Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Hnutia a spoločenstvá Svet kresťanstva
18. jún 2022

Uhol pohľadu Jula Slováka

Závisť ako lokálna slovenská droga?

Božie kráľovstvo je medzi nami – ešte nie je v plnosti, ale sme pozvaní ho žiť.

Závisť ako lokálna slovenská droga?

Zdroj: archív projektu Godzone

Pred niekoľkými rokmi sa moja cesta viery a života s Bohom akoby ocitla v situácii, ktorá ma prekvapila a obrovsky posunula. Keď som prvýkrát počul kontext Božieho kráľovstva a začal som si všímať túto tematiku naprieč evanjeliami, mnohé veci, ktoré som sa naučil na náboženstve či počul v kostole, odrazu vytvárali nový, väčší obraz.

Božie kráľovstvo je medzi nami – ešte nie je v plnosti, ale sme pozvaní ho žiť. V krste sa máme znovu zrodiť pre život, ktorý má prístup k oblastiam neba. Neuveriteľné privilégium, niekedy nepochopiteľné a niekedy provokujúce, ale predsa k dispozícii – sme pozvaní žiť ako „kráľovské deti“.

Čo to však znamená v kontexte miesta, kde žijeme, kultúry a zvykov, ktoré sú našou dennodennou realitou?

Tak si to predstavme. Forma vlády, ktorou vládne Boh, je rodina. On sám sa nám zjavil ako Otec posielajúci Syna. Boh nie je človek, a predsa nazýva sám seba Otcom alebo dokonca Ocinkom – Abba. Ježiš prišiel zjaviť skutky Otca a naučil nás modliť sa „Otče náš“. Je to rodina.

Zamyslime sa nad tým, ako je to v nejakom ideálnom nastavení rodiny: rodičia majú radosť z úspechu svojich detí, chodia na ich koncerty, športové a iné výkony, tlieskajú, dvíhajú, povzbudzujú. Akokoľvek hlboko padnú, rodina ich prijme.

V rodine si ctíme svoje vzťahy. Deti dostávajú priestor snívať a napredovať a nakoniec ich uvoľňujeme a podporujeme zvonka. Zmocňujeme svoje deti a dokonca túžime, aby nás predbehli. Rovnako Boh otec chce, aby všetky jeho deti uspeli, napredovali a darilo sa im. Áno, prídu aj mnohé súženia a problémy, ale srdce otca je v oblasti podpory svojich detí jasné.

V ideálnej rodine sa nebojíme uvoľňovať ľudí pre úspech, požehnanie či víťazstvo a tešíme sa, keď náš brat či sestra má nejaký talent alebo dosiahne víťazstvo. A naopak, snažíme sa podporovať v čase búrok, problémov a byť si oporou. Vždy je to celé o nastavení srdca.

My všetci sme povolaní byť súčasťou takejto „nebeskej“ rodiny. Všetci sme bratia a sestry. Nie preto, že sme sa tak nejako rozhodli, ale preto že Boh je náš Otec.

Sme naučení mať otrocké myslenie, byť ohrození a chrániť si pre seba každý kúsok chleba. V tomto myslení je ťažké tešiť sa z úspechu našich bratov a sestier. Zdieľať

Poďme však pohľad upriamiť do reality. Je to naozaj tak ako v tomto ideálnom rodinnom nastavení? Mne sa zdá, že závisť, ako jeden zo siedmich hlavných hriechov, v našej krajine prekvitá a je dobre vyživovaná.

Možno to vychádza z chudobného nastavenia mysle, ktoré sme dostali aj vo svojej výchove. Možno máme pocit, že náš brat alebo sestra sú naším ohrozením, lebo naše myslenie nie je tým myslením kráľovstva, kde je dostatok.

Nemáme niekedy pocit, že keď sa dostane požehnania v akejkoľvek rovine nášmu bratovi, znamená to, že nám už neostalo? Akoby Boh nemal dosť pre každé svoje dieťa?

Možno je to historické – sme naučení mať otrocké myslenie, byť ohrození a chrániť si pre seba každý kúsok chleba. V tomto myslení je ťažké tešiť sa z úspechu našich bratov a sestier.

Ale nie sme niekedy tak trochu závislí od tejto závisti? Nečakáme, kedy sa už konečne stretneme s partiou, aby sme mohli veci a ľudí opäť trochu hodnotiť a poohovárať? Nesúdime ľudí len preto, že im závidíme niečo, čo oni majú a my by sme to chceli?

Inzercia

Ak hovoríme, že sme kresťania, sme naozaj synovia a dcéry kráľa, ktorý je tým najmocnejším vo vesmíre? Máme štedré srdce pre svojich bratov a sestry, lebo vieme, že v Božom kráľovstve je dostatok? Sme štedrí na lásku? Na odpustenie? Sme štedrí v praktickej pomoci a v povzbudzovaní? Sme rýchli do radosti, keď sa darí našim bratom a sestrám?

Alebo viac pozeráme na seba a na to, čo z toho mám ja? Žijeme totiž vo svete a v dobe, ktorá nás učí, že pozerať na svoje JA je to dôležité. Naše neustále porovnávanie a reči plodia ovocie, ktoré určite nie je také, aké by sme chceli.

Je na to nejaký liek? Dokážeme dôverovať Bohu viac ako svojim vlastným silám a veriť v jeho starostlivosť, viac ako veríme tomu, čo vidíme okolo seba?

Verím, že ak sa dokážeme tešiť z úspechu „brata“, pochopili sme, že je to aj náš úspech, pretože to zostáva v „rodine“.  Zároveň tým uvoľňujeme možnosť zažiť rovnaké víťazstvo vo svojom živote.

Žiť životom kráľovských detí znamená mať pohľad upriamený na nebo. Ako to hovorí list Galaťanom – skutky tela sú zjavné, ale my sme pozvaní prinášať ovocie Ducha. Zdieľať

Ako teda reagujeme na susedovo nové auto? Na úspech spolužiaka? Ako prijímame, keď niekto rastie vo svojom biznise rýchlejšie ako my? Neviem, či si to uvedomujeme, ale závisť plodí ďalšie a ďalšie zlo – nenávisť, roztržky či hnev a rozdelenie.

Je to však vždy pohľad, ktorý je príliš prízemný, príliš telesný. Žiť životom kráľovských detí znamená mať pohľad upriamený na nebo. Ako to hovorí list Galaťanom – skutky tela sú zjavné, ale my sme pozvaní prinášať ovocie Ducha.

 „A skutky tela sú zjavné: smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, svár, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, roztržky, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už skôr povedal, že tí, ktorí robia také veci, nebudú dedičmi Božieho kráľovstva. No ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, sebaovládanie.“ (Gal 5, 19-22)

Niekedy to vyzerá, akoby závisť a horkosť bola ďalšou pandémiou, ktorej čelíme. Myslím si však, že radosť z úspechu iných, dobré vzťahy, pokoj v živote, stabilita v neistých časoch či proste zmysel vo veciach – to všetko je prepojené s otázkou, či sa Kristus v nás naozaj narodil a či má Duch Svätý právo v nás žiť a vládnuť.

Čo keby sme si dali výzvu na žehnanie si navzájom, čo keby sme skúsili nasledujúce obdobie sa motivovať k radosti z úspechu iných? Čo keby sme sa postili za tých, ktorým najviac závidíme alebo nám najviac „lezú na nervy“? Čo ak by sme napríklad našli 15 minút denne na modlitbu za to, aby Duch Svätý v nás mal priestor upokojiť naše vnútro a utriediť naše myšlienky?

Čo keby sme sa rozhodli hovoriť so svojimi priateľmi viac o Bohu ako o iných ľuďoch? Verím, že sme pozvaní k tomu, aby sme sa medzi sebou veľa rozprávali o Bohu a o tom, čo koná a aký je.

Myslím si totiž, že toto ovocie Ducha môže zmeniť svet – len si na chvíľu predstavme svoje rodiny, vzťahy, spoločnosť, médiá, politiku, zamestnanie a vlastne akúkoľvek inú oblasť života s tým, že do nej zasadíme toto ovocie – lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, miernosť a sebaovládanie.

Som presvedčený, že svet by vyzeral ináč. A viem, ako to urobiť – musím začať od seba. V nasledujúcom období to chcem skúsiť na maximum. Pridáte sa?

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.