Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Hnutia a spoločenstvá Svet kresťanstva
03. september 2022

Uhol pohľadu Jula Slováka

Nepresoľme to príliš

Sme soľou zeme, je to zodpovedná úloha a vyžaduje od nás nasadenie, múdrosť a zodpovedný prístup, aby sme solili toľko, koľko treba.

Nepresoľme to príliš

Foto: Facebook Godzone

„Vy ste soľ zeme.“ Citát z Matúšovho evanjelia 5, 13 je podľa mňa všeobecne známy, poznajú ho veriaci či neveriaci. Je to jeden z tých veršov Biblie, o ktorom si ľudia myslia, že ho poznajú a možno aj že mu rozumejú.

Ja si to nedovolím povedať o sebe, lebo si myslím, že v každom Božom slove je toľko múdrosti a tajomstva, že ho nedokážeme obsiahnuť a pochopiť na sto percent asi nikdy.

Ale skúsim sa dnes trochu zamyslieť nad týmto slovom z môjho uhla pohľadu. V prvom rade by som rád spomenul aspoň pár viet, ktoré sa nachádzajú pred touto vetou a po nej. Keďže vieme, že Božie slovo nebolo písane tak, že by bolo rozdelené na odseky alebo s nadpismi jednotlivých pasáží, toto vyhlásenie o Božom ľude prichádza v kontexte blahoslavenstiev, kde 11. a 12. verš hovoria:

„Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami.“ (Mt 5, 11 – 12)

A tu je prvá myšlienka, prečo máme takéto krásne vyjadrenie o tom, že sme poslaní byť soľou zeme, v kontexte prenasledovania, potupovania a ohovárania. Mne to evokuje, že nás to jednoducho bude niečo stáť.

No ešte viac ma ohromuje, keď čítam ďalej. Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, že táto soľ, to sme my ľudia, ktorých Ježiš posiela? Lebo tento verš pokračuje: „Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali.“ (Mt 5, 13)

Cítili sme sa už niekedy pošliapaní ľuďmi? Okolnosťami alebo životom? Možno je to preto, lebo sme prestali dávať chuť. Áno, sme na to povolaní a poslaní.

Ak sa voláme kresťanmi, máme dávať ľuďom chuť. Z našich činov, slov, výkonu práce a zodpovednosti by malo sršať niečo, čo v ľuďoch vyvolá chuť žiť, chuť byť súčasťou. Naše okolie začne zakúšať vnútorný život, ktorý z nás vyviera, a tak sa začnú pýtať a hľadať, aby našli tú chuť, ktorá z nás ide.

Poďme sa na to pozrieť – je niekoľko nesprávnych možností, ktoré sa nám môžu v tomto obraze soli stať.

Inzercia

Kresťanstvo bez chuti je akési čudné, nefunguje, neplní svoju rolu a poslanie a určite nedáva ľuďom okolo nás nádej. Zdieľať

Bez soli

Akosi sme zabudli jedlo posoliť v procese varenia a teraz to nikto nechce jesť. Kresťanstvo bez chuti je akési čudné, nefunguje, neplní svoju rolu a poslanie a určite nedáva ľuďom okolo nás nádej. Načo je taká soľ, čo nemá chuť? Už na nič, len ju vyhodiť von. Nedávajme si na svoj život masku falošnej náboženskosti, ktorá nemá soľ, lebo na jednej strane je veľmi ťažké neustále predstierať, že sme niekto iný, a na strane druhej to aj tak každý vidí.

Nedosolené

Tak ako keď varíme jedlo a nedosolíme ho, zrazu to akosi stráca chuť alebo jednoducho nevynikne to, čo má. Mám pocit, že ďalšou kategóriou, ktorú žijeme v kresťanstve aj na Slovensku, je, že nedosoľujeme.

Prakticky to znamená kopec kompromisu, skrývania sa alebo jednoducho kresťanstvo, o ktorom neradi hovoríme alebo sa zaň hanbíme. Chodíme v nedeľu do kostola „pre istotu“, lebo čo by povedali iní alebo si proste potrebujeme občas upratať svedomie. Žiaľ, často sa stáva, že takto naše životy nemajú tú správnu chuť a ľudia nevidia v tom, čo žijeme, Krista.

Presolené

Áno, aj toto je možnosť a niekedy dokonca horšia ako predchádzajúce. Keď presolíme jedlo, nedá sa to jesť. Bez soli alebo nedosolené ešte stále môžeme dochutiť, ale presolené jedlo je problém. Keď ľudia takéto jedlo ochutnajú, vidíme na ich tvárach zvláštnu mimiku vyjadrujúcu odpor, nepríjemnú chuť či im dokonca príde zle.

Mám pocit, že rovnaké tváre vidím u ľudí, ku ktorým sme poslaní prinášať život a chuť evanjelia, keď im podávame veci tak trochu presolené. Príliš náboženské alebo príliš duchovné, alebo príliš charizmatické a podobne. Jednoducho, skúsme byť normálni ľudia s tou pravou chuťou a vyváženou duchovnosťou, ktorá ľudí láka, lebo nesie život a radosť a nádej do všetkého, čo žijeme.

Áno, sme povolaní dávať svetu a životu chuť, dávať chuť do všetkého, čo robíme – našich povinností, povolaní, poslaní, do našich vzťahov, práce, rodín aj do nášho ohlasovania a diskusií. Sme soľou zeme a to je to obrovsky zodpovedná úloha a vyžaduje od nás nasadenie, múdrosť a zodpovedný prístup, aby sme solili toľko, koľko treba, aby tak naše životy boli plné chuti.

Poďme sa pustiť do nasledujúceho školského roka s týmto nastavením – dávať ľuďom chuť žiť uprostred tejto ťažkej doby –, je to totiž naše poslanie a naša zodpovednosť.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.