Teologická esej Oddych je základom kultúry

Pred niekoľkými rokmi vyšla v slovenskom preklade profesora Rastislava Nemca kniha nemeckého katolíckeho filozofa Josefa Piepera Voľný čas a kult (Trnava, 2017).

Pieper je uznávanou kapacitou v katolíckom myslení 20. storočia; rád čerpá z myšlienok Tomáša Akvinského a klasickej gréckej filozofie a uvádza ich do živého dialógu s moderným svetom.

Jeho rozsahom neveľkú esej o voľnom čase mi v minulosti viackrát dávali do pozornosti americkí priatelia na Katolíckej univerzite vo Washingtone ako povinné čítanie kresťanského intelektuála.

Svet postavený na hlavu

V anglickom preklade má trochu zmenený, provokujúcejší názov: Leisure – the Basis of Culture, čo značí „Oddych (resp. voľný čas) – základ kultúry“. Tento výber slov vychádza z úvodu knihy, v ktorom stojí: „Ak uvažujeme, čo patrí medzi základné piliere západnej kultúry, musíme skonštatovať, že jedným z takýchto pilierov je voľný čas.“

V aktuálnom čase prázdnin a dovoleniek sa veľa hovorí a píše o dôležitosti oddychu v kontexte psychohygieny a prevencie vorkoholizmu a vyhorenia. Nazvať oddych základom kultúry sa však v každom prípade musí javiť ako prehnané tvrdenie.

Pieper túto námietku akceptuje ako výzvu, ktorá je opodstatnená prevládajúcim spôsobom dnešného myslenia. Jeho kniha pôvodne vyšla v roku 1948, keď v Nemecku vládol duch povojnovej konjunktúry a budovateľského nadšenia, ktoré do západných krajín sčasti presiaklo aj pod vplyvom marxistickej ideológie zo sovietskeho bloku.

Ducha doby, v mnohom podobného dnešnému bezmyšlienkovému aktivizmu, Pieper charakterizoval slovami slávneho sociológa Maxa Webera: „Nepracujeme predsa len preto, aby sme žili, ale skôr žijeme, aby sme pracovali.“

Pieper kladie tento výrok do protikladu s tézou: „Pracujeme preto, aby sme mali voľno.“ Autorom tohto druhého citátu je Aristoteles a jeho kontrast so slovami Maxa Webera podľa Piepera dobre ilustruje, ako je z hľadiska klasickej kultúry dnešný svet postavený na hlavu.

Čo s voľným časom?

Americký kolega, ktorý mi Pieperovu esej odporúčal, zhrnul jej obsah komentárom: „Stupeň kultúry v spoločnosti sa dá určiť podľa toho, ako jej členovia trávia voľný čas.“

Svoju poznámku chápal ako kritiku do vlastných radov americkej spoločnosti. Mne sa však v reakcii na jeho slová vynoril obraz z rozprávania môjho bratranca, ktorý sa s partiou ďalších chlapov zo Slovenska zamestnal na montážnych prácach vo francúzskom Marseille: „Vždy keď sme mali voľno, naši chlapi sa opili.“

Americký kolega, ktorý mi Pieperovu esej odporúčal, zhrnul jej obsah komentárom: „Stupeň kultúry v spoločnosti sa dá určiť podľa toho, ako jej členovia trávia voľný čas.“Zdieľať

V každom prípade som presvedčený, že tento obraz nie je vizitkou slovenskej kultúry ako takej, iba kultúry tých chlapov. Prostredie východoslovenskej dediny, v ktorom som vyrastal, ma v skutočnosti formovalo vysokou kultúrou nedeľného odpočinku. V nedeľu sa všetci ľudia, až na výnimku miestnych korheľov, obliekli do sviatočných šiat, zúčastnili sa na nedeľnej bohoslužbe v kostole a po nej si doma s rodinou sadli k sviatočnému obedu.

Kultúru slovenskej nedele som ocenil až počas rokov života za oceánom. V prostredí, v ktorom som sa nachádzal, sa nedeľa často využívala ako voľno určené na činnosti, na ktoré v pracovné dni nezostáva čas: pranie, upratovanie a nakupovanie.

Redukovanie nedele na obyčajný deň malo za následok pocit, že žijem v neustálom kolotoči práce a povinností. Prestal som sa tešiť zo svojej práce a začala mi ubúdať nádej. Na toto narážal môj známy, keď hovoril, že to, ako sa spoločnosť stavia k voľnému času, je kritériom jej kultúry.

Anjeli a ľudia

Pieper si v marxistickej filozofii všímal jej materialistickú tendenciu redukovať človeka na robotníka. Ohradzuje sa proti newspeaku „duševná práca“, ktorý preberali aj akademici, aby tak ospravedlnili svoje živobytie.

Intelektuálny život v skutočnosti nie je práca, resp. nie je to výlučne práca. Jeho dušou je stav, ktorý úzko súvisí s oddychom.

Pieper tu vychádza z tradície kresťanskej filozofie, ktorá rozlišuje medzi „diskurzívnym rozumom“ (ratio) a „kontemplatívnym rozumom“ (intellectus):

„Ratio, to je sila diskurzívneho myslenia, hľadania, rozlišovania, abstrahovania, analýzy či logického záveru, kým termínom intellectus sa myslí na schopnosť jednoduchého nazerania, keď sa nám pravda ponúka asi tak, ako sa nášmu oku otvára výhľad na krajinu. Antickí a stredovekí autori vedeli, že rozumové poznanie znamená spolupôsobenie oboch týchto druhov poznania. Diskurzívne myslenie teda sprevádza a dopĺňa nenútené nazeranie intelektu, ktoré nie je ani tak aktívnou, ale skôr pasívnou či presnejšie – receptívnou, čiže aktívne prijímajúcou schopnosťou duše.“

Intellectus, pokračuje Pieper, je podľa klasickej filozofickej tradície vyšší dar ako ratio. Je to niečo ako božská inšpirácia či anjelská intuícia. Práve tento transcendentný rozmer však človeka definuje: „Človeku je totiž bytostne vlastné, že prekračuje sféru ľudského a vstupuje do sféry čistých duchovných bytostí.“

Kniha Josefa Piepera Voľný čas a kult v nemeckom, anglickom a slovenskom vydaní.

Nenútené nazeranie intelektu, ktoré je receptívnou schopnosťou duše, má jeden zásadný predpoklad a tým je oddych. Je to stav nečinnosti, v ktorej je určitá odovzdanosť nutkavej túžby po kontrole a odvaha nechať veci bezstarostne plynúť.

„Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú,“ píše sa v Knihe žalmov. „Zbytočne vstávate pred svitaním a líhate si neskoro v noci, vy, čo jete ťažko zarobený chlieb; lebo on dáva svojim miláčkom spánok.“

Pieper tvrdí, a moja osobná skúsenosť to potvrdzuje, že odpočinok je priestorom neočakávanej inšpirácie, šťastných nápadov alebo určitých „vhľadov“ (insights) do prepojenia problému v širších súvislostiach.

Inšpirácia, ktorá pramení v kontemplatívnej skúsenosti, potom oživuje a vedie namáhavý proces formulovania textu pri písaní alebo poskytuje víziu cieľa v inej práci.

Škola sa vlastne nikdy nevolala školou

Štruktúra ľudského poznania v klasickej filozofickej tradícii nie je iba výsledkom dobyvačného úsilia rozumu, ale aj – a azda v prvom rade – darom zhora, a to nezaslúženým; teda niečím, čo sa nápadne podobá na kresťanské chápanie milosti.

V tejto súvislosti sa dá odhaliť nová hĺbka evanjeliovej state o prácou zaneprázdnenej Marte a Márii, ktorá si nečinne sadla k Ježišovým nohám a počúvala jeho slová (porov. Lk 10, 38 – 42). Ježiš obraňuje Máriin receptívny postoj, lebo ním sa začína modlitba a poznávanie Boha.

Charakter poznania ako nezaslúženého daru, inšpirácie či intuície sa odráža v tradičnom rozlíšení študijných odborov na úžitkové a slobodné umenia (artes serviles et liberales).

Pieper tvrdí, že odpočinok je priestorom neočakávanej inšpirácie, šťastných nápadov alebo určitých „vhľadov“ (insights) do prepojenia problému v širších súvislostiach.Zdieľať

Pieperove úvahy sa tu stotožňujú s myšlienkami Johna Henryho Newmana a jeho Ideou univerzity, na ktorú Pieper viackrát odkazuje. Autor na vysvetlenie používa etymologický výklad so štipkou svojho humoru: „Voľný čas sa po grécky povie σχολή, z čoho je odvodené latinské schola i nemecké Schule. Škola sa vlastne nikdy nevolala ,školou‘, ale ,voľným časom‘.“

Spoločne s Newmanom odmieta podriaďovať hodnotu vzdelania princípu užitočnosti a obhajuje koncept slobodných umení, ktoré obohacujú ľudského ducha, aj keď bezprostredne neslúžia ekonomickému úžitku. Človek je niečo viac ako jeho profesia alebo nástroj v rukách firmy či štátu; je napríklad aj manželom, otcom, priateľom, členom miestneho spoločenstva, národa a cirkvi.

Tým sa vraciame k začiatočnej aristotelovskej téze knihy: „Pracujeme preto, aby sme mali voľno.“ Cieľom práce je v podstate to, aby sme poľudštili svoj životný priestor a mohli sa v ňom bezstarostne tešiť zo života, stretávať sa, obdivovať krásu, venovať sa kontemplácii vyšších vecí, pre ktoré je človek stvorený. Jedným slovom, aby sme mohli pestovať kultúru.

Slávnosť a teplé rožky

Pieper svoje úvahy o voľnom čase korunuje záverečnou staťou, v ktorej vysvetľuje, že jadrom voľného času je slávnosť. Najlepšie bude nechať si vysvetliť túto časť od samotného autora, ktorý je majstrom kondenzácie významu v slovách a vetách:

„Zažiť svet nie každodenným, všedným spôsobom, zakúsiť harmóniu s ním – to je práve to, čo nazývame zmyslom slávenia. Sami nepoznáme intenzívnejší zážitok sveta, ako keď ‚chválime Boha‘. Chváliť a oslavovať Stvoriteľa tohto sveta. Táto veta – ako sám viem – vyvoláva mnohoraké postoje a pocity: od znechutenia po nevôľu. Nemôžu však nič zmeniť na jej pravde. V slávnosti sa spájajú dovedna všetky tri konceptuálne témy: u-voľne-nie, ďalej to, že pri slávnosti nevynakladáme žiadnu námahu, a tretia vlastnosť: prevaha voľného času nad ,funkčnosťou systému‘.

 Asi to už bude tak, že svet ,robotníka‘ zostane automaticky chudobným a skúpym svetom, aj keď má dostatok materiálnych statkov. Vychádza z princípu ekonomického úžitku, vďaka ktorému jestvuje tento svet a vďaka ktorému paradoxne neexistuje bohatstvo a neexistuje ani nadbytok. Ak niekde zostane aj nejaký prebytok, ak niečo zvýši, systém to absorbuje do seba a znova pretaví princípom ekonomického úžitku. ,Práca nás nerobí bohatšími, ale hrbatými,‘ hovorí jedno staré príslovie.

Naproti tomu povaha kultu nám dáva dostatočne bohatý priestor, aj keď sa tento kult odohráva za nanajvýš biednych materiálnych podmienok. V jeho stredobode leží totiž obeta. Čo znamená obeta? Slobodný, darujúci sa, nezištný postoj. Slová ako ,ekonomický úžitok‘, ,kalkul‘ určite k slovu obeta nepatria, skôr sú jeho pravým opakom. Lebo len počas slávenia, počas kultu, sa uvoľňuje obrovský závdavok priestoru, aký nedokáže pohltiť ani tento svet – kult vytvára priestor nevypočítateľného dávania, priestor nedotknutý večným kolobehom ponuky a dopytu. Ponúka večný tok, pri ktorom chýba akýkoľvek účel. Priestor skutočného obohatenia. Čas slávnosti.“

K aktuálnosti témy voľného času sa na záver článku núka dotknúť sa pokračujúcej spoločenskej polemiky o zatvorených obchodoch v nedeľu a vo sviatky. Známy liberálny politik, ktorý pred časom lamentoval na sociálnych sieťach, že si pre zatvorené obchody nemôže počas veľkonočných sviatkov nakúpiť teplé rožky, je príkladom človeka, ktorý nevie uvažovať inak ako v intenciách ekonomického úžitku.

Aj keď si vážim jeho odbornosť a prácu pre hospodársky rast našej krajiny, nejaví sa mi ako niekto, kto má hlbší zmysel pre kultúru a tým ani pre slobodu človeka, hoci má toto slovo v názve svojej politickej strany.

V poslednom čase pôsobí dosť nešťastným dojmom vyhoreného človeka. Azda si raz dokáže nájsť odpočinok na svojom austrálskom ranči.