Slovo kňaza Zásluhy: mať či nemať?

V tejto dravej dobe, kde ak netúžite po kariérnom raste a ste spokojní so svojou pracovnou pozíciou, považujú vás za blázna, sú zásluhy rozhodujúce. Prebieha vo fabrike interné výberové konanie? Ak ho chceš dostať, dokáž, že na to máš. Najlepšie to dokážeš tak, že máš dobré výsledky a skvelé referencie od nadriadených. Bez toho vzostup nie je možný. 

Zásluhy je potrebné si zbierať ako červené body na nástenke. Keď ich máte dostatočný počet, môžete postúpiť do vyššieho levelu. Je zaujímavé, že najmä v nadnárodných korporáciách zásluhy nespočívajú len v efektívnej práci, ale aj v ochote sa socializovať v duchu korporátnych pravidiel. 

Ako huby po daždi sa rozmnožili všelijaké interné dokumenty velebiace diverzitu a inkluzívnosť, čo samo osebe neznie zle, keby sa im nevtláčal pofidérny obsah. Našťastie, ako čítame v médiách, tento trend je na ústupe. Zásluhy potrebné na kariérny postup však na ústupe nie sú.

Zásluhy fungujú aj vo vzťahoch. Máme také jedno príslovie, ktoré k nim pristupuje skoro matematicky: aký požičaj, taký vráť. Z bežného života sme tak nejak podvedome naučení, že k dobrým sa máme správať dobre a k zlým zle. Ak chce niekto našu pozornosť, mal by si ju zaslúžiť svojím správaním. V niektorých druhoch vzťahov to má logiku. K poctivo platiacemu klientovi bude poskytovateľ služby pristupovať ináč ako k chronickému neplatičovi. Kto si poctivo plní záväzky a má čím zaplatiť, s tým sa za zvyčajných okolností zaobchádza slušne a niekedy aj prednostne.

Lenže čo so zásluhami medzi priateľmi alebo partnermi? Dajú sa priateľstvo alebo partnerský vzťah zaslúžiť? Ak vychádzame zo skutočnosti, že za oboma typmi vzťahov je akási vzájomná sympatia či náklonnosť a v druhom prípade dokonca láska, skôr sa zdá, že nie. Ak ste sa do niekoho zamilovali, ten druhý zvyčajne nemá na tom nijakú zásluhu. Skrátka ste našli v nejakej osobe zaľúbenie, objavili ste nový pocit. Prečo práve ten alebo tá? To bude navždy tajomstvo, akýsi zázrak, ktorý sa opakuje, odkedy je svet svetom. Priateľstvo a láska sa nedajú zaslúžiť, lebo vychádzajú zo srdca. Sú vám darované.

Je ťažké, ak na ponúknuté priateľstvo a lásku neprichádza odpoveď. Veľmi to bolí. Stáva sa, že ten, kto je zahrnutý pozornosťou, láskavosťou, citom, priateľstvom, dôverou a otvoreným srdcom, si to nevšimne alebo to ignoruje. Nedochádza mu. Buď preto, že je zahrnutý inými vnemami, alebo odpovedať jednoducho nechce a tvári sa, že žiadne takéto prejavy nie sú.

„Bolo by tragickým omylom chcieť preniesť logiku zásluh do sveta priateľstva, medzi partnerov či voči Bohu.“

Ak si nemôžeme zaslúžiť priateľstvo a lásku človeka, o to viac to platí o Božej láske. Čas pred Vianocami evanjeliá vypĺňajú rozprávaním o bezprostredných udalostiach pred Ježišovým narodením. Jednou z nich je vzácne stretnutie dvoch príbuzných: Márie a Alžbety, dvoch žien v požehnanom stave. Alžbeta, vnímajúc Máriu a mimoriadny dar Božieho dieťaťa v jej lone, sa v rozpakoch pýta: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“

Alžbeta tuší, že niet ľudskej námahy a úsilia, ktoré by vyvážilo Dar, ktorý spolu s Máriou k nej prichádza. Láska je darom, ktorý nevyžaduje zásluhy, len prosí o dobrovoľné prijatie. Každá láska. Alžbeta ako dcéra starozákonného Božieho ľudu z Božej priazne vníma mimoriadnosť tejto situácie. Stretávajú sa, aby sa potešili a odovzdali prostú ľudskú útechu. Namiesto toho v nich víťazí radosť z nezaslúžených darov dvoch chlapcov, ktorí zmenia svet.

Mária s Alžbetou všeličo nechápu, nevidia do budúcnosti. Jedno však vedia, že Pánova dobrota ďaleko prevýšila akékoľvek ľudské očakávania. Boh jednoducho chce, aby ho človek spoznal a miloval. Vnímajú to srdcom. Úprimná, ba priam svätá radosť dvoch bez zásluh obdarovaných žien, ktoré túto Božiu priazeň so všetkou pokorou prijímajú a v nádeji očakávajú, čo príde.

V tomto svete sa úplne bez zásluh nezaobídeme. Vždy bude potrebné preukázať schopnosti, odvahu, kreativitu, dobrú vôľu či energiu, aby sme mohli prijímať nové úlohy. Rozvíjali seba; firmu, kde pracujeme, i komunitu, v ktorej žijeme. 

Bolo by tragickým omylom chcieť preniesť logiku zásluh do sveta priateľstva, medzi partnerov či voči Bohu. Tam niet miesto pre zásluhy, lebo láska a priateľstvo sú vždy nezaslúžené. Možno nie je možné ich vždy v plnosti prijať, vždy je však potrebné k nim pristupovať s veľkou úctou a oceniť tých, ktorí nám ich ponúkajú. Sú prejavom toho najkrajšieho, čo je v človeku a v čom sa podobáme na Pána.

Alžbeta vie, že Božiu priazeň si nezaslúžila, ale s vďačnosťou ju prijíma a to dáva jej životu novú silu a nový rozmer. V tomto by sme ju mali nasledovať, lebo láska vždy premieňa. Mať otvorené srdce voči Najvyššiemu tak bude vždy znamenať vydať sa na nové neprebádané cesty, kde sa radosť snúbi s pokojom a život prichádza k svojmu naplneniu.