100. výročie narodenia biskupa Hnilicu Žiadny Slovák nemal na pápežov taký vplyv ako on

Nazývali ho biskup umlčanej cirkvi. Jeho meno je dodnes spájané s najrôznejšími superlatívmi. „Biskup Pavol Mária Hnilica sa vyznačoval nesmiernou flexibilitou a húževnatosťou. Vždy sa usiloval byť iniciatívny. Bol to človek, ktorý nepoznal prekážky a únavu. Tieto povahové vlastnosti sa uňho naplno prejavili počas jeho pôsobenia v reholi jezuitov, v čase, keď bol študent, ale najmä v podmienkach prenasledovania cirkvi na Slovensku počas komunistického režimu a v exile,“ hovorí pre denník Postoj profesor histórie Róbert Letz.

Bývalý disident a politik František Mikloško je presvedčený, že biskup Hnilica poznačil nielen dejiny cirkvi v Československu, ale na celom svete. „Jeho najväčšou charizmou bolo predvídať budúcnosť cirkvi. Takto prijal biskupské svätenie a po prezradení vysvätil biskupa Korca. Takto napísal správu o metódach prenasledovania cirkvi v komunistických krajinách, ktorá bola objavom vo Vatikáne. Takto rozpoznal charizmy fokolarínov a Matky Terézie a otvoril im, napriek nevôli vatikánskeho štátneho sekretariátu, cesty k pápežovi až po ich uznanie,“ konštatuje Mikloško.

Trnavský arcibiskup Ján Orosch, ktorý 30. marca, v deň 100. výročia narodenia biskupa Hnilicu, celebroval svätú omšu v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Trnave, kde je zosnulý biskup pochovaný, zasa vyjadril presvedčenie, že „proces blahorečenia otca biskupa Hnilicu sa úspešne skončí a budeme ho môcť uctievať ako blahoslaveného, ako svätého“.

Kým teda bol a čím sa do dejín zapísal biskup Pavol Mária Hnilica?

Vysviacka v pivnici

Narodil sa 30. marca 1921 ako najstaršie z ôsmich detí v Uňatíne neďaleko Krupiny. Pre kňazstvo sa neskôr rozhodol aj jeho mladší brat Jozef.

Po tom, čo ako 20-ročný študent gymnázia v Kláštore pod Znievom vstúpil do Spoločnosti Ježišovej, zapísal si tieto slová osobného zasvätenia: „Obetujem sa ti vo vernom plnení svojich rehoľných sľubov, pravidiel a povinností. A celkom zvlášť sa zaväzujem, že budem zo všetkých síl a schopností až do poslednej kvapky krvi pracovať na šírení kráľovstva tvojho Srdca podľa tvojho božského zaľúbenia. Ak ma chceš za túto nepatrnú obetu mimoriadne odmeniť, odmeň ma tým, že zapáliš a stráviš moje srdce horlivosťou a láskou za česť a slávu Božiu a za spásu nesmrteľných duší. Odmeň ma tým, že zapáliš moje srdce túžbou a láskou po utrpení a potupení.“

Mladý novic, ktorý tieto slová v jezuitskom kláštore v Ružomberku podpísal vlastnou krvou, vtedy ešte nemohol tušiť, že k ich naplneniu dôjde vrchovatou mierou.  

Fotografia mladého biskupa s dokumentáciou, ktorú o ňom viedla ŠtB. Zdroj: Milan Hudáček SJ

Barbarská noc ho zastihla ako študenta teológie v Trnave. Spolu s ostatnými ho z 13. na 14. apríla 1950 deportovali z jezuitského kolégia do Jasova a odtiaľ do Podolínca a Pezinka. Jeho prianím, ktoré opakoval počas modlitby, bolo, aby mohol v živote slúžiť aspoň jediný raz svätú omšu.

Stalo sa. Ešte v tom istom roku ho rožňavský biskup Róbert Pobožný nielenže tajne vysvätil za kňaza (29. september), ale zástupca provinciála mu oznámil, že rehoľa rozhodla aj o jeho vysvätení za biskupa.

Keď 2. januára 1951 biskup Pobožný v pivnici rožňavskej nemocnice vkladal ruky na jeho hlavu, nemal ešte ani 30 rokov. „Tvoja diecéza sa rozprestiera od Pekingu cez Moskvu až po Berlín,“ povedal mladému biskupovi jeho svätiteľ.

Mesiac nato biskup Hnilica vysvätil prvého kňaza. „No už po niekoľkých mesiacoch jeho aktívnu pastoračnú činnosť odhalili. Bol na neho vydaný zatykač a viackrát sa mu iba o vlások podarilo uniknúť pred tajnou políciou. Provinciál jezuitov preto rozhodol, že tajný biskup by mal vysvätiť nástupcu, ktorý by začal pôsobiť po jeho prípadnom zatknutí,“ píše cirkevný historik a nitriansky biskup Viliam Judák v Hnilicovom životopisnom profile, ktorý vyšiel v publikácii Boží priatelia – slovenské martyrológium (SSV 2016).

Voľba padla na 27-ročného Jána Korca. Týmto sa krátka misia biskupa Hnilicu v jeho rodnej krajine skončila. Rehoľní predstavení ho poverili, aby z bezpečnostných dôvodov ušiel za hranice a pokúsil sa dostať k pápežovi Piovi XII., aby ho osobne informoval o situácii v Československu.

Na cestách s „Božím mikrofónom“

Útek sa – na rozdiel od iných podobných prípadov – úspešne podaril a začiatkom decembra 1951 Hnilica zaklopal na bránu jezuitského kláštora v Innsbrucku, kde čakal na ďalšie pokyny. Aj keď jeho túžbou bolo čo najskôr pokračovať v ceste ďalej do Ríma, od generálneho predstaveného dostal za úlohu najprv doštudovať teológiu.

Zakrátko mu však bola zverená misia, ktorá ho potom sprevádzala celý život. Do Innsbrucku za ním pricestoval sekretár apoštolskej nunciatúry vo Viedni s oficiálnou žiadosťou, aby vypracoval správu o náboženskej situácii v Československu.

„Pavol napísal túto reláciu asi na 50 strán. Správa vyvolala vo Vatikáne, ale aj na jezuitskej kúrii veľký ohlas. Generálny predstavený rehole mu v lete 1952 zaslal správu, podľa ktorej sa mal natrvalo presťahovať z Innsbrucku do Ríma a tam pokračovať v štúdiách,“ uvádza jezuita a historik Milan Hudáček vo svojej štúdii Pavol Mária Hnilica a Spoločnosť Ježišova.

Dopyt po informáciách zvnútra uzavretého Československa bol v Ríme veľký, takže Hnilica neskôr svoju správu opätovne rozširoval a upravoval. S polstoročným odstupom vyšla napokon aj v slovenčine pod názvom Náboženské problémy v krajine ovládanej komunistami (Dobrá kniha 2006).

Preňho osobne však bolo najdôležitejšie, že Svätá stolica potvrdila správnosť jeho postupu pri tajnom svätení kňazov aj biskupa Korca. So žiadosťami, aby sa aj on sám mohol vrátiť do Československa, však nepochodil.

Padre Paolo, o ktorom nikto ani len netušil, že je biskupom, sa postupne stáva jedným z najvýraznejších hlasov prenasledovanej cirkvi za železnou oponou. Dopomohol mu k tomu aj populárny jezuita a presvedčený antikomunista Riccardo Lombardi, ktorého v Taliansku pre zápalisté vystúpenia v rozhlase prezývali „Boží mikrofón“. V týchto šľapajach sa neskôr bude uberať aj jeho synovec Federico, ktorý sa za pontifikátu Benedikta XVI. stane riaditeľom Vatikánskeho rozhlasu a Tlačového strediska Svätej stolice.

Páter Lombardi nájde v pátrovi Hnilicovi spriaznenú dušu a počas svojich prednášok a kázní, s ktorými brázdi Apeninský polostrov, mu dáva  priestor, aby vystúpil so svojím svedectvom o komunistickom režime v Československu.

Biskup Hnilica a Mons. Anton Botek s pápežom Pavlom VI. v roku 1966. Zdroj: archív biskupa P. M. Hnilicu 

Pavol Hnilica sa postupne zoznamuje so zakladateľkou Hnutia fokoláre Chiarou Lubichovou, s Matkou Teréziou a počas niekoľkoročného pobytu v Nemecku (1957 – 1960), kde absolvoval záverečnú časť rehoľnej formácie a teologického štúdia, aj s pátrom Werenfriedom van Straatenom, zakladateľom dodnes fungujúcej Pápežskej nadácie ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi.

S každou z týchto osôb ho sprevádzal výnimočný vzťah: Chiara Lubichová bola po pápežovi Piovi XII. prvou osobou na Západe, ktorej páter Hnilica prezradil, že je biskupom; Matka Terézia zasa o ňom vyhlásila, že je svätým mužom, ktorý ju ako jeden z prvých začal podporovať a dopomohol k založeniu prvého domu Misionárok lásky v Ríme.

Vo svojom pastoračnom, sociálnom aj osvetovom pôsobení páter Hnilica prekypuje energiou. Generálny predstavený jezuitov Jean B. Janssens mu preto v polovici roka 1960 posiela list, v ktorom ho vyzýva k zvoľneniu tempa. „V pošte mu dôvodí, že v opačnom prípade mu budú chýbať kompetencie, ktorých absencia oslabí jeho poslanie, a pritom im obom ide o vec, na ktorej záleží. Pre zápas s komunizmom pokladal páter Janssens Pavla za najviac pripravenú osobu v slobodnej časti Európy,“ konštatuje jezuita Hudáček.

Ty si naším hlasom

Keď pápež Ján XXIII. zvolá Druhý vatikánsky koncil, biskupská hodnosť Pavla Hnilicu je stále tajomstvom. Preto je vymenovaný len za teologického poradcu. Keďže v tom čase je ateizmus oficiálne presadzovaným svetonázorom v krajinách, kde žije tretina ľudstva, slovenský jezuita sa usiluje presadiť túto tému na koncile a takisto lobuje za zriadenie vatikánskeho Sekretariátu pre neveriacich.

Pápež Ján XXIII. súhlasí, no skôr ako sa stihnú veci uviesť do praxe, umiera. Krátko po svojom zvolení prijíma Hnilicu na osobnej audiencii pápež Pavol VI. a oznamuje mu zriadenie sekretariátu. Plán, aby ho viedol samotný autor myšlienky, sa však pre silný odpor československej vlády nikdy nezrealizuje.

Počas koncilu sa Hnilica po vyše desaťročí opäť stretá so svojím svätiteľom Róbertom Pobožným a rovnako aj s ďalšími biskupmi z Československa – Františkom Tomáškom, neskorším kardinálom, Ambrózom Lazíkom a Eduardom Nécseyom. Všetci štyria prekvapenému Hnilicovi odovzdávajú list, v ktorom ho označujú za „hlas všetkých biskupov“ umlčiavaných v Československu.

V roku 1964 vatikánsky denník L´Osservatore Romano po predchádzajúcej iniciatíve Pavla VI. konečne zverejňuje informáciu, že padre Paolo je v skutočnosti už dlhé roky biskupom. Na posledných dvoch zasadnutiach koncilu sa tak už môže zúčastniť ako plnohodnotný koncilový otec.

Slovenskí jezuiti žijúci v exile na primíciách Timoteja Masára SJ v kanadskom Cambridge v roku 1975. Biskup Hnilica sediaci v strede. Zdroj: Milan Hudáček SJ

K všetkým týmto prejavom dôvery pristupuje s maximálnou zodpovednosťou. Keď v závere koncilu pred všetkými účastníkmi prednesie príhovor so slovami „ateizmus je najvážnejším bludom dnešných čias a najväčšou chorobou ľudstva“ a „v mojich slovách sa nenachádza teória, ale moja vlastná skúsenosť, ako aj skúsenosť biskupov, ktorí nie sú tu prítomní práve pre tie nežičlivé pomery, o ktorých je reč“, auditórium buráca, kým československý minister zdravotníctva a exkomunikovaný kňaz Josef Plojhar zúri s výkrikmi o „zradnom emigrantovi na pôde Vatikánu“.

V podobnom duchu vystupuje aj slovenský gréckokatolícky biskup pôsobiaci v Kanade Michal Rusnák, krakovský arcibiskup Karol Wojtyła, ale tiež nový generálny predstavený jezuitov Pedro Arrupe.

Verný slovám biskupa Pobožného o tom, že jeho diecézou je celý svet, cestuje po USA, Kanade, Južnej Amerike či Austrálii. A po uvoľnení pomerov v roku 1968 mu svitá nádej, že po vyše 15 rokoch sa opäť dostane aj do rodnej krajiny na pohreb biskupa Nécseya. Dôjde až do Petržalky, kde mu však colník vracia pas so slovami, že vstup do Československa má zamietnutý.

Rovnaký scenár sa zopakuje aj v roku 1985, keď biskupa nepustia na pohreb vlastnej matky. O to viac si váži, že dva roky predtým sa mu podarilo vybaviť jej cestu do Ríma, kde ich spolu na audiencii prijal pápež Ján Pavol II.

Pavol VI. ani Ján Pavol II. naňho nedali dopustiť   

V 70. rokoch sa biskup Hnilica ocitá v centre pozornosti ŠtB. Dôvodom sú najmä aktivity ním založeného združenia Pro fratribus (Pre bratov), ktoré sa snaží kresťanov prenasledovaných komunistickým režimom podporovať duchovne i materiálne.

Jezuita Milan Hudáček upozorňuje na jednu z analytických správ ŠtB z roku 1975, v ktorej sa píše: „Pavol Hnilica získava správy o cirkevno-politickej situácii v ČSSR od našich občanov, ktorí cestujú do kapitalistického zahraničia. Hnilica udržuje styky v ČSSR na člena laického apoštolátu MUDr. Silvestra Krčméryho, ktorému zasiela materiály k činnosti laického apoštolátu, a na jeho členku Máriu Hrochovú, zamestnanú v SAV v Bratislave. Vydavateľstvo slovenskej náboženskej literatúry Pro fratribus v Ríme a vydavateľstvo jezuitov v Cambridge (Kanada) distribuujú v značnom množstve náboženskú literatúru, ktorú prostredníctvom VC a československých občanov cestujúcich do zahraničia zasielajú do ČSSR.“

Nečudo, že československá vláda neustále tlačila na vatikánsky štátny sekretariát, aby Hnilicu niekam „upratal“. Dokonca musel čeliť výčitkám, že je spoluzodpovedný za stupňujúci útlak katolíkov v Československu, čo sa ho obzvlášť dotýkalo.

„Biskup Hnilica bol možno jediný biskup na Západe, ktorý neustále upozorňoval na prenasledovaných kresťanov v komunistických krajinách, burcoval svetovú verejnosť na ich obranu, zháňal finančné prostriedky pre ich potreby. Tvárou v tvár tzv. ostpolitik Vatikánu ho preto chceli kuriálni pracovníci poslať na ,odpočinok‘ do Kanady. Nebyť Pavla VI., tak by sa im to aj podarilo,“ konštatuje František Mikloško.

Pápež Pavol VI. skutočne nedal na biskupa Hnilicu dopustiť, spájalo ich osobné priateľstvo, takže dvere do Apoštolského paláca mal stále otvorené. K jednému s najemotívnejších stretnutí došlo v lete 1969, keď spolu s biskupom Hnilicom prijal aj jeho svätenca a rehoľného spolubrata – biskupa Jána Chryzostoma Korca. Dojatý Pavol VI. mu venoval biskupský prsteň a kríž, dve svoje mitry a biskupskú berlu.

Biskupi Hnilica a Korec s Matkou Teréziou v roku 1990 v Čadci, kde vznikol prvý dom Misionárok lásky na Slovensku. Zdroj: TASR

Pozícia biskupa Hnilicu sa ešte viac upevnila po nástupe prvého pápeža z východnej Európy. S pápežom Jánom Pavlom II. ho spájal nielen silný antikomunizmus, ale najmä hlboká mariánska zbožnosť a šírenie úcty k Božiemu milosrdenstvu.

„Za víťazstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie sa biskup Hnilica neúnavne zasadzoval až do konca svojho života. Hlboko totiž pochopil, že obrátenie Ruska, t. j. víťazstvo nad komunizmom, je duchovným bojom,“ píše biskup Judák a pokračuje:

„Biskup Hnilica sa ničím nenechal odradiť a vyzýval pápežov, aby v jednote s biskupmi vykonali Bohom požadované zasvätenie Nepoškvrnenej. Až pápež Ján Pavol II. dal priniesť na Námestie sv. Petra originálnu sochu Panny Márie z Fatimy a 25. marca 1984 v jednote s celým episkopátom po prvý raz v dejinách zasvätil celý svet Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Božím riadením sa biskup Pavol Mária Hnilica deň predtým ocitol v moskovskom Kremli v katedrále Michala archanjela, kde sa v tajnosti mohol modliť text zasvätenia, ktorý práve na túto príležitosť napísal sám Ján Pavol II.“

Pádu komunistického režimu sa biskup Hnilica napokon dočkal. Do Československa pricestoval hneď v decembri 1989, pričom jeho prvé kroky smerovali do petržalského bytu biskupa Korca. Polnočnú omšu koncelebrovali spolu s arcibiskupom Jánom Sokolom v trnavskej katedrále. Počas nasledujúcich dní navštívil aj rodný Uňatín a jezuitský noviciát v Ružomberku.

Opätovne pricestoval v apríli 1990 spolu s Jánom Pavlom II. na historicky prvú pápežskú návštevu našej krajiny.

Definitívne sa na Slovensko vrátil až v roku 2006. Akoby cítil, že jeho posledné dni sa blížia. Najprv býval v jezuitskom senioráte v Ivanke pri Dunaji, odkiaľ sa presťahoval do Kláštora Božieho milosrdenstva v Nových Hradoch v Českej republike, kde sa oňho starali členovia Rodiny Panny Márie, ktorú sám založil.  

Zomrel ráno 8. októbra 2006 vo veku 85 rokov. „Bol pri ňom jeho brat Ján a niekoľko modliacich sa sestier z Rodiny Panny Márie. Jeho pozemská púť sa skončila práve v tej chvíli, keď prítomní dokončili modlitbu ruženca Božieho milosrdenstva,“ približuje posledné okamihy biskup Judák.

Hlavným celebrantom pohrebnej svätej omše v trnavskej katedrále bol kardinál Ján Chryzostom Korec. Pochovali ho v krypte pod oltárom, kde neskôr našli miesto posledného odpočinku aj ďalší biskupi – jezuiti: Peter Dubovský († 2008) a Dominik Kaľata († 2018).

„Čím ďalej, tým viac sa utvrdzujem v presvedčení, že otec Pavol bol najlepším biskupom, o akom viem, že Slovensko vôbec kedy malo,“ vyznáva nitriansky biskup Viliam Judák.