Píšem 9. novembra, deň po „najvýznamnejších voľbách v amerických dejinách“, ako hovorili niektorí ľudia, čo nespochybňujem, iba poznamenávam, že „najvýznamnejšie voľby v amerických dejinách“ boli všetky veľké voľby od roku 1992 a medzitým sme skĺzli a prepadli sa hlbšie do morálneho zmätku a šialenstva.

V dňoch Billa Clintona, tejto neentity bez otca so záľubou v mladých ženách a kdesi v jeho popletenej duši aj v Amerike, bolo škandálom to, že zneužil mladú asistentku, čo aj naozaj urobil, i keď jedna novinárka s takmer dychtivým fyzickým opisom povedala, že by na ňom vykonala orálny sex iba preto, aby boli potraty aj naďalej „legálne a bezpečné“.

V našich dňoch dostávajú inštrukcie v tejto istej veci už štvrtáci a jediným škandálom je, že podľa niektorých ľudí sú na to ešte trochu primladí. A pokiaľ ide o potraty, počul som mnoho žien trvať na tom, že muži by pri nich nemali mať vôbec žiadne slovo. Takto nevdojak podávajú svedectvo o vlastnej nespôsobilosti patriť do akejkoľvek slušnej spoločnosti, kde sa stretávajú ľudia ako rozumné a spoločenské bytosti a nie ako milióny ostrovov túžby, aby sa rozprávali o spoločnom dobre a o tom, ako ho zabezpečiť.

Včera som povedal malej skupine konzervatívnych a zbožných katolíkov v Kanade, že moja krajina, Spojené štáty, sú „banánová republika bez banánov“ a že takou budú aj 9. novembra, aj keby príliv naplavil do úradu pár tuctov nových republikánskych kongresmanov.

To sa nestalo. Stalo sa to v roku 1994 a i tak sme tam, kde sme. Stále nás ťahá nadol sila falošných sľubov, nezriadených žiadostí a volebný systém, ktorý má zabezpečiť, aby sa už nikdy nezopakoval akýkoľvek inteligentný, nezaujate zaujatý, neosobne osobný rozhovor o akomkoľvek aspekte morálneho, politického či hospodárskeho života.

Predávajú nižšie vášne: sex, strach, hnev, nenávisť. Preto sa už k slovu nedostáva nič iné. Najmä v čase, keď už bol každý potenciálne racionálny človek a každý aspekt ľudského života spolitizovaný a predvedený pred celý národ, je politická aréna trhoviskom sexu, strachu, hnevu a nenávisti.

Čo máme na predaj my v Cirkvi, čo by tomu mohlo konkurovať?

Nič. A všetko. Čím mohli kresťania za Nerónových čias súťažiť s gladiátormi a divými zvieratami? Mali špeciálnu kresťanskú sieť a trojzubec pre lepšieho retiaria? Menej krviprelievania, ale oveľa viacej drámy a akcie? Tým by prispôsobili Cirkev Nerónovi.

Niečo podobné urobili mnohé cirkvi. Niežeby z toho vytĺkli nejakú drámu a akciu; iba hlúposť a bezvýznamnosť. Nie sú to mučeníci. Iba pritakávači. V nedeľu môžete prísť takpovediac do kresťanského amfiteátra, kde je veľa prázdnych sedadiel, a sledovať územčistého a trasľavého duchovného, ako sa tvári, že ide na starú sviňu, pichá do nej palicou, a keď sa tá znudená odkníše váľať sa niekde v chladivom bahne, vyhlási sa za víťaza.

Ak vám ide o hedonizmus, oveľa silnejšie pivo zoženiete takmer kdekoľvek inde.

Kresťanskí mučeníci za Nerónových čias víťazili preto, lebo zostali pevne verní Kristovi, hoci vedeli, že svet ich odsúdi, vysmeje a bude považovať za hlupákov. Napriek tomu bolo ich konanie krásne. Žili tak ako všetci ostatní, pracovali na tých istých úlohách, a predsa sa ich život vôbec nepodobal na život ich pohanských susedov.

O 300 rokov neskôr sa cisár Julián Apostata sťažoval na to, že o chorých a núdznych pohanov sa lepšie starajú kresťania než samotní pohania. Prečo? Viera im ukladala morálnu povinnosť, no i tak by to podľa mňa nerobili, keby neboli zaľúbení do Krista.

Nedokážeme sa zaobísť bez odsudzovania zlých zvykov a skutkov. Pre ľudí, ktorí ich vykonávajú, a pre spoločnosť, ktorá ich prehliada, predstavujú jed. Náš Pán sa takéhoto odsudzovania neštítil. Neštítil sa ho ani svätý Pavol. Vyžaduje si ho láska ako ochranné zábradlie pred pokušením, ako ochranu slabých a ako ostré a nápravné bodnutie pre tých, ktorí im prepadnú.

To však nie je krásne. Náš svet osobitne baží po kráse. Musíme byť nádobami krásy, čiže krásy, ktorá nemá pôvod v nás, ale nás oduševňuje a premieňa, najlepšie tak, že si to ani neuvedomujeme. Musíme sa modliť modlitbu starého eucharistického hymnu:

„Sladká sviatosť, klaniame sa ti!

Daj nám k sebe viac a viac lásky,

Daj nám k sebe viac a viac lásky.“

Musíme viac a viac milovať Krista, neustále hľadieť na muža na kríži, na túto večne sa ozývajúcu odpoveď na otázky sveta a na zlo sveta, odpoveď lásky, ktorá je podľa hedonistu, podľa služobníka čias a podľa ľahostajného človeka úplne šialená. Pozrime sa však, čo dokážu ľudia vďaka ceste krásy inšpirovanej Kristom!

Srdce nech nám žiari tichou radosťou a láskou. Si hriešnik? Vitaj v klube. Nech sa však kresťanská nemocnica nepodobá na studenú sekulárnu inštitúciu na druhom konci mesta. Nech je kresťanská škola miestom zábavy a radostných výkrikov detí, ktoré sa ešte stále veselia v nevinnosti. Nech je kresťanská rodina ako veľké pevné úbočie, kde sa tráva zelená a zdobia ho kvety a ovocné stromy.

Žijeme uprostred trosiek? Tak neustále budujme, budujme smelo, radostne; priveďme ľudí späť k ich pôvodným piesňam a básňam, k ich pôvodným zvykom, ktoré kedysi budovali rodiny, štvrte a školy, a to všetko za hlaholu kostolných zvonov.

Píše sa rok 2022? Pokojne by mohol byť aj v rok 1922 alebo 1522 a neodvratné ľudské problémy by boli rovnaké, aj keď v iných formách, a rovnaká má byť aj láska nášho života – láska k tomu, ktorý hovorí: „Poď za mnou.“

Anglický originál článku nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Anthony Esolen je vysokoškolský učiteľ, prekladateľ a spisovateľ. Medzi jeho knihy patria Out of the Ashes: Rebuilding American Culture (Povstať z popola. Ako znovu vybudovať americkú kultúru), Nostalgia: Going Home in a Homeless World (Nostalgia. Návrat domov vo svete bez domova) a najnovšie The Hundredfold: Songs for the Lord (Stonásobne. Piesne pre Pána). Vyučuje a píše na Magdalen College of Liberal Arts v mestečku Warner v štáte New Hampshire. Určite navštívte jeho stránku Word and Song.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.