Môj najstarší syn mal pred pár mesiacmi prvé sväté prijímanie. Keď sme sa vo farnosti pripravovali na prijatie tejto sviatosti, často prišli z jeho strany rôzne otázky. Otázky objavovania a spoznávania a otázky typu prečo a ako.

Rodičia, určite to poznáte. Keď máme svojim deťom vysvetľovať teologické pravdy alebo s nimi hodinu cestou v aute diskutovať o Bohu v troch osobách, často sa zapotíme. Je krásne, ako deti hľadajú a snažia sa to pochopiť. Presne toto som zažil so svojím synom, keď sme spolu hovorili o Bohu a o tom, aký je a kto je pre nás.

Keď prišiel deň prvej svätej spovede, náš kňaz vo farnosti nás poprosil, aby sme svoje dieťa čakali, keď sa vyspovedá, a objali ho, aby sme mu tak sprostredkovali lásku Boha Otca a tú radosť z odpustenia hriechov. Bol to veľmi silný moment.

Keď ja, nedokonalý otec, prežívam túto chvíľu takto intenzívne a uvedomujem si, že chcem svojho syna prijať v náručí, aj keď urobí akúkoľvek chybu a akýkoľvek hriech (aj keď to uprostred života často neviem s takou láskou odovzdávať a stále sa to učím), o čo viac náš Boh Otec očakáva svoje deti s otvorenou náručou.

Premýšľal som preto nad týmto detským svetom a počas deviatich rokov svojho rodičovstva som si uvedomil pár vecí, ktoré sa od svojich detí potrebujeme trochu naučiť. Dalo by sa o tom napísať knihu, no teraz vytiahnem aspoň niekoľko z týchto životných lekcií. Nie som detský psychológ ani iný odborník, a tak, prosím, čítajte tieto riadky ako delenie sa o skúsenosti otca. 

Deti chcú víťaziť a byť niekým významným

Keď pozerám na deti v ich nevinnosti a úprimnosti, vidím, že ich správanie je často oveľa odvážnejšie a ich sny sú oveľa väčšie ako naše dospelácke. Zvlášť ak sme poznačení tlakom doby, zraneniami a bolesťami života. No niekde v nás je proste uložená nebeská DNA, ktorú do nás vložil Stvoriteľ, sme na jeho obraz, a teda sme tu, aby sme preberali autoritu, zodpovednosť a tvorili nové veci. Také ako nikto pred nami. Deti toto vedia.

Deti akoby vo svojej nevinnosti a čistote úmyslov chápali, že sme sa narodili pre víťazstvo. Zdieľať

Niekto raz povedal, a ja som si to na našich rôznych podujatiach tiež všimol, že deti utekajú smerom k pódiu, chcú sa dostať k mikrofónu, bicím. Nejako ich to tam láka. Áno, je to detská hra, ale niečo si na tom môžeme všimnúť. V našom svete dospelých často utekáme preč od „pódia“. Nechceme prebrať zodpovednosť, autoritu či máme pocit menejcennosti a bezvýznamnosti.

No to, čo do nás Stvoriteľ zakotvil, je veľkosť a podobnosť jemu. Chce z nás mať pokorných, ale významných ľudí pre kráľovstvo a jeho vplyv v tomto svete. Deti akoby vo svojej nevinnosti a čistote úmyslov chápali, že sme sa narodili pre víťazstvo.

Deti chcú žiť spoločenstvo

Moje deti majú veľmi rady, keď k nám prídu kamaráti, spolužiaci alebo susedia a hrajú sa spolu. Znovu vidíme určitú črtu toho, ako sme stvorení. Boží obraz v nás je obrazom trojice osôb v jednej podstate. On sám je spoločenstvom osôb a my toto máme v sebe tiež. Je pre nás prirodzené vytvárať skupiny, spoločenstvá a viesť vzájomný dialóg.

Žiaľ, niekedy tento jav nevyužívame na budovanie spoločenstva a Božieho kráľovstva, ale vytvárame skupinky kvôli spoločnému nepriateľovi, miesta ohovárania či osočovania alebo sú naše spoločenské skupiny poznačené konkurenciou a závisťou. No faktom zostáva, že sme stvorení pre spoločenstvo a potrebujeme sa to učiť správne využiť. Deti to vedia a majú radosť, keď sa môžu hrať s inými deťmi.

Túžia po vzťahoch

S predchádzajúcim bodom súvisí, že aj deti bolí, keď ich niekto odmietne a zradí. Ako často sa môj syn vracia domov zo škôlky smutný, lebo mu niekto povie: „už nebudem tvoj kamarát“ alebo „nebudem sa s tebou hrať“. A áno, aj toto je život a musíme učiť svoje deti aj samých seba, ako zvládať takéto odmietnutia. To, čo nám to však zjavuje, je, že máme v sebe zakotvené vzťahy a túžbu po nich.

Chceme mať kamarátov, chceme mať dobré vzťahy a túžime po úprimnosti a blízkosti sŕdc. Aj keď si to niekedy nepriznáme, je to v nás. Každé odmietnutie nás bolí, lebo je v nás láska k ľuďom a niekde hlboko v nás je uložená aj pravda o tom, že sme jedným telom.

Sú zvedavé a chcú objavovať

Raz som počul príbeh o oslobodení zvieraťa z pytliackej pasce. Išlo o takú tú pascu na zemi, ktorá cvakne, keď do nej stúpite. Nato, aby sa dala odistiť, je potrebné ju najskôr ešte trochu stlačiť a odistiť poistku. Ak sa zviera chytí do takejto pasce a nájde ho poľovník, ktorý mu chce pomôcť, musí pascu trochu stlačiť a to vyzerá, akoby mu chcel ešte viac ublížiť. Svet tohto zvieraťa a to, čo dokáže vnímať, sú totiž omnoho menšie ako inteligencia a svet človeka, ktorý mu chce pomôcť.

Takisto svet detí je svojím spôsobom omnoho menší ako svet dospelých. Je veľa aspektov, ktoré si deti proste nemusia a nevedia uvedomiť. No Boh nás pozýva k tomu, aby sme boli ako deti a tak mohli vojsť do Božieho kráľovstva. Pritom rovnaký princíp platí aj tu. Boží svet – jeho kráľovstvo – je o mnoho väčší, ako dokážeme uchopiť.

Keď vyrastieme, akoby sme zabudli na pud sebazáchovy a neletíme do náručia Boha Otca, keď máme strach, bolesť či urobíme chybu. Zdieľať

A rovnako ako deti sa neustále pýtajú a objavujú a skúmajú ten svet dospelých, opakujú po svojich rodičoch, naberajú návyky a spoznávajú nové dimenzie života, aj my máme v sebe túžbu objavovať a spoznávať a snívať o tom Božom svete a živote v kráľovstve.

Je to v nás a je dôležité, aby to starosti života a doby neuhasili, ale aby sme boli ochotní neustále objavovať a hľadať Boha a to, aký je. Čím viac ho spoznáme, tým viac zistíme, ako málo o ňom vieme, ale o to viac nás to bude viesť k tomu, aby sme vzťah s Bohom ďalej rozvíjali a ďalej ho objavovali a spoznávali.

Deti bežia do náručia svojich rodičov vždy, keď sa niečo stane

V neposlednom rade musím spomenúť aj tento aspekt. Pri každom páde, ale aj keď sa dieťa zľakne alebo hanbí, hľadá mamu a otca, aby sa mohlo niekde ukryť a hľadať oporu a podporu. Každý z nás to potrebuje – uistenie, potvrdenie, podporu, bezpečie a prijatie.

A keď sa pozrieme na deti, vidíme, že to veľmi prirodzene nachádzajú u svojich rodičov, keď bežia do ich náručia. No keď vyrastieme, akoby sme zabudli na tento pud sebazáchovy a neletíme do náručia Boha Otca, keď máme strach, bolesť či urobíme chybu. Učme sa to a buďme ako deti.

Všetkým nám prajem, aby sme žili realitu Božieho kráľovstva už tu na zemi, lebo jeho kráľovstvo je medzi nami. Aby sme objavili, že sme Božie deti a on ako všemohúci Otec nás neustále čaká, a aby sme sa nebáli žiť tak, ako sme boli stvorení – aby sme sa nebáli byť významní, odvážni, objavujúci, úprimní, budujúci vzťahy a spoločenstvá a tí, ktorí utekajú k Otcovi načerpať vždy novej sily a uistenia.