Stretnutie s malomocnými, nie akt vyzlečenia sa pred biskupom, bude pre Františka navždy jadrom jeho náboženského obrátenia.

Kdekoľvek sa leprosárium nachádzalo, František tam býval s jeho obyvateľmi a zarábal si na ich ošetrovanie. Jeho skúsenosť s malomocnými nemala nič spoločné s voľbou medzi bohatstvom a chudobou, rytierskou pýchou a pokorou či dokonca so službou namiesto obchodovania. [...]

Prekvapený veterán pocítil, že sa z Božej milosti a bez vlastnej sily premenil na iného človeka. Rovnako náhle sa hriechy, ktoré ho trápili, akoby rozplynuli a František zažil akési duchovné znovuzrodenie a uzdravenie.

Krátko po tomto stretnutí, ako nám hovoria neskoršie správy, možno alegoricky, František kráčal po ceste a stretol jedného z týchto malomocných. Objal ho, vzal do náručia a pobozkal. Františkova duchovná nočná mora sa skončila, našiel pokoj. [...]

Jedným zo spôsobov, ako František riešil objavený zmätok medzi bratmi, keď sa na jar 1220 vrátil do Talianska, bolo písanie listov skupinám, o ktoré mal osobitnú starosť. Hoci sa o Františkovi často hovorí ako o „laikovi“, teda prevažne ako o človekovi orálnej kultúry, akým do istej miery aj bol, bol aj Talianom a na polostrove sa schopnosť čítať a písať objavila skôr ako v severnej Európe.

Vo Františkovej dobe väčšina talianskych mužov v mestách vedela čítať, ak nie aj písať. Jeho stredovekí životopisci uvádzajú, že písal listy, a k dispozícii máme dva jeho autografy, oba z trochu neskoršieho obdobia. Väčšina jeho listov, podobne ako tieto dva autografy, bola krátka a osobná.

Listy, ktoré František napísal po návrate do Talianska, sú vzácnym svedectvom o jeho vtedajšom duchovnom stave. Ilustrujú jeho hlavné obavy po krízach vyvolaných Filipom Longom, Jánom z Cappelly a jeho vikármi. Dva z nich sú revíziou jeho prvých zachovaných listov. Ich revízie ukazujú, ako sa Františkove myšlienky vyvíjali v priebehu posledných približne štyroch rokov. [...]

Tieto listy nám prezrádzajú mnohé o Františkových úzkostiach v danom období, ale jeho skutočným „duchovným testamentom“ pre toto obdobie je krátka rozprava známa ako neskorší „List veriacim“.

Tento traktát, napísaný pravdepodobne krátko po Františkovom návrate na jar 1220, prepracúva starší „List veriacim“ z roku 1210 a dôslednosťou a precíznosťou svojej latinčiny ukazuje, že ho František považoval za trvalé vyjadrenie svojich názorov na pokánie a duchovný život. Nebolo adresované všetkým laikom, ale osobitnej skupine, bratom a sestrám kajúcnikom, ku ktorým patril od svojho obrátenia aj on.

Podobne ako jeho list klerikom, aj tento dokument je potrebné čítať spolu s jeho predchádzajúcou verziou, aby sme vo Františkových myšlienkach odhalili posuny za posledných päť rokov.

Najdôležitejšími v neskoršom liste sú rozsiahle rozpracovania prvej časti adresovanej už zbožným a kajúcim. Skorší list začínal opisom svojich adresátov ako tých, ktorí „robia pokánie, milujú Boha a blížneho, prijímajú Eucharistiu a majú v nenávisti svoje telá“; neskoršia exhortácia obšírne rozvádza každú z týchto tém.

Stretnutie s malomocnými, nie akt vyzlečenia sa pred biskupom, bude pre Františka navždy jadrom jeho náboženského obrátenia. Zdieľať

František otvára dlhú časť, ktorá v skoršej exhortácii chýba, a to meditáciu o vtelení a jeho prepojení s Eucharistiou. Dáva teologický výraz obavám, ktoré by sa v jeho kratších listoch mohli javiť ako úzkostlivá fixácia na rubriky a liturgické normy. Tu však medituje o tom, ako sa Slovo Otca, vyvýšené nad všetko stvorenie, ponížilo, aby si vzalo telo z Panny, čo bol akt „voľby chudoby“.

Ide o jedinú zmienku o „chudobe“ vo Františkových listoch z rokov 1220 – 1221. Táto „chudoba“ však už nie je spojená so zrieknutím sa majetku, jednoduchosťou života alebo životom len pre prítomný deň. František chudobu stotožňuje so samotnou telesnosťou ľudského stavu, ktorú na seba berie Slovo. [...]

Týždeň pred smrťou si František zariadil svoje posledné záležitosti. Teraz bol sám so svojimi bratmi, najmä s jedným nemenovaným, ktorý bol v predchádzajúcom živote lekárom. Bol taký vyčerpaný, že ho poveril, aby rozhodoval o tom, čo bude jesť a piť. Ešte naliehavejšie sa však dožadoval, aby s ním bol neustále brat kňaz, ktorý by mu nielen čítal Božie ofícium, ale aby mohol ísť na spoveď, ak by mu prišiel na um nejaký zabudnutý hriech.

Bratia sa snažili Františkovi zabezpečiť čo najväčšie pohodlie, dokonca sa mu ponáhľali natrhať petržlen, keď si myslel, že by mu pomohol s trávením. Zdá sa, že to trochu pomohlo, hoci František vynadal kuchárovi, že ho ešte za tmy nešiel okamžite hľadať. Až do konca zostal František neľahkým pacientom. [...]

Krátko nato, možno ešte v tú noc, František cítil takú bolesť, že nemohol spať. Nasledujúci deň ešte nebol štvrtok, hoci si to František myslel. Štvrtok bol totiž dňom Kristovho ustanovenia Eucharistie pri Poslednej večeri a František sa rozhodol, že ide o vhodný deň na to, aby sa formálne rozlúčil so svojimi bratmi. Zvolal ich všetkých okolo seba a „počnúc jedným bratom“, ktorým bol pravdepodobne jeho vikár Eliáš, ich všetkých požehnal.

Požiadal o bochník chleba a požehnal ho. Bol taký chorý, že ho už sám nedokázal lámať, preto požiadal bratov, aby to urobili za neho a každému bratovi dali kúsok. Mali ho jesť spoločne, pričom mali pamätať na neprítomných bratov i na tých, ktorí v budúcnosti vstúpia do rádu.

František ich potom všetkých požehnal. Išlo o Františkovu poslednú večeru. „Jeden z bratov si nechal kúsok toho chleba a po smrti blahoslaveného Františka,“ hovorí sa, „niektorí ľudia, ktorí ho ochutnali, boli okamžite oslobodení od svojich chorôb.“

Za poskytnutie úryvku z knihy František z Assisi. Nový kritický životopis ďakujeme vydavateľstvu Minor.