Z okna fary Ruda Smotera Viera má svoje oči

„Niekedy viac ako nový svet potrebujeme nové oči, aby sme nimi hľadeli na svet,“ spieva známy taliansky interpret Claudio Baglioni.

Akoby chcel vyjadriť, že okolo nás je jedna realita – tá objektívna. Ale dosť závisí od nastavenia toho, ktorý vníma realitu.

Výstižný je obraz šošoviek. Keď sú začiernené, zdá sa nám tmavý aj celý pozorovaný horizont. Svet sa nám niekedy môže zdať tvrdý a divoký, lebo náš pohľad nie je pripravený na farby a rôznorodosť, ktorá je okolo nás.

Existuje istý druh spirituálneho daltonizmu, ktorý roznáša sivú farbu na celú realitu, aby ju urobil neláskavou a neprijateľnou. Oči duše sú preto dôležité. Ako to vyjadril Chesterton vo svojej Ortodoxii: „Optimista je človek, ktorý ti pozerá do očí, a pesimista, ktorý ti pozerá na nohy.“

Novinári toto nastavenie, ktoré bežne uniká čitateľovi, poznajú ako „framing“. Teda získanú informáciu treba „zarámovať“ do istého kontextu.

Vidieť to pri narábaní so štatistikami (slovo „väčšina“ vnímame inak ako 51 percent), s volebnými sľubmi (málokto nám povie, odkiaľ bude brať peniaze na svoj program) i s etickými témami (novinárka Hanusová a jej dobrý postreh, že Karol Sudor z Denníka N sa potrebuje vyrozprávať zo svojej úzkosti zo zomierania a zároveň chce od respondentov potvrdenie, že eutanázia je ľudským právom).

Obrazne povedané: Jeden vlas je málo či veľa? Záleží na tom, kde sa nachádza. Ak v polievke, zdá sa, že je ho tak veľa, že istí ľudia majú preň pokazený celý deň. Ak je osamelý vlas na hlave, je ho príliš málo, aby človek platil za kaderníka...

„Ježišovým pohľadom zrazu aj vence na cintoríne vidíme inak. V starovekom Grécku boli určené pre olympijských víťazov.“Zdieľať

Správne „nasvietenie“ sa neraz vyskytuje v evanjeliových témach. Pamätáme na Ježišovu kontroverziu so saducejmi. Tí naňho vytiahnu vymyslený príbeh, keď jedna žena mala sedem mužov, a ich zaujíma, komu bude patriť pri vzkriesení. To všetko preto, aby ho znemožnili. Ježišova odpoveď je jasná: „Mýlite sa.“ Lebo on prichádza práve z tohto vzkriesenia, večnej lásky Otca, ktorú dôverne pozná.

Neháda sa s nimi, len to dáva do reálneho kontextu, kde manželstvo je dočasné a jeho symbolická hodnota stráca svoju platnosť v realite vzkriesenia. Ako keď sfúkneme sviecu, keď ráno vychádza slnko. Ježiš sa vyhýba kazuistike, v ktorej sa len pýtame, čo sa môže a čo nemôže, čo je dovolené a čo nie je dovolené.

Ako hovorí pápež František, do toho ľahko padnú osoby, ktoré môžu síce dobre poznať teológiu a náuku vedia citovať naspamäť, ale padli do nástrah abstrakcie, ktorá môže byť prekážkou viery. Podľa pápeža viera nie je abstraktná, ale je vyznávaná konkrétnymi svedkami. (Pozri príhovor pápeža z 21. februára 2014.)

Augustín so svojím ostrým intelektom raz vyslovil dôležitú vetu, keď povedal: Habet enim fides oculos suos – má totiž viera svoje oči. Ňou získavame nový pohľad a videné dávame do kontextu. Pamätáme si na Ježiša, ako ho vysmiali ľudia, keď povedal o mŕtvej, že len spí? Oni sa tvárili ako ľudia praxe, ale nemali cnosť viery.

Ježišovým pohľadom zrazu aj vence na cintoríne vidíme inak. V starovekom Grécku boli určené pre olympijských víťazov. Dodnes sú nám známe fotografie z košického Medzinárodného maratónu mieru, kde dievčatá v krojoch bežia vedľa víťaza, aby ho korunovali vencom.

Milovníci Biblie si spomenú na apoštola Pavla a jeho beh životom, na ktorého konci ho čaká veniec víťazstva. Toto nás odkazuje na Zjavenie svätého Jána, kde raz vystupuje žena s vencom z dvanástich hviezd a trochu ďalej tajomná postava Krista, ktorý má na hlave zlatý veniec.

Všetci traja zakúsili moc vzkriesenia a postavili sa na stranu víťazov. Toto znamenajú naše vence, ktoré nosíme na hroby svojich blízkych. V Kristovom svetle ich vidíme ako víťazov. Nie preto, že boli dokonalí. Ale vo svojich prehrách verili Božiemu víťazovi.