej francúzskej rodiny. Bola dcérou svätých rodičov, Ľudovíta a Zélie Martinových. Narodilo sa im spolu deväť detí, no prežilo z nich iba päť dcér.

Terezka spomína, že keď videla svojho otca pohrúženého v modlitbe, pochopila, ako sa modlia svätí. Rodičia dbali na kvalitné vzdelanie svojich dcér. Rozvíjali ich prirodzené talenty, napríklad maľovanie a dokonca fotografovanie. Hoci matka Zélia zomrela na rakovinu, keď mala Terezka sotva štyri roky, staršie sestry prevzali výchovu mladších. Rodina sa vtedy presťahovala z Alenconu do Lisieux.

Aj dnes je možné navštíviť vilu Buissonnets, ktorá stále dýcha atmosférou rodiny Martinových, s priľahlou záhradou a výhľadom na veže Katedrály sv. Petra. V tomto mikrosvete sa Terezke dostalo nezištnej lásky, no aj triezvej a dôslednej výchovy. Neskôr priznala, že ak by nemala takúto výchovu, ľahko by sa z nej stala rozmaznaná, samoľúba osoba.

Obchodníci, čo vychovali učiteľku Cirkvi. Akí boli rodičia Terézie z Lisieux?

Pavol Rábara

Rodina bola veľmi zomknutá, všetky starosti a bolesti jedného člena sa prežívali ako utrpenie celej rodiny. Najlepšie to odzrkadľuje zvláštna nervová choroba, ktorá postihla Terezku po vstupe jej sestry Paulíny ku karmelitánkam. Celá rodina bdela pri jej lôžku, modlila sa a starala o ňu, až kým sa jej stav nečakane zlepšil 13. mája 1883, čo Terezka pripísala úsmevu Panny Márie.

Po smrti matky sa u Terézie prejavovala výrazná precitlivenosť, ktorá sa spájala s častým plačom a so silnými emocionálnymi reakciami aj na drobné podnety. Jej príbuzní to komentovali tým, že vyplakala toľko sĺz, že v dospelosti jej už nezostanú žiadne. Táto citová zraniteľnosť, sprevádzaná neustálymi pochybnosťami o sebe samej a vnútornými škrupuľami, bola prekonaná až tzv. vianočnou milosťou v roku 1886.

Terezka sa práve vrátila z polnočnej omše a nechtiac si na schodoch vypočula kritiku otca, že ako 14-ročná je stále detinská a čaká na darčeky v topánke na kozube. Táto kritika by u nej normálne vyvolala záchvat plaču a emócií, napriek tomu zišla do obývačky a s radosťou rozbalila darčeky bez jedinej slzy. Sestra Celina tomu nemohla uveriť. Terézia o tom píše: „V tú osvietenú noc svetla sa začalo tretie obdobie môjho života, najkrajšie zo všetkých... Dielo, ktoré by som nemohla vykonať za desať rokov, Ježiš urobil v jednej chvíli, uspokojil sa s mojou dobrou vôľou, ktorá mi nikdy nechýbala.“

Tu sa začína rodiť jej povolanie „matky duší“, v oslobodzujúcom momente, keď sa prestala zaoberať vlastnými slabosťami a chybami a všetku svoju energiu obrátila na spásu iných. Jej prvým „duchovným dieťaťom“ sa stal odsúdený vrah Henri Pranzini, ktorý bol v Paríži v roku 1887 uznaný vinným z trojnásobnej vraždy a odsúdený na smrť gilotínou.

Terezka sa vytrvalo modlila, prinášala malé obety, nechala odslúžiť svätú omšu za jeho obrátenie a s neochvejnou vierou očakávala znamenie, že Boh vypočuje jej prosbu. Krátko pred popravou Pranzini nečakane siahol po kríži, trikrát ho pobozkal a až potom podstúpil trest smrti. Toto gesto, hoci sa navonok zdalo iba symbolické, vnímala ako jasnú odpoveď, že jej modlitby neboli márne. Pre ňu sa stalo prvým ovocím jej duchovného materstva a zároveň potvrdením jej úsilia o spásu duší.

K Bohu sa ide cestou jednoduchosti

Táto skúsenosť zároveň odhalila jej dôveru v Božie milosrdenstvo, ktorá v 19. storočí nebola vôbec samozrejmá. Náboženská atmosféra tej doby bola totiž silne poznačená jansenizmom, ktorý zdôrazňoval predovšetkým prísnu Božiu spravodlivosť a obraz Boha ako sudcu pripraveného trestať hriechy sveta. Z tohto pohľadu sa vytrácal obraz milujúceho Otca, ktorého prvotným postojom k človeku je láska a milosrdenstvo. Mnohí rehoľníci preto vnímali svoje povolanie ako obetu za hriešnikov, ktorá mala odčiniť hriechy sveta prísnym asketickým životom.

Terézia priniesla nový akcent: namiesto sústreďovania sa na prísnu spravodlivosť ukazovala cestu dôvery v Božiu otcovskú lásku. Jej odkaz, že k Bohu sa ide cestou jednoduchosti a dôvery v jeho milosrdenstvo, postupne menil túto paradigmu.

V 20. storočí sa táto intuícia naplno rozvinula v úcte k Božiemu milosrdenstvu, ktorú neskôr šírila svätá Faustína Kowalská a ktorú cirkev prijala ako jedno z hlavných duchovných posolstiev našej doby. Aj my dnes môžeme čerpať z tejto spirituality, ktorej prvé kontúry nachádzame v Terezkinej skúsenosti s obrátením Pranziniho.

Vila Buissonnets, ktorá stále dýcha atmosférou rodiny Martinových. Foto: autor

Kaplnka a Karmel v Lisieux, kde žila svätá Terézia. Foto: autor

V srdci mladej Terézie rástla neodbytná túžba po dušiach – ako plameň, ktorý sa nedá uhasiť. Čoraz jasnejšie vnímala, že jej povolanie sa môže naplniť iba za múrmi Karmelu a že na túto cestu musí nastúpiť ihneď.

Po obdržaní súhlasu od svojho otca, ktorý jej túžbu prijal s pochopením a vôbec ju nepovažoval za detský rozmar, musela ešte prekonať viacero prekážok. Jej odhodlanie bolo také veľké, že sa počas púte do Ríma odvážila osobne poprosiť pápeža Leva XIII. o dovolenie vstúpiť do kláštora vo veku 15 rokov. Napokon sa jej prianie splnilo a brány karmelitánskeho kláštora sa pre ňu otvorili. Tam ju už čakali jej dve sestry, ale Terézia dobre vedela, že nevstupuje kvôli nim, ale výlučne z lásky k Ježišovi.

Život v klauzúre sa pre ňu stal školou lásky a pokory. Malými krokmi, v každodennej modlitbe a jednoduchých skutkoch, hlbšie objavovala svoje povolanie. Jej vzťah k Bohu bol veľmi osobný a úprimný, čo jej niekedy spôsobovalo ťažkosti pri recitovaní predpísaných modlitieb alebo pri ruženci, ktorý jej pripadal ťažkopádny. No cez čítanie Svätého písma, ochotnú poslušnosť predstaveným a neustálu prácu na sebe rástla v duchovnej zrelosti tak rýchlo, že mnohí si všímali, že za krátky čas dosiahla múdrosť, ktorú iným rehoľníkom dáva až dlhoročná skúsenosť.

Všetko je milosť

Pri pohľade na jej život sa zdá, akoby všetko bolo zvláštnym spôsobom urýchlené – akoby jej Pán daroval milosť prežiť v krátkom čase duchovnú cestu, ktorá iným trvá celé desaťročia.

Ako to vysvetliť? Bola za tým jej odovzdanosť a odvaha alebo špeciálna Božia milosť? Sama Terézia to vyjadrila jednoducho: „Všetko je milosť.“ Tento pohľad spätne osvetľuje celý jej život a stal sa jedným z najdôležitejších odkazov jej „malej cesty“. Uvedomila si svoju malosť a kládla si otázku, čo vlastne môže ponúknuť Bohu, keď sa cíti slabá a bez veľkých možností.

Postupne pochopila, že jej cesta svätosti nespočíva v snahe rásť do výšky vlastnými silami, ale duchovne zostať dieťaťom, ktoré sa úplne spolieha na svojho Otca. Nešlo o detinské správanie či únik z reality, ani o to, aby bola „hračkou“ v rukách komunity, ale o postoj hlbokej detskej dôvery a pravej pokory.

V tom spočíva jej „malá cesta“ – vidieť samu seba takú, aká v skutočnosti je, s vlastnými obmedzeniami a slabosťami a o to viac spolupracovať s Božou milosťou, ktorá koná v srdci ochotnom prijať všetko. Terézia pochopila, že výťahom do neba nemajú byť jej skutky a zásluhy, ale samotná Ježišova náruč.

Po stopách patrónok FrancúzskaZa Teréziou do Lisieux, za Janou do Rouenu (+ foto)

Pavol Rábara

V praktickom živote sa to prejavovalo v malých skutkoch lásky a služby, ktoré by si iní možno ani nevšimli: usmiať sa na spolusestru, ktorá nebola veľmi obľúbená, nájsť si čas pre tú, ktorá bola osamelá, alebo povzbudzovať niekoho, kto prežíval smútok a skleslosť. V týchto zdanlivo malých gestách sa pre ňu ukrývala veľkosť povolania – žiť naplno lásku v každodennej jednoduchosti, a tak premieňať všedné chvíle na cestu k Bohu.

Vášnivá láska ku Kristovi bola taká silná, že v jej srdci prebúdzala neobyčajné túžby – chcela byť mučeníčkou, aby vydala krv za Krista; túžila byť apoštolom, aby priniesla evanjelium až na kraj sveta; dokonca chcela byť kňazom, aby mohla prinášať Eucharistiu. Všetky tieto túžby neboli pre ňu iba zbožné predstavy, ale seriózne otázky, s ktorými zápasila: „Ako ich môžem uskutočniť, keď som uzavretá v kláštore?“

Odpoveď hľadala v Písme a našla ju v Liste apoštola Pavla Korinťanom, kde hovorí o rôznych daroch a povolaniach v cirkvi, ktoré sú podriadené jednej najvyššej ceste – ceste lásky. Tu objavila svoje skutočné povolanie: „V srdci cirkvi, mojej matky, budem láskou.“

Toto poznanie sa pre ňu stalo oslobodzujúcim. Už viac nemusela riešiť, ktoré povolanie je väčšie alebo vznešenejšie. Stačilo, že našla samotné jadro, živý prameň všetkých povolaní – lásku. Byť láskou v srdci cirkvi znamenalo pre Teréziu nielen spojiť v sebe všetky možné povolania, ale dať im aj vnútorný zmysel.

V láske sa mohlo naplniť jej volanie po apoštoláte, po kňazskej službe i po mučeníctve, lebo všetko sa stáva plodným iba skrze lásku. Takto sa jej život v klauzúre, ktorý zvonka vyzeral monotónne a obmedzene, stal univerzálnym a otvoreným: v modlitbe a v malých skutkoch lásky niesla vo svojom srdci celý svet.

Zasadnúť k stolu neveriacich

Keď sa stala predstavenou jej rodná sestra Paulína, ktorá v kláštore prijala meno Agnesa od Ježiša, požiadala Teréziu, aby z poslušnosti napísala spomienky na svoj život. Nebolo to teda z vlastnej iniciatívy, ale z jednoduchého úkonu poslušnosti, ktorý sa neskôr stal prorockým darom pre celú cirkev.

Terézia začala písať srdcom, jednoducho a bez literárnych ambícií, no práve v tejto spontánnosti a úprimnosti spočíva jedinečná príťažlivosť jej textu. Vďaka tomuto zadaniu dnes máme zachovanú nielen jej životnú cestu, ale aj jej vnútorný duchovný svet – myšlienky, modlitby, zápasy i objavy, ktoré tvoria základ jej „malej cesty“. Dielo, ktoré vzniklo ako jednoduchá kláštorná poslušnosť, sa stalo jednou z najčítanejších duchovných autobiografií v dejinách kresťanstva a otvorilo dvere do Terezkinho srdca miliónom ľudí po celom svete.

Na sklonku života Terézia vstúpila do skúšky, ktorá ju zasiahla v samom jadre viery. To, čo sa jej predtým zdalo nemožné – pochybnosti o Bohu, o nebi, o večnej spáse –, stalo sa každodennou realitou. Sama to opisuje slovami, že „zasadla k stolu neveriacich“.

Hans Urs von Balthasar vidí v tejto skúsenosti nie zlyhanie viery, ale jej vrchol: Terézia bola povolaná niesť vo svojom vnútri temnotu moderného človeka, aby ju pretavila na obetu lásky. V tejto noci viery ju podopierali iba Písmo a duchovné dedičstvo svätého Jána z Kríža, ktoré jej ukázali, že tma nie je neprítomnosť Boha, ale paradoxná forma jeho blízkosti. Zápas, ktorý prežívala, v nej prehĺbil súcit s neveriacimi a tými, ktorí žijú „akoby bez Boha“.

Neuzavrela sa pred nimi, ale prijala ich do svojho srdca a urobila z nich predmet svojej obety. Tu sa ukazuje univerzálny rozmer jej povolania: Terézia už nie je len rehoľníčka uzavretá v karmelitánskej klauzúre, ale stáva sa sestrou tých, ktorí hľadajú svetlo uprostred noci.

Relikviár svätej Terézie v kaplnke Karmelu v Lisieux. Foto: autor

Postava svätej Terézie z Lisieux nepatrí len do 19. storočia ani do múrov kláštora. Jej duchovná skúsenosť a „malá cesta“ sa ukázali ako prorocké slovo pre celú cirkev. Hans Urs von Balthasar aj Karl Rahner v Terézii rozpoznali postavu, ktorá presahuje svoju súčasnosť a otvára horizonty cirkvi budúcnosti. Podľa nich jej význam nespočíva v heroických skutkoch či v triumfe vonkajšej moci, ale v schopnosti prijať vlastnú obmedzenosť ako priestor, kde sa môže naplno prejaviť Božia milosť.

„Malá cesta“ je pre oboch teológov kľúčom k pochopeniu spirituality, ktorá dokáže odpovedať na duchovný hlad moderných časov. Dnešnému človeku Terézia hovorí jazykom jednoduchosti, no zároveň nesmiernej hĺbky, že cesta k Bohu je otvorená každému, kto sa dokáže zveriť do jeho náruče ako dieťa do náruče otca.

Jej život bol praktickou odpoveďou na Ježišovu výzvu, ktorá bola často nesprávne interpretovaná: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 18, 3). Teréziine posolstvo je preto autenticky evanjeliové a nadčasové.

Na záver stojí za zmienku, že v roku 2027 si cirkev pripomenie storočnicu vyhlásenia svätej Terézie za patrónku misií. Pri tejto príležitosti sa očakáva aj návšteva misionárskeho pápeža Leva XIV. v Lisieux.