Farár z centra Washingtonu: Západná kultúra asi neprežije

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Farár z centra Washingtonu: Západná kultúra asi neprežije

Naše pro life hnutie sa stalo za 43 rokov sofistikovanejším, no stále je zmena sŕdc beh na dlhé trate, hovorí kňaz z Washingtonu Charles Pope.

Katolícky kňaz Charles Pope má farnosť v srdci Washingtonu DC, v bohatej štvrti kúsok od Capitolu. Pred rokmi vyučoval Bibliu v americkom Kongrese a Bielom dome. Stretli sme sa na jeho fare hneď po Národnom pochode za život, v čase, keď začala vyčíňať snehová fujavica.

Vaše meno je Pope (pápež). Dá sa povedať, že človek s takýmto menom je priam predurčený na kariéru v cirkvi...

(Smiech.) Áno, mnohí si z toho uťahujú. Pravdou však je, že Pope je pôvodom protestantské meno, nie katolícke.

Táto fara je neďaleko amerického Kongresu, no je zaujímavé, že sa tu venujete Afroameričanom.

Zaujímavé je, že podľa štatistík nie sú Afroameričania zvyčajne katolíkmi. Ale v DC je to inak, tu je veľa afroamerických katolíkov.

Prečo?

Má to dva dôvody. Veľa katolíkov – černochov pochádza z južného Marylandu, kde pôsobili jezuiti. Tí ich obrátili na vieru ešte v čase, keď pracovali na plantážach. A potom, veľa černochov prišlo do lokality DC v 20. rokoch z Louisany, a boli katolíci. Čiže vo Washingtone DC je oveľa viac černochov – katolíkov než v iných mestách USA.

Akí sú afroamerickí katolíci?

Sú veľmi živí. Máme gospelový chór, čiže naša liturgia je s nimi živšia, dá sa povedať, že je charizmatická. Avšak v tejto štvrti nežijú Afroameričania, čo nám robí viaceré ťažkosti. Farnosť je historicky černošská, ale teraz tu žijú belosi. Najmä mladí, ktorí pracujú v Kapitole alebo vo vládnych úradoch. Viete, že v Katolíckej cirkvi sa má život farnosti prepájať s okolím, lenže moji afroamerickí katolíci sem musia cestovať.

Je to dobrá téma aj pre nás. Slovensko je viac-menej homogénna krajina, no pre aktuálnu utečeneckú krízu riešime, ako prekonať strach či predsudky z cudzích ľudí.

Poznáme to aj my, že to nebýva vždy jednoduché. Napríklad bieli, čo bývajú v tejto štvrti, majú radi černošskú hudbu, ale liturgia s ňou sa im zdá príliš dlhá, a platí to aj naopak.

Táto krajina je síce známa svojou veľkou diverzitou, i keď na druhej strane, skoro všetci sú kresťania. Máme málo moslimov. V poslednom období sa veľa hovorí o prisťahovalectve z Mexika, Kolumbie a Južnej Ameriky.

Viedli ste biblické kurzy v Kongrese a Bielom dome. Kto tam chodil?

Začal som ešte v roku 1999. Išlo predovšetkým o kurzy pre zamestnancov a personál Kongresu. Niekdy prišli aj samotní členovia Kongresu, ale zväčša iba ich staff.

Bol po Biblii v centre americkej politiky dopyt?

Zaujímalo ich to. Bolo to pre nich niečo iné, lebo zväčša sa zaoberali len politikou či voľbami. Keď sa stal prezidentom George W. Bush, robil som biblické lekcie päť rokov aj v Bielom dome. Každý pondelok. Bolo to skvelé. Chodili tam aj speechwriteri alebo ekonomickí poradcovia.

O pro life hnutí

Práve sa skončil Národný pochod za život a vonku výdatne sneží. Čítali sme váš posledný blog, kde si spomínate na pochod z roku 1985, kedy bolo mínus 15 stupňov a 40 centimetrov snehu...

Vtedy bolo snehu po kolená, ale pochodovalo sa. Tento rok prišlo menej ľudí pre víchricu. Bežne býva na pochode aspoň stotisíc ľudí. Odhadujem, že teraz prišlo okolo tridsaťtisíc.

Na Slovensku v podstate len začíname s pro life hnutím, mali sme zatiaľ dva národné pochody. Ovplyvňuje March for life americkú spoločnosť?

Áno, veľmi. Zvlášť u mladých vidieť, že sú viac pro life ako generácia ich rodičov či starých rodičov. Treba sa však na to pozerať tak, že ide o dlhý dialóg, beh na dlhé trate. Počíta sa v rokoch. Tento dialóg sme začali v roku 1973, čiže pochody robíme 43 rokov.

Samozrejme, za ten čas sa veľa zmenilo aj v spoločnosti. Rozvinuli sa moderné technológie, vďaka ktorým môžeme vidieť, čo sa deje v ženskom tele, vidíme plod...

Takisto si myslím, že sme sa zlepšili v argumentácii a reakciách voči kritikom, ktorí hovorili, že sa nezaujímame o ženy v kríze a o chudobných. To však už nie je pravda. Máme napríklad projekt Gabriel, ktorý pomáha ženám v krízových tehotenstvách. Vieme pomôcť ženám vo finančnej tiesni, existuje adopčný servis a podobne. Takisto funguje u nás projekt Ráchel, ktorý sa zase venuje ženám s postabortívnou traumou.

Pro life hnutie sa takisto v niektorých veciach stalo sofistikovanejším. Napríklad na pódiách vystupujú zväčša ženy a mnohé rozprávajú o svojej skúsenosti s potratom. To, samozrejme, teraz neznamená, že potraty sú problémom len žien. Je to problém človeka.

Pro life ľuďom na Slovensku mnohí vyčítajú, že sa pozerajú na ochranu života len cez náboženstvo a že verejný priestor má byť neutrálny, bez náboženskej agendy. Ako odpovedať na takúto kritiku?

Aj v USA sú ľudia voči nám často nepriateľskí. Môžeme im však povedať – čo hovoríte na takú krádež? Jej zákaz je v Biblii. Budeme kvôli tomu voči krádežiam ľahostajní? Alebo si vezmite vraždu, klamstvo... Treba vziať do úvahy aj rozmer prirodzeného zákona. V katolíckej tradícii používame argumentáciu podľa prirodzeného zákona na to, aby sme ukázali, že veľa vecí dáva zmysel nášmu rozumu.

Potreba argumentovať prirodzeným zákonom je u nás silná možno aj pre silný sekularizmus, kým v USA sa ľudia viac hlásia k viere...

Ale aj v Amerike rastie sekularizmus. Existujú tu tendencie, že náboženstvo a kultúra majú byť oddelené, i keď tento fenomén nie je až taký hlboký ako v niektorých častiach Európy. Avšak v zásade máme ten istý problém.

Na Slovensku riešia mnohí v pro life hnutí otázku, či sa viac sústrediť na zmenu legislatívy alebo pôsobiť na mienku verejnosti. Čo považujete za naliehavejšie?

Neviem ako na Slovensku, ale v Amerike je dosť ťažké oddeliť tieto dve roviny. U nás v USA je však silná tendencia robiť ku všetkému zákony. Ako keby na všetko musel byť zákon. A potom majú ľudia tendenciu si myslieť, že keď je niečo legálne, tak je to správne. Preto musíme aj v cirkvi upozorňovať ľudí na to, že nie všetko, čo je dovolené, je dobré.

Na druhej strane, zákony ovplyvňujú hodnoty. Preto si myslím, že treba riešiť obe veci. Treba zmeniť zákon, potrebujeme však tiež meniť srdcia ľudí, čo môže trvať roky. Lebo nestačí len niečo zakázať, ale je dobré, ak ľudia chápu zmysel zákazu.

Aký vývoj očakávate pri témach ochrany života v USA?

Som optimista. V mnohých štátoch je ťažšie a ťažšie vykonať potrat. To je víťazstvo. Treba totiž povedať, že hoci by sa zajtra zmenilo rozhodnutie Najvyššieho súdu v prípade Roe verzus Wade, neznamenalo by to hneď zákaz potratov v USA. Len by sa táto vec dostala späť na úroveň štátov. Právo na potrat by sa stalo opäť otázkou ústavy jednotlivých štátov.

Charles Pope bol slávnostným kazateľom na mládežníckej omši na Národnom pochode za život v roku 2012

O katolicizme v USA

Katolíci tvoria v USA najpočetnejšiu skupinu zo všetkých kresťanských denominácií. O čom to vypovedá?

Áno, avšak protestantov je spolu viac než katolíkov, takže sme stále protestantská krajina. Je však pravda, že žiadna z jednotlivých protestantských cirkví sa počtom nepribližuje ku katolíkom. Nás je 72 miliónov, najpočetnejšia protestantská cirkev má nejakých 12 miliónov členov.

Problémom je skôr to, koľko katolíkov chodí reálne na omše a podporuje cirkev. V mestách na severovýchode je to viac ako 15 percent, na západe a juhu okolo 30 percent. Tento jav súvisí s celkovou situáciou na Západe.

Vidíte nejaké pozitíva?

Pozitívne je, že ľudia, ktorí sa hlásia ku Katolíckej cirkvi, sa snažia zachovať si katolícku identitu. Napríklad katolíci sa sobášia s katolíkmi. V USA sa viac ako 25 percent ľudí identifikuje s Katolíckou cirkvou, čiže máme veľký vplyv, možno väčší, než si ľudia niekedy myslia.

Prečítajte si:
Prečo v USA pribúdajú novokňazi Zdieľať

Dobrou správou je, že začali rásť kňazské povolania. Máme 75 seminárov, dokonca mám pocit, že povolaniam do kňazstva a zasväteného života sa darí lepšie ako manželstvám. (Smiech.)

Máme silnú tradíciu, dobrú infraštruktúru a inštitúcie, ktoré fungujú dobre, i keď nie dokonale. Zdá sa, že mnohé protestantské denominácie sú labilné a dramaticky klesajú. A tie najliberálnejšie klesajú najprudšie.

A čo pápež František? Ten je veľmi populárny naprieč denomináciami...

To je pravda, je však menej populárny medzi tradicionalistickými kresťanmi. Nehovorí presne podľa ich gusta. Je veľmi neformálny. Dá sa povedať, že je najviac obľúbený v mainstreame a u liberálnejších katolíkov, ale na konci dňa má od všetkých podporu.

Ako sa pozeráte na budúcnosť Katolíckej cirkvi v Amerike?

Som veľký optimista, čo sa týka cirkvi, ale pesimista, keď sa bavíme o západnej kultúre.

Prečo?

Je dekadentná. Keď sa pozriete do minulosti, vždy to bolo tak, že dekadentných, pohodlných a lenivých ľudí vystriedali iní. Najlepším príkladom je Rímska ríša, v ktorej bolo 60 percent obyvateľov otrokov. Bolo tam veľa nerestí, ktoré vidíme aj v kultúre Západu. Napokon prišli barbari, ktorých sme pokresťančili. Cirkev je tu stále, len ríše sa striedajú. 

Možno sa história zopakuje. Je možné, že budeme nahradení. Do Európy prichádzajú moslimovia, ktorí uznávajú rodinu, my nie. Možno budeme musieť pokresťančiť aj moslimov, čo bude zrejme ťažké. (Smiech.)

Monsignor Charles Pope (1961) je farár vo farnosti Svätého Tešiteľa – Svätého Cypriána vo Washingtone, DC. Narodil sa v Chicagu, pôvodne študoval IT. Kňazské povolanie v ňom vzbudila skúsenosť sakrálneho hudobníka. Vysvätený za kňaza bol v roku 1989, farárom je od roku 2000. Počas administratívy Georga W. Busha vyučoval Bibliu v Kongrese a Bielom dome. Aktívne bloguje na stránkach Arcidiecézy Washington.

 

Foto: Pavol Rábara

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo