V devätnástom storočí sa pod vplyvom rozvoja priemyslu a vied stala novodobým náboženstvom viera v pokrok. Po stáročiach stagnácie šli vynálezy a napredovanie spoločnosti míľovými krokmi. Nielen v priemysle, ale aj v humanitných vedách, napríklad v psychológii.
Mnohí ľudia mali pocit, že konečne nastal čas, keď môžeme mať život a budúcnosť pod kontrolou. Zrazu človek mal ambíciu byť pánom tvorstva v absolútnom slova zmysle. Budúcnosti sa nemusel báť, mohol si ju naplánovať. Objavili sa svetské eschatológie, ktoré opisovali, ako málo chýba, aby človek dosiahol raj na zemi.
Najznámejšou z nich je marxizmus. Po triednom boji a spravodlivom rozdelení výrobných prostriedkov medzi robotníkov, roľníkov a pracujúcu inteligenciu a prechodnom štádiu socializmu mala vzniknúť beztriedna komunistická spoločnosť, kde by každý mal všetko, čo potrebuje. Vieme, ako to dopadlo.
Dve svetové vojny skončili s presvedčením, že ľudský rozum, ktorého plodom sú vynálezy a nové technológie, môže priniesť raj na zemi a trvalý mier. Z marxizmu sa stala utópia, no napriek tomu je stále príťažlivý.
Otázka o pokroku však zostala. Človek chce napredovať, žiť kvalitnejšie, mať zmysluplnú a ucelenú predstavu o svete. Ak sa však nemôže spoľahnúť na úsudok rozumu, čo ešte môže mať cenu? Mnohí v sekulárnych spoločnostiach sa zriekli náboženstva, ktoré paradoxne napomáha zostať racionálnymi. Strata pevných bodov vedie k pocitu, že nič nie je pevné a isté. Ako sa vlastne máme v tomto komplikovanom svete zorientovať, keď pravdou môže byť čokoľvek a je také zložité ju objaviť, ak vôbec?
Nezostávajú jediným vodidlom emócie a vlastné vnímanie reality? Stali sme sa natoľko uzavretými sami v sebe, že veríme najmä vlastným pocitom a predstavám o realite. Tá je často iná, ako by sme si predstavovali. Nemáme chuť zápasiť, nemáme vždy odvahu ju bezpodmienečne prijať. Chceme, aby svet bol taký, ako si ho predstavujeme; nie taký, aký v skutočnosti je. Takýto svet nás nebaví, možno desí, lebo nás núti prijímať realitu. Toto však nie je pokrok, iba točenie sa v bludnom kruhu.
Je však aj iný druh pokroku a týka sa ľudskosti. Nedosahuje sa ľahko, lebo žijeme v bublinách. Stýkame sa s tými, ktorí majú rovnaké názory. Nemáme chuť zamyslieť sa nad argumentmi, ktoré spochybňujú naše myslenie. A predsa, tento druh pokroku je jediný, ktorý môže pomôcť ľudstvu prežiť.
Je to pokrok, ktorý umožňuje vyjsť zo seba a prijať druhého. Pokrok vidieť v druhom blížneho znamená prekročiť kmeňovú mentalitu, ktorá nenávidí príslušníkov iného sveta. Náš svet je prešpikovaný technológiami a virtuálnou komunikáciou, ale tieto vynálezy nám nebránia izolovať sa, nálepkovať, nenávidieť. Skôr nám to uľahčujú.
„Toto je pokrok. Vidieť núdzu a nevyhnúť sa jej. Nedávať nálepky.“Zdieľať
Je to ako v stredoveku, keď každý mal svoj hrad. Lenže naše hrady sú nielen útočiskom pre pocestných, ale miestom, odkiaľ sa podnikajú výpady k susedovi, o ktorom nemáme dobrú mienku. Kmeňová mentalita sa zďaleka neskončila. Sociálne siete ju v nás prebudili. A keďže mnohí stratili v dôsledku spoločenskej mentality a laxného prístupu k životu morálny kompas, nie sú z nás galantní, čestní rytieri, ale vystrašené agresívne hordy, ktoré o sebe vedia málo, zato sa všetkého boja a hľadajú vinníkov svojich neúspechov.
Kiežby sa Ježišov príbeh o milosrdnom Samaritánovi dotkol našich sŕdc a duší. Kiežby sme chápali, že potrebujeme dozrievať – ľudsky i duchovne –, že život bez takéhoto napredovania by vlastne ani nebol skutočným životom. A kiežby sme vnímali, že takto očakávaný pokrok nespočíva vo vzdelaní, v nadobúdaní majetku – hoci aj to má svoje miesto živote –, ale že skutočné napredovanie je krokom v ľudskosti. Tento krok spočíva v jednoduchej i ťažkej veci zároveň: vidieť v každom nesmrteľnú dušu, Boží obraz, námahu Kristovho vykupiteľského diela.
Toto je pokrok. Vidieť núdzu a nevyhnúť sa jej. Nedávať nálepky.
Vrcholom pokroku v ľudskosti, jej najvyšším štádiom, je milosrdenstvo. Obsahuje všetko, po čom ako ľudia túžime, aby sme od druhých dostávali. Lásku, priateľstvo, prijatie, veľkodušnosť, pokoru, čistotu, odpustenie.
Všetci sme toho schopní. Skutky milosrdenstva sa neviažu na vek, pohlavie, farbu pleti, reč či náboženstvo. Viažu sa iba na jedno: našu ľudskosť a náš pokrok v nej. Náboženstvo nám uľahčuje dozrievanie k nemu.
Skláňam sa pred milosrdným Samaritánom, ktorý pomohol človeku na pokraji smrti a daroval mu seba. Vždy sa pri čítaní tohto evanjelia budem pýtať, ako by som sa zachoval.
Jedno však viem. Postoje ľudskosti nepadajú z neba. Prosme Pána, aby nám dal otvorené srdce, dostatok pokory a dobrú vôľu usilovať sa o jediný skutočný pokrok: v ľudskosti.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.