Polemika o svätorečení Carla Acutisa Čo je dnes svätosť?

Otázka z nadpisu je dnes možno aktuálnejšia než kedykoľvek predtým. Čo vlastne znamená byť svätý? Je to schopnosť konať zázraky, prorokovať či uzdravovať? 

Svätí mystici ako Terézia z Ávily či Ján z Kríža upozorňovali, že takýmto prejavom sa treba vyhýbať – svätosť sa totiž nemeria senzáciou. Terézia z Ávily varovala svoje sestry, aby si neželali mimoriadne dary, pretože „diabol môže veľa napodobniť, ale lásku k Bohu a pokoru nikdy“. Ján z Kríža zas učil, že kto lipne na videniach či zázrakoch, riskuje klam a duchovnú pýchu, pretože „hľadá viac dary ako Darcu“.

Hagiografie svätých nám ukazujú, že ak sú plné zázrakov a idealizácie, môžu vytvárať dojem „nedosiahnuteľných“ nadľudí. Pri ich čítaní treba mať vždy na pamäti, že aj svätci sa mohli mýliť a robiť chyby.

Pri mladých svätcoch nás oslovuje ich energia a zápal, no o tom, ako by sa ich viera vyvíjala s pribúdajúcimi rokmi, môžeme len polemizovať. Podstatné je, že využili čas, ktorý im bol daný, a zanechali stopu. Práve z takejto spomienky vzniká fama sanctitatis – „povesť svätosti“ –, ktorá sa šíri medzi ľuďmi a je jedným zo znakov, že cirkev môže uvažovať o procese beatifikácie.

Vidíme to aj na príklade blahoslavenej Anny Kolesárovej: úcta k nej nevznikla umelo, ale spontánne – cez púte, svedectvá a konkrétne rozhodnutia ľudí prežívať svoj kresťanský život opravdivejšie a naplno. Ani štyri desaťročia komunizmu a zákaz hovoriť o jej príbehu nedokázali udusiť spomienku na ňu a povesť svätosti, ktorá ju sprevádzala.

Kým jej úcta zostala živá najmä na Slovensku, v prípade svätého Carla Acutisa sa táto povesť rozšírila nezvyčajne rýchlo takmer do celého sveta. Napokon, ak človek naozaj žije v Božej prítomnosti, Boh si vždy nájde spôsob, ako jeho život osláviť – veď sám Kristus povedal, že lampu nezažnú preto, aby ju ukryli pod nádobu, ale položia ju na svietnik, aby svietila všetkým v dome.

Svätci zostávajú tajomstvom. Často od nich očakávame okázalé skutky, no ich vnútorný život je skrytý. Matka Tereza navonok pôsobila ako neúnavná aktivistka, ale jej srdce patrilo len Bohu. O jej vnútorných temnotách sme sa dozvedeli až z listov spovedníkom, ktoré sama chcela zničiť. Podobne aj sestra Faustína pôsobila navonok nenápadne, ba dokonca čudne – jej skrytý mystický život vyšiel najavo až vďaka jej denníku.

Carlo AcutisSvätorečenie mileniála vyvolalo aj polemiky, niektorí spolužiaci nevedeli, že je veriaci. Cirkev si za tým stojí

Pavol Hudák

Pri úvahách o svätosti Carla Acutisa mi prichádza na myseľ príbeh svätej Terézie z Lisieux a svätej Bernadety z Lúrd. Hneď po ich smrti sa v kláštoroch pýtali, čo o nich vlastne napíšu do obežníka – veď navonok neurobili nič výnimočné, boli také ako ostatné sestry. Dokonca o Bernadete jedna spolusestra ironicky poznamenala, že ak ju kanonizujú, potom by mali kanonizovať všetky rehoľnice.

A predsa sa v oboch prípadoch ukázalo, že ich vnútorný život bol nesmierne bohatý a z ich obyčajného každodenného prežívania vyrástol mimoriadny príklad pre celú cirkev.

Podobná otázka sa dnes kladie aj pri Carlovi Acutisovi – či bol v niečom výnimočný alebo bol „len“ obyčajným chlapcom, ktorý svoju všednosť žil naplno s Bohom.

Úcta k svätým môže byť niekedy nesprávne nasmerovaná a vytvoriť zjednodušený, ba až sentimentálny obraz. Stáva sa, že nadšená zbožnosť prerastie do podoby, ktorá viac zakrýva, než odhaľuje pravý odkaz svätca.

Svätá Terézia z Lisieux sa celé desaťročia stala väzňom predstáv svojich rodných sestier karmelitánok, ktoré po jej smrti energicky šírili jej úctu, no zároveň ju vykreslili ako sladkú sväticu s krížom a ružami. Takto sa z jej duchovného posolstva vytratil prorocký rozmer „malej cesty“ a zostal iba sentimentálny obraz, ktorý viac odzrkadľoval spiritualitu 19. storočia než samotnú Teréziu.

Až neskôr sa začalo objavovať, aká radikálna a hlboká bola jej spiritualita – a paradoxne to lepšie pochopila jej sestra Leónia, ktorá bola v rodine považovaná za „čiernu ovcu“. Nedokázala sa zaradiť, viackrát vstúpila do kláštora a odišla z neho, až napokon našla svoje miesto v Kláštore Navštívenia. Ona však dokázala naplno uchopiť a žiť posolstvo „malej cesty“ a aj preto dnes sama prechádza procesom blahorečenia.

Ad: Svätorečenie mileniála vyvolalo aj polemiky...Reakcia na článok o svätom Carlovi Acutisovi

Jozef Kováčik

Pri diskusii o Carlovi sa spomína úloha jeho mamy, ktorá stála na začiatku celého procesu. Je chvályhodné, že o živote svojho syna vydáva svedectvo po celom svete, no zároveň je dôležité, aby sa šíril obraz pravého Carla – takého, aký bol, nie jeho idealizovaná verzia. Tak ako pri Terézii z Lisieux zohrali jej sestry rozhodujúcu úlohu pri formovaní jej obrazu, aj tu hrozí riziko, že osobné projekcie či zbožné fabulácie zatienia skutočné posolstvo života mladého chlapca.

Ľudová zbožnosť má rôzne špecifiká – inak sa prejavuje v Latinskej Amerike, inak v Európe. Aj preto treba byť pri Carlovom kulte opatrný. Relikvia jeho svetra v Brazílii či zástupy chlapcov v červenom tričku a džínsach, ktorí napodobňujú spôsob, akým je Carlo zobrazený na beatifikačnom obraze, môžu ľahko skĺznuť do nezdravého kultu osobnosti.

Úlohou cirkvi – kňazov, katechétov i teológov – je tieto prejavy citlivo korigovať a správne usmerniť, aby vždy viedli ku Kristovi, na ktorého chcel Carlo svojím životom upriamiť pozornosť.

Carlo bol dieťaťom svojej doby. Do jeho sveta patrili internet a popkultúra, no snažil sa nebyť otrokom technológií – podľa svedectva mamy si napríklad stanovil limit pri počítačových hrách a internet vnímal viac ako prostriedok než cieľ. Jeho duchovný život poznáme len sprostredkovane od kňazov, mamy či priateľov. Na rozdiel od sv. Terézie z Lisieux či sv. Faustíny si nepísal vlastný denník. Poznáme však jeho slová o Eucharistii, ruženci, modlitbe – a napokon aj jeho schopnosť obetovať svoju chorobu. Už len to, že v pätnástich rokoch našiel zmysel v utrpení, svedčí o jeho duchovnej zrelosti.

Dôležitou otázkou zostáva, ako pojem svätosti vysvetliť sekulárnemu človeku. Je to výzva pre kazateľov, ale aj pre každého z nás – preložiť náboženský jazyk do reči, ktorej dnešný človek rozumie. Možno tu má miesto aj moderná technológia či dokonca umelá inteligencia.

Ak by sme sa jej spýtali, ako vysvetliť svätosť neveriacemu človeku, dostali by sme odpoveď: je to život, ktorý nesmeruje len k sebe, ale k niečomu väčšiemu – k dobru, ktoré presahuje jednotlivca.

A presne to ukazujú aj životy Carla Acutisa či Piera Giorgia Frassatiho: svätosť bola pre nich každodennou odpoveďou – v priateľstve, v službe druhým, v radosti z viery i v obyčajných životných rozhodnutiach.

V dobe, keď mládež často sleduje pochybných influencerov, cirkev ponúka iný vzor – mladých, sviežich svätých, ktorí dokazujú, že svätosť je možná tu a teraz, v prostredí dnešného sveta.