Východ a Západ sa stretli v Nicei Kresťanstvo je najsilnejšie vtedy, keď sa vracia k svojmu centru

Bola to možno iba krátka polhodina, no nepochybne patrí medzi najdôležitejšie kresťanské udalosti tohto roka.

Naskytol sa nám historický a dojímavý moment: pápež Lev a patriarcha Bartolomej stáli bok po boku v modlitbe na brehu Iznického jazera, pri ruinách starokresťanskej Baziliky sv. Neofyta v dnešnom İzniku, niekdajšej Nicei. Práve tu sa v roku 325 písali dejiny: cisár Konštantín zvolal prvý ekumenický koncil, ktorý položil teologické základy kresťanstva.

Stretnutie sa konalo aj v duchu túžby pápeža Františka, ktorý dlhodobo pestoval bratské vzťahy s ekumenickým patriarchom Bartolomejom a s celým východným kresťanstvom. František sám túžil byť prítomný v Nicei pri tomto historickom geste jednoty, napokon jeho túžbu naplnil pápež Lev XIV.

O to viac sa piatkové stretnutie nieslo v atmosfére vzájomnej blízkosti a kontinuity ako ovocie rokov úprimného dialógu medzi Rímom a Konštantínopolom.

Aj dátum stretnutia niesol silnú symboliku. Uskutočnilo sa pred sviatkom svätého Ondreja, ktorého si ctí predovšetkým východná cirkev. Podľa tradície práve apoštol Ondrej priniesol vieru do Konštantínopola, rovnako ako jeho brat Peter do Ríma.

Zvyk vzájomného navštevovania sa počas týchto sviatkov siaha až k Pavlovi VI., ktorý ho spolu s patriarchom Atenagorom po historickom stretnutí v roku 1964 začal budovať.

Už od jeho čias cez Jána Pavla II., Benedikta XVI. až po dnešného pápeža Leva posiela Rím na sviatok sv. Ondreja delegáciu do Konštantínopola a, naopak, konštantínopolský patriarcha vysiela svojich zástupcov do Ríma na sviatok apoštolov Petra a Pavla. Tieto výmeny sú viac než len protokol, sú živým symbolom snahy o jednotu a obnovovanie bratstva dvoch starobylých kresťanských centier.

Na brehu Iznického jazera sa cirkev modlila za jednotu, za uzdravenie rán spôsobených stáročiami rozdelení, sporov a zápasov o moc. Pápež aj patriarcha predniesli silné príhovory, v ktorých bola zreteľná spoločná túžba, aby kresťania dokázali svedčiť o Kristovi hodnoverne ako živé a zjednotené telo.

Aj preto tu tak mocne zaznelo Evanjelium podľa Jána, Kristova veľkňazská modlitba: „... aby všetci boli jedno.“ Latinské a grécke spevy sa prelínali v jednej harmónii ako pripomienka, že jednota nie je uniformita. Je to jednota Kristovho tela, ktoré žije v mnohorakosti svojich údov.

Vyvrcholením slávenia bolo prednesenie Nicejsko-carihradského vyznania viery. Nezaznelo ani po latinsky, ani po grécky, ale v dnešnej „lingua franca“ – v angličtine. Akoby sa aj týmto detailom naznačilo, že kresťanská viera je živá: stojí na základoch apoštolov, no zároveň sa musí prihovoriť dnešnému svetu jeho vlastným jazykom.

Pevné základy Baziliky sv. Neofyta v Nicei stále stoja, no na týchto základoch treba budovať živú Kristovu cirkev.

Pri ikone Krista a ikone otcov prvého ekumenického koncilu si dnešní cirkevní predstavitelia pripomenuli odkaz spred 1700 rokov. Po prosbách veriacich nasledovala modlitba Otče náš prednesená zúčastnenými vo vlastnom jazyku každého z nich. Spolu s Krédom znova pripomenula, že všetkých, ktorí vyznávajú Krista ako Pána a Boha, spája oveľa viac, než ich rozdeľuje.

Veľavravným symbolom bolo aj to, keď na začiatku i na konci slávenia všetci predstavitelia kráčali spoločne za knihou evanjelií. Procesia za evanjeliárom bola vizuálnym pripomenutím, že jednota cirkvi nevyrastie z diplomacie, ale z vernosti Slovu, ktoré sa stalo telom.

Teologické spory o Kristovo božstvo boli dôvodom, prečo cisár Konštantín zvolal prvý ekumenický koncil. A ako dnes zdôraznil pápež, cirkev musí nanovo, jasne, zrozumiteľne a z hĺbky ohlasovať osobu Ježiša Krista. Staroveké pojmy ako úsia a hypostasis povedia dnešnému kresťanovi len málo, no práve preto je dôležité pochopiť, čomu v skutočnosti veríme a čo vyznávame.

Jednota cirkvi nevyrastie z diplomacie, ale z vernosti Slovu, ktoré sa stalo telom.

Priznajme si, v našej duchovnosti sa nahromadilo veľa nánosov tradície, ľudovej zbožnosti či rozličných posolstiev. No koľkí sa dnes zamyslia nad slovami vyznania viery, ktoré v nedeľu odriekame v kostoloch? Stojí za zmienku, že v Gréckokatolíckej cirkvi, no napríklad aj v Poľsku zaznieva na každej nedeľnej liturgii práve Nicejsko-carihradské krédo. U nás ho často počuť iba pri veľkých sviatkoch.

Možno aj to je výzva dneška: vrátiť sa k jadru viery, ktoré sa v Nicei zrodilo a ktoré v İzniku pápež a patriarcha spoločne pripomenuli celému kresťanskému svetu.

K tomu odporúčam siahnuť po skvelej monografii První nikajský koncil (325 – 2025) od profesora Ctirada V. Pospíšila alebo po tematickom čísle revue Salve 4/2024, ktoré českí dominikáni venovali práve Nicei a jej teologickému odkazu.

Hodnotným príspevkom bude aj pripravovaná konferencia Nicejský koncil: včera a dnes na Teologickej fakulte KU v Košiciach 9. decembra 2025.

Vatikánska sedmaPápež išiel na miesto, kde kresťania riešili, či veria v jedného Boha

Pavol Rábara

Byť v týchto dňoch v Nicei znamenalo prísť na miesto, kde sa kresťania kedysi usilovali teologicky porozumieť Kristovi a napokon sa v jeho mene zjednotili. Jednota, o ktorú v piatok prosilo 27 kresťanských predstaviteľov, nie je len ekumenickou formalitou, je to podmienka toho, aby kresťanstvo vo svete nadobudlo svoju dôveryhodnosť.

Nicea nás učí, že kresťanstvo je najsilnejšie vtedy, keď sa vracia k svojmu centru. Tým je Kristus, „pravý Boh z Boha pravého“. Všetko ostatné – dialóg, tradícia i odvaha hľadať spoločnú reč – z toho prirodzene plynie.

Možno práve toto je odkaz modlitbového stretnutia na brehu Iznického jazera: ak ide o Krista, ide o všetko, a preto stojí za to budovať jednotu.