Povedz, kde sú susedia Aby zo spoločnosti nebola len abstrakcia

Vždy keď som ho videl a počul, musel som prevrátiť oči, lebo žiada nemožné. Nemôžem „myslieť globálne“. To nedokáže nikto. Sme telesné bytosti, závislé od zážitkov v priestore a čase.

Môžeme vo svojej dobrodružnej mysli cestovať do vzdialených krajín a stretnúť sa tam so zvláštnymi a hrozivými ľuďmi, ako sú napríklad susedia odvedľa. Tento výrok však, zdá sa, vyžaduje dôverné poznanie životných podmienok všade na svete: pôdy a jej úrodnosti, podnebí, prírodných zdrojov, kultúr, politických príležitostí a politických obštrukcií a tak ďalej. Nemôžem vyriešiť všetky problémy sveta. Nemôžem ani vedieť, aké sú.

Môžem však urobiť niečo pôsobivejšie. Môžem položiť (pozmenenú) otázku Immanuela Kanta. Kam smeruje logika mojich činov, keby každý robil to, čo chcem robiť ja, z rovnakých dôvodov? Nato nepotrebujem poznať cenu čaju v Číne. Potrebujem vziať do úvahy svojho suseda.

Zdá sa mi, že súčasné reči o rodení detí a práci sa míňajú s týmto ústredným bodom katolíckeho sociálneho učenia: musí jestvovať čosi také ako spoločnosť, skutočný spoločenský život, ktorý zo svojej podstaty nemôže byť natlačený medzi steny domu alebo pracoviska. A určite nie je možné zabezpečiť ho, keď každý strávi veľké množstvo hodín mimo miesta, kde býva – ak v ňom vôbec býva a nechodieva iba do nocľahárne, ktorú nazýva „domovom“.

Diskusia sa sústreďuje na individuálne rozhodnutia z individuálnych dôvodov. Chceli by ste byť starý a mať deti, ktoré vás budú navštevovať v domove dôchodcov? Alebo – ako povedal jeden vzdorovito bezdetný človek – by ste radšej lietali prvou triedou? Chceli by ste sa oženiť či vydať a zaťažiť sa povinnosťami, ktoré nijako nesúvisia s vašimi talentmi?

Ak sa diskusia niekedy opatrne dotýka aj niekoho iného ako jednotlivca, vyžaduje „kvalitnú dennú starostlivosť“ o deti na náklady štátu. Nik to nenazýva kvalitnou náhradou za lásku či za slobodu dieťaťa doma, na dvore a na ulici.

Keď som bol chlapec, akokoľvek bolo moje rodné mesto ekonomicky deprimované, mnohí ľudia mali stále rodinné podniky, takže práca nebránila všetkým mužom v pravidelnom styku s deťmi a s ľuďmi v ich štvrti.

My sme mali pätoro potravín na desať minút chôdze od domu. V tej istej vzdialenosti boli aj dve kaderníctva, holič, krajčír, rodinná reštaurácia, hasičská stanica, niekoľko pohostinstiev, lekáreň, železiarstvo, obuvníctvo, banka, Americká légia, benzínka a autoservis, textilná fabrika a pohrebníctvo.

Netvrdím, že sa k tomuto istému stavu môžeme vrátiť ani že by sme sa o to mali snažiť. Konštatujem, že mnohí ľudia boli zároveň doma aj v práci, že ich podniky boli podstatné pre život vo štvrti a že takýto život, aj keď človek pracoval mimo svojej štvrte, bol dobrý pre každého, najmä pre deti.

Kým na ulici a vo dvoroch nie sú deti, ktoré sa púšťajú do všetkého možného, vo štvrti nikdy nebudete mať skutočný život a zo „spoločnosti“ sa stane iba abstrakcia.

Ak sú všetci v práci, nikto nie je doma, spoločenský život chradne a ľudia z tejto štvrte utekajú, len aby ušli pred osamelosťou.

A čo talenty ležiace ladom? Táto úvaha má dve strany. Takmer všetko, čo človek robí na pracovisku, podlieha štandardizácii a rutine, človek sa sústreďuje na úzky rozsah záujmov a zručností.

Lekár zisťuje, že polovicu dňa mu zožerú papierovačky.

Profesor angličtiny sa rok čo rok stretáva s tou istou neznalosťou gramatiky a štylistiky a opravuje tie isté chyby tými istými pripomienkami.

Lekár kedysi hrával na klavíri, no teraz má na to málo času. Profesor angličtiny sa kedysi začal učiť po portugalsky, ale vo svojom rozvrhu na to nemá čas.

Ak chcete dať neobmedzený priestor jednému svojmu talentu na úkor ostatných, potom je pracovisko pre vás, ak máte šťastie. Ak však chcete dať neobmedzený priestor ktorémukoľvek svojmu talentu, malým, ale dôverným spôsobom a podľa svojho rozhodnutia, potom pracovisko pre vás nie je.

Jediným miestom, kde ľudia môžu robiť čokoľvek, je domov. Okrem toho sa venujú svojim mnohým koníčkom pre tých, ktorých majú radi a ktorí si ich budú uchovávať v pamäti: talenty sa stávajú súčasťou plnosti ľudského života.

Domov si necením iba pre jeho slobodu. Svet plný jednostranných ľudí nie je zdravý. Paradox vyplývajúci z očakávania, že všetci budú v práci, je ten, že takmer všetci tam byť musia: ceny bývania rastú, aby sa vyrovnali možnosti svojho splácania. Ľudia sú „globálne“ uštvanejší, lebo štyridsať hodín v práci sa zmenilo na osemdesiat, čo zaťažuje manžela aj manželku.

Samozrejme, niekto by sa mohol spýtať, prečo by sa zo slobody domova nemal tešiť manžel a manželka by nemala zúžiť svoje zameranie a v pote tváre dávať jemu i deťom dobré veci, ktoré majú radi. Stačí len položiť túto otázku, aby sme na ňu mali odpoveď. Ženy to vo všeobecnosti nechcú. Mnohé by sa radšej vôbec nevydali.

A na to by sme sa mali sústrediť. Nepýtame sa, čo by mal alebo nemal robiť nejaký konkrétny jednotlivec ani ako by si mohol alebo mal zariadiť život nejaký konkrétny manželský pár. Toto nám neprislúcha súdiť. Nehovoríme o všeobecne aplikovateľnom morálnom zákone. Hovoríme o tom, čo sa stalo zvykom či obyčajom.

K čomu sú ľudia vo všeobecnosti nabádaní a prečo? Ak má niečo sklon globálne podkopávať sociálny život a rodinu, prečo to pretláčať?

Povedz, kde sú susedia! Tí sú v práci, do nohy. Kto to raz pochopí? Kto to raz pochopí?

 Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Anthony Esolen je vysokoškolský učiteľ, prekladateľ a spisovateľ. Medzi jeho knihy patria Out of the Ashes: Rebuilding American Culture (Povstať z popola: ako znovu vybudovať americkú kultúru), Nostalgia: Going Home in a Homeless World (Nostalgia: Návrat domov vo svete bez domova) a najnovšie The Hundredfold: Songs for the Lord (Stonásobne. Piesne pre Pána). Je profesorom na Thales College. Určite navštívte jeho stránku Word and Song.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.