Príbeh zjavení v Litmanovej Tichý hlas „krásnej Panej“, ktorý zaznel v búrlivých 90. rokoch, pozýva na obrátenie aj dnes. Ohlas vyvolal aj vo Vatikáne

Začiatkom júla prekvapila cirkevné prostredie výnimočná správa. Pútnické miesto na hore Zvir v Litmanovej získalo oficiálne uznanie Vatikánu vo forme „nihil obstat“, hoci otázka pravosti zjavení ostáva otvorená. Toto stanovisko prišlo rok po podobnom posúdení Medžugoria, ktoré vzbudilo široký mediálny ohlas.

Vatikánsky dekrét bol slávnostne ohlásený začiatkom augusta pri príležitosti 35. výročia udalostí, ktoré toto miesto dostali do povedomia celého Slovenska.

Prvé zjavenie a čo nasledovalo

Príbeh hory Zvir sa začal písať v auguste 1990, keď sa verejnosť dozvedela o údajnom zjavení Panny Márie v rusínskej obci Litmanová neďaleko Starej Ľubovne. Obec v blízkosti hraníc s Poľskom si napriek náročným životným podmienkam uchovávala svoje tradície vrátane byzantskej liturgie a nárečia. Počas leta rodiny trávili celé dni pri sušení sena v lúčnych maštaliach nazývaných majdany – a práve v jednom z nich sa začali písať dejiny zjavení.

Drevený majdan spolu s lúkou vzdialený asi štyri kilometre od obce vlastnila aj rodina Ivety Korčákovej. V nedeľu 5. augusta vzala na toto miesto kamarátku Katku Češelkovú a jej brata Miťa, aby sa spolu hrali a strávili tak prázdninový deň v lese. Z ich spomienok na tento deň silno rezonuje zvláštny hluk okolo šiestej hodiny večer, ktorý v nich vzbudil veľký strach a potrebu uchýliť sa do bezpečia. Preto sa zamkli v majdane, kde hľadali útočisko pred tým, čo ten neznámy hluk spôsobovalo.

Veriaci v Litmanovej počas odpustovej púte v roku 2013. Foto: TASR/Oliver Ondráš

Malú miestnosť, kde sa zo strachu začali modliť k Panne Márii, osvetľovali len lúče zapadajúceho slnka prenikajúce cez škáry medzi drevenými doskami. Ivetu upútal lúč svetla, ktorý sa akoby nehýbal a žiaril do stredu miestnosti. Keď sa lepšie pozrela, uvidela postavu mladej ženy, ktorá si sadla oproti nim na prístennú lavičku a bez slova na nich hľadela.

Obe dievčatá si ju navzájom opísali a zistili, že vidia to isté (chlapec ju nevidel). Hoci k nim vôbec neprehovorila, jej charizma a osobnosť im hneď dávali tušiť, kto je táto „krásna Pani“. V jej pohľade bola láska, takže Iveta si pri pohľade na ňu opakovala jediné slovo: mama. Postupne všetok strach pominul a namiesto neho zaliala duše detí dôvera a túžba byť lepším človekom. Podľa vlastných slov ich pani mlčky odprevadila naspäť k dedine a stratila sa pri kríži, ktorý si najprv uctila pokľaknutím.

Deti sa s nevšedným zážitkom doma zdôverili, no rodičia im, prirodzene, neverili. Zbadali však zmenu v ich správaní a želanie spoločne sa modliť, hoci sa dovtedy takto nemodlili. Dievčatá prejavili aj túžbu opäť ísť na horu Zvir. Nesmelo s nimi išlo niekoľko žien a zjavenie sa zopakovalo. Správa sa rýchlo šírila a počet pútnikov pribúdal.

V novembri bola slúžená prvá liturgia a začiatkom decembra sa pani dievčatám predstavila ako Nepoškvrnená Čistota. Z Litmanovej sa postupne stával celoslovenský fenomén, vznikli viaceré televízne dokumenty, noviny prinášali správy o vývoji udalostí, posolstvá sa šírili na letákoch naprieč krajinou. Prameň na hore bol podľa vyjadrenia vizionárok požehnaný a takisto celá hora.

Zjavenia sa neskôr uskutočňovali v nedeľu po prvom piatku a najmä v letných mesiacoch horu zapĺňali davy pútnikov. Jedni prichádzali zo zbožnosti, iní dychtili po zázrakoch, ďalší si chceli utvoriť vlastný názor priamo na mieste. Z mnohých svedectiev však vyplýva, že toto miesto nikoho nenechalo ľahostajným. Svedčí o tom aj rozprávanie Borisa Filana či fotografie Andreja Bána.

Dôležitým historickým materiálom sú videozáznamy z obdobia zjavení. Zachytávajú hlavne dve mladé dievčatá počas momentu zjavenia a neskôr pred davom ľudí, ako pevným hlasom opisujú podobu Panny Márie a jej slová najskôr v rusínskom nárečí a potom v slovenčine. Videá zachytávajú obrovský počet pútnikov, mladých aj starých, ukazujú autobusy vinúce sa po ceste až do Starej Ľubovne.

Pamätným je posledné zjavenie 6. augusta 1995, keď vizionárky oblečené v miestnych krojoch oznámili posolstvo, ktoré sa nieslo ozvučenou horou za vzlyku prekvapených pútnikov. Posolstvá utíchli, aby ľudia začali konečne premýšľať nad ich významom.

No hoci zjavenia skončili, dianie na hore Zvir pokračovalo. Trvali každomesačné púte a miesto navštívili mnohí kňazi a biskupi, medzi nimi aj Pavol Mária Hnilica či prešovský eparchiálny biskup Ján Hirka, ktorý zriadil komisiu na skúmanie údajných zjavení.

Obe vizionárky si pod ťarchou očakávaní museli nájsť vlastnú cestu, aby ostali samy sebou. Toto neľahké hľadanie vlastnej identity opisuje Iveta Hudáková v skvelom dokumente Ivetka a hora, ktorý u našich západných susedov získal cenu za najlepší dokument roka 2008. Obe dievčatá, dnes už dospelé ženy a matky, žijú so svojimi rodinami v zahraničí. Na hore Zvir sa objavujú len príležitostne, najmä pri väčších púťach.

Hoci ich svedectvo stálo na začiatku celého príbehu podobne ako v Lurdoch či vo Fatime, samotný život pútnického miesta dnes pokračuje nezávisle od nich. Katka si vo svojej jednoduchosti uchovala čistotu pohľadu, s akou vnímala zjavenia ako dieťa. Aj dnes o nich hovorí s rovnakou prirodzenosťou a pokorou, čo dodáva jej svedectvu presvedčivosť a hĺbku.

V Ivetinej interpretácii je badať roky osobných bojov a hľadania zmyslu toho, čo prežila. Jej rozprávanie nie je len opakovaním spomienok, ale osobnou modlitbou, ktorá dozrievala v skúškach a osobnom raste vo viere. Nezabudnuteľné sú jej každoročné rozjímania počas ruženca pred odpustovou liturgiou. V nich akoby na okamih ožívalo to, čo sa na hore kedysi udialo.

Posudzovanie zo strany cirkvi

Pri posudzovaní súkromných zjavení hrá dôležitú úlohu miestny biskup, jeho postoj je kľúčový. Spomenutý Ján Hirka bol viac-menej nestranným pozorovateľom udalostí. Púte nezakázal, no ani ich veľmi nepodporoval, viackrát však slávil na hore liturgiu a prihovoril sa pútnikom.

Nový impulz a život tomuto miestu vdýchol arcibiskup Ján Babjak, ktorý stál za vyhlásením hory Zvir najprv za miesto modlitby a neskôr za pútnické miesto Prešovskej archieparchie v roku 2008. Sám vyjadril svoj pozitívny postoj k zjaveniam, čo je badateľné z jeho horlivej starostlivosti o horu Zvir. Nielen po materiálnej stránke, keď tu vznikla pútnická infraštruktúra, ale hlavne po pastoračnej, ustanovením duchovnej služby priamo na hore. Toto miesto sa teraz dokonca stalo jeho druhým domovom.

Arcibiskup Ján Babjak v Litmanovej v roku 2015. Foto: TASR/Oliver Ondráš

V jeho úsilí pokračuje aj terajší arcibiskup Jonáš Maxim, keďže udelenie „nihil obstat“ z Vatikánu prišlo ako odpoveď na jeho žiadosť o posúdenie Litmanovej. Jemu je zverené aj kritické vydanie litmanovských posolstiev. Prvé vyšlo už v roku 2019 s úvodom a poznámkami docenta Štefana Paločka, no zaiste sa dočkáme novej kritickej edície, ktorá bude reflektovať pripomienky Dikastéria pre náuku viery.

Všeobecne sú litmanovské posolstvá veľmi strohé. Ich jazyk je jednoduchý, možno až detský, čo zodpovedá veku vizionárok. Veľký znalec súkromných zjavení René Laurentin hovorí: „Po dlhom skúmaní týchto zjavov sa opovažujem tvrdiť, že každá omilostená osoba pridáva týmto zjaveniam čosi svoje, čosi zo seba.“ Je to prirodzené, pretože všetky posolstvá musia byť svojím spôsobom prispôsobené osobnosti vizionára, aby ich mohol tlmočiť ďalej.

Ak premýšľame nad tým, či má zmysel sa týmito posolstvami zaoberať, prekvapia nás svojou nástojčivosťou a aktuálnosťou aj pre dnešnú dobu. Stanovisko dikastéria ich odporúča: „V rozbore údajných posolstiev je možné zachytiť cenné výzvy na obrátenie spojené s prísľubom šťastia a vnútornej slobody, ktorá je Kristovým dielom v našich srdciach.“

Apoštol Pavol v Prvom liste Solúnčanom hovorí: „Ducha neuhášajte, proroctvami nepohŕdajte! Ale všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte“ (1 Sol 5, 19 – 21). Boh vo svojej Cirkvi stále nanovo oživuje prorockého ducha. Prorokovať v biblickom zmysle však neznamená predpovedať budúcnosť, ale ohlasovať svetu Božiu vôľu pre prítomnosť a ukazovať správnu cestu do budúcnosti.

Hlavným kritériom pravdivosti súkromných zjavení je teda ich kristocentrické zameranie. Posolstvá z Litmanovej akcentujú vykupiteľskú obetu Ježiša Krista a osobný vzťah k nemu: „Nechajte sa Ježišom oslobodiť. Nechajte, aby vás urobil slobodnými. A nedovoľte, aby vám nepriateľ uberal z vašej slobody, za ktorú bolo vyliatej toľko Ježišovej krvi“ (5. 12. 1993).

Všimnime si historické a duchovné súvislosti litmanovských udalostí. Uskutočnili sa krátko po páde komunizmu, keď viera pretrvala najmä vďaka sile podzemnej cirkvi a utrpeniu mnohých veriacich. Viacerí však už boli vzdialení od jej každodenného praktizovania. Po rokoch neslobody prišla Panna Mária s posolstvom oslobodenia, ktoré podčiarkuje vatikánsky dokument už vo svojom názve: „Nechaj sa oslobodiť Ježišom.“

V nepokojných 90. rokoch, keď Slovensko zápasilo s mečiarizmom, mafiou a hľadaním svojho miesta v Európe, zaznel z Litmanovej tichý, no silný hlas, ktorý volal k živej viere a evanjeliovej autentickosti. Ten nás nabádal, aby sme na križovatke našich dejín neprešli z područia komunizmu do otroctva konzumizmu a materializmu.

Trvalá aktuálnosť posolstva

Zaujímavý je fakt, že zjavenia sa neudiali vo farnosti s latinským obradom, ktorý je u nás väčšinový, ale vo farnosti pod jurisdikciou Gréckokatolíckej cirkvi. Akoby tým chcela byť vyzdvihnutá cirkev, ktorá najviac trpela a bola štátom zakázaná, aby opäť mohla povstať a vzmáhať sa na krvi jej mučeníkov. Pre mnohých rímskokatolíkov je návšteva hory Zvir spojená s prvým stretnutím s krásou byzantskej liturgie, ktorá je na tomto mieste slávená dennodenne. Litmanová sa tak stala nielen miestom modlitby, ale aj stretnutia východnej a západnej duchovnej tradície v srdci Slovenska.

Prvé zjavenie, ktoré dodnes vizionárky označujú za najkrajšie, bolo úplne bez slov. Stačil im pohľad na Pannu Máriu a ich srdce sa už modlilo, bola to chvíľa plnosti. Je to pozvanie na kontempláciu Božej lásky a modlitbu srdcom, keď niekedy nie sú potrebné slová, ale prebývanie v Božej prítomnosti.

Posolstvá z Medžugoria po novomČo v praxi znamená zásah Vatikánu do fenoménu Medžugorie

Radoslav Šaškovič

Zmienka o hluku, ktorý predchádzal prvému zjaveniu, evokuje hukot Turíc pri zoslaní Ducha Svätého – symbol zárodku niečoho nového a výzva na duchovné prebudenie. Litmanovské posolstvo naozaj vyzýva na oživenie viery, obrátenie a život v evanjeliovej prostote, ktorá vedie k pravej slobode Božích detí.

Krásne to vystihuje posledné posolstvo zo 6. augusta 1995: 

„Moje drahé deti, toto moje zjavenie je posledné. Milujem vás a ďakujem za všetko, čo ste tu pre mňa urobili. Moje milované deti, chcela som, aby vás to prebudilo zo sna prázdnoty, aby ste pochopili, že potrebujete obrátenie. Ostávam na tejto hore prítomná. Začnite uvažovať o mojich posolstvách. Ostaňte v mojom srdci, lebo potrebujete byť jednoduchší a ostražitejší. Potrebujete ostať deťmi úplne slobodnými pre Boha. Prosím, porozmýšľajte nad tým, čo hovorím. Milujem vás a čakám vás v nebi.“