Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Duchovný život Svet kresťanstva
04. február 2024

Slovo kňaza

Hlboký nárek pred Bohom je cennejší ako naše hundranie pred televízorom

Prvotné „áno“ Bohu sa niekedy hovorí ľahko. Vytrvať v tom, keď prídu rôzne boje, je namáhavé.

Hlboký nárek pred Bohom je cennejší ako naše hundranie pred televízorom

Ilustračné foto: cathopic.com

Počas diakonskej praxe sme boli v lete na týždennom pobyte v nemocnici, aby sme sa trochu priblížili svetu chorých. Tí sú pevnou súčasťou kňazskej starostlivosti, hoci to nebýva veľmi radostné a aj kňazom niekedy vyschne v hrdle.

Cisársky rez, vyberanie kŕčových žíl, transplantácia pokožky po obarení sa guľášom – to sú len niektoré zážitky, ktoré neboli príjemné. Lekári nás posielali i na rozhovory s pacientmi. Jednému z nás sa podarilo urobiť faux pas, keď sa zomierajúcemu prihovoril otázkou, ako mu slúži zdravíčko... Jednoducho na niektoré situácie škola nepripraví.

Tak ako Jób nie je pripravený na nápor „jóbových“ správ. „Moje oko už viac šťastie neuzrie“ je jednou zo slabších výčitiek, ktorými neskôr zasype nebo. Svätý Hieronym túto knihu prirovnáva k úhorovi, ktorý uniká tým viac, čím viac sa ho pokúšame chytiť.

Jóba nemožno zaradiť historicky. Biblista Martini hovorí o zástupnom symbole, „laboratórnom vzore“ spravodlivého človeka, ktorý bez príčiny priťahuje zlo – hoci sa stará o rodinu, pravidelne prináša obety Bohu a žije ako nevinný. Trpieť pre svoje chyby, tomu sa dá porozumieť. Ale trpieť vinou iných, ich rozhodnutí, trpieť nezaslúžene – to už je dráma.

Na Jóbovi sa odhaľuje niečo z tajomstva Boha. Napríklad to, že jeho príbeh sa neviaže len na židovskú vieru, je univerzálnejší. Nenájdeme tam tému zmluvy, chrámu, Jeruzalema alebo kňazskej služby. Najnovšia židovská biblická literatúra (Jób, Múdrosť, Kazateľ) otvára tému retribúcie, ktorá nefunguje, a neveriaci pozorovatelia to radi pripomenú. Za dobro nebýva odmena a zlo nie je potrestané.

Tri hlavné postavy sú jasné: Jób, Boh a satan. Ten posledný nás asi prekvapí. Má dovolené, aby najskôr skúšal človeka tým, že mu siahne na majetok. Po neúspechu ide ďalej a dotkne sa integrity jeho tela. 

Satan ako žalobca človeka (obľúbená téma pápeža Františka) tvrdí, že pravá zbožnosť neexistuje, pretože človek nie je schopný nezištnej lásky. Považuje ju za klam a ilúziu. To, čo dnes radi tvrdia kritici náboženstva: božstvo si vymyslel človek, aby si obhájil a sublimoval vlastné motivácie, ktoré nie sú nezištné.

Čitateľ cíti, že je vtiahnutý do zápasu, kde si môže čestne priznať, že výčitky voči Bohu a nadávanie na nebo sa objavia aj v srdci čestných ľudí. Jednoducho skúšky existujú a budú existovať pre všetkých. To prvotné „áno“ Bohu sa niekedy hovorí ľahko. Vytrvať v tom, keď prídu rôzne boje, je namáhavé.

„Je dôležité nezatvárať si oči pred utrpením tela a ponúknuť aj vtedy istú spiritualitu s realizmom vychádzajúcim z našich obmedzení.“  Zdieľať

Asi by súhlasil aj Martin Luther, ktorý hodil po pokušiteľovi fľaštičku s atramentom, keď bol vystavený skúške. Pri komentári Knihy Jób si potom zaznamenal postreh, že možno Boh načúva s väčším záujmom a bez pohoršenia krik zúfalo chorého až po hranicu blasfémie ako modlitby zvykových kresťanov, ktorí sa vo svojom pohodlnom živote zúčastňujú na nedeľných liturgiách.

Inzercia

Takže ľudský pocit roztrpčenosti Biblia nezatracuje. Naopak, uchovala ho ako súčasť inšpirovaného posvätného textu.

Kresťanská viera tento židovský realizmus prijíma a rozvíja. Je náboženstvom tela, pretože Božím vtelením bolo ľudské telo posvätené. Je dôležité nezatvárať si oči pred utrpením tela a ponúknuť aj vtedy istú spiritualitu s realizmom vychádzajúcim z našich obmedzení. Ide o spiritualitu otvorenosti pre horizont prekračujúci ľudské zmysly.

Niečo také zažil manželský pár v pútnickom meste Cascia, kde som zopár mesiacov pobudol ako výpomoc pre miestneho farára. Don Renzo ako prvú vec v novej farnosti riešil pohreb dievčaťa, ktoré v mladom veku spáchalo samovraždu. Jeho blízkosť rodičom zomrelej počas obdobia smútku spôsobila to, že sa ich viera prehĺbila.

Vďaka dobrému kňazovi našli nielen odpovede na svoje bolestné otázky, ale neskôr ponúkli svoje kvality pri príprave snúbencov pred manželstvom. Ich transformovaná bolesť sa akoby stala palivovým článkom lode, ktorá si to nasmerovala do nových vôd aktívnej viery v spoločenstve.

Hlboký nárek pred Bohom ich zachránil pred celoživotným hundraním, aký je svet krutý a nespravodlivý. Niečo podobné zažil francúzsky filozof Emmanuel Mounier (1905 – 1950). Jeho zamyslenie pred postieľkou dcéry, ktorú skosil zápal mozgových blán a neskôr zomrela, počul aj Benedikt XVI. pri jedných duchovných cvičeniach vo Vatikáne.

„Aký zmysel by malo toto všetko, keby naše dievčatko bolo iba chorým telom, iba trochou bolestného života, a nie, naopak, bielou hostiou, ktorá nás všetkých presahuje, jedno ohromné tajomstvo?... Nemáme myslieť na bolesť ako na niečo, čo nám prišlo brať, ale na niečo, čo nám bolo darované a my môžeme darovať... Mal som pocit, že keď som sa priblížil k jeho malej postieľke bez hlasu, akoby som sa priblížil k oltáru... 

Želali sme našej malej Françoise, aby zomrela. No nie je to iba túžba dobre živenej spoločnosti? Ktovie, či to nie je naopak: či nás nepoprosili, aby sme strážili a adorovali hostiu medzi nami. Moja malá Françoise, si pre mňa obrazom viery.“

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.