Nemravníci nemajú odpočinku O neodbytnom hlase svedomia v nás

Ak je svedomie Božím rozhodcom v nás, nestranným, ktorý neberie ohľad na to, po čom náhodou túžime, nemôžeme ho len tak odohnať.

Nepatrí nám. Môžeme sa pokúsiť prehlušiť jeho hlas lomozným hlukom, táraním a bľabotaním výhovoriek a vykrúcačiek. Môžeme si zapchať uši alebo obrátiť pozornosť inam. Toto robia ľudia, ktorí v hĺbke duše vedia, že robia zle, a niečo v nich si želá, aby bolo všetko inak.

Čo sa však stane, keď sa zlu oddáme neodvolateľným rozhodnutím, keď sa viac než len vyhovárame, keď zlo vyzdvihujeme ako dobro? Nemôžeme tohto rozhodcu zrušiť a nemôžeme ani zvrhnúť morálny zákon. Práve vtedy nastúpi osobitný nepokoj, ktorý je viac než len nervozitou: je to rozhodné pudenie, bodanie, zúrivosť, duch pomsty voči svedomiu i samotnému dobru.

Miltonov Satan to zažíva vtedy, keď je hnaný do nového stvoreného sveta s pomstou, „ktorá sa ako diabolský stroj strhne späť / na seba“, a jeho vášne plné hrôzy a pochybností „z dna v ňom vyvolávajú / peklo“. Paradoxne nie je schopný sa krotiť, nedokáže sa prestať usilovať o moc, aj keď vie – a aj to pripúšťa, keď nablízku niet nikoho, kto by ho mohol začuť – že hoci sa mu na pekelnom tróne klaňajú všetci diabli, „padám čoraz hlbšie a najvyšší som / iba v úbohosti“.

Čo prezrádza túto zúrivosť? Už len hrozné preháňanie. Vezmime si dni, keď Clintonovci a ich spojenci hovorili, že potraty by mali byť „bezpečné, legálne a zriedkavé“. Toto bol prejav nervozity. Lebo sa zjavne tlačí na jazyk otázka: Prečo by mali byť zriedkavé? O iných morálne indiferentných veciach, napríklad odstránení bradavice či strihaní vlasov, nehovoríme, že by mali byť zriedkavé.

Toto jedno prídavné meno vlastne pripúšťalo, že je čosi zlé na tom, vziať život nenarodenému dieťaťu. Čo je však na tom zlé? Na to Clintonovci nemali žiadnu dôslednú odpoveď.

Táto pozícia bola nestabilná. Na to, aby sa obhajcovia potratov napokon rozhodli, že potraty sú právom, a nie iba niečím, čo je, žiaľ, za daných okolností nevyhnutné, museli trvať na tom, že sú právom osebe, ba dokonca dobrom, ktoré treba oslavovať. Museli preháňať. „Milujem svoj potrat,“ čítal som na sociálnych sieťach v profile kohosi, kto má radosť, že deti objavujú, „kým v skutočnosti sú“, keď experimentujú s pohlavnými identitami.

Ďalším znakom je chaos. Keď sa zrúti kráter, je pod ním ešte vrstva ohnivej horniny, ktorá pád zastaví. To sa však nedeje s ľudskou bytosťou stvorenou na Boží obraz. Vtedy sa stretneme s tým, čo môj starý kolega Rene Fortin nazval vo svojej bystrej analýze Shakespearových zloduchov „negatívna transcendencia“, že bez Božieho milostivého pôsobenia by mohlo byť zrútenie za zrútením, pád za pádom, ktorý skĺzava ako po špirále do čoraz hlbších stavov nedôslednosti a nebytia.

„Som tak hlboko v krvi, / že hriech sa bude lúpať na hriech,“ hovorí Richard III. A keď sa Macbeth blíži ku koncu svojej zločineckej kariéry, počuje v zámku škrekot žien a už mu niet pomoci, už niet cesty späť:

Dnes už som hrôzy sýty. Ako doma
sa cíti hrôza z mysli vraha. Už ma
nič nevydesí.

Títo zlí králi však nepresviedčajú iných, aby sa pridali k ich ctižiadostivosti; napokon, chcú korunu a to znamená, že ostatní by ju chcieť nemali. Satan je všetkými desiatimi za podriadenosť a poslušnosť, keď je to on, koho musia ostatní padlí anjeli poslúchať, a nie je povznesený nad to, aby ich udržiaval v stave strachu.

Ak je však hriech takpovediac sociálnejšej povahy, hriešnik bude chcieť, aby na ňom mali podiel aj ostatní; a keď vykonáte osudný krok a vyhlásite, že hriech je dobrý, dokonca svätý, a keď sa svedomie stále ozýva a nie každý na svete súhlasí, že bude konať a zmýšľať ako vy, bude vás to hnať k chaosu, k radikálnejším a nezmyselnejším vyjadreniam o dobrote zla.

Takýto nekonečný pád nie je logickým dôsledkom vyplývajúcim z nepravdivých predpokladov. Je to psychologický nepokoj z toho, že sa človek oddá niečomu, čo nie je. Vidíme to na postupnom šialenstve nacistov, ktorí prešli od osobných nenávistných a nespravodlivých skutkov k vraždám v otrasných rozmeroch.

Videli sme to aj na sexuálnej revolúcii a na čoraz rýchlejšom úpadku v našich časoch: dokonca ani deti nemožno nechať na pokoji, treba ich vystavovať dospelým, ktorí predvádzajú svoje fetiše, pozývajú ich na „skúmanie“, rozvracajú im predstavivosť chaosom pornografie a telá im robia zraniteľnými pre bosorácke elixíry a chirurgov nôž.

Nemravníci nemajú odpočinku: od tvrdení, že kastrácia bola pre Johnnyho najlepšou zo zlých možností, musíme prejsť k tomu, že ju začneme oslavovať a označovať za zvráteného každého, kto sa ju odváži spochybňovať.

Nie je pri tomto všetkom na dohľad nejaký koniec? Nie, nie je; a presne o to ide. Prirodzenosť má svoje zdravé hranice. Nadprirodzeno ich nemá a nemá ich ani neprirodzeno, ktoré sa opičí po nadprirodzene.

Nadprirodzeno ich nemá, lebo dobro sa neustále rozširuje a rozkvitá do čoraz vyšších a spletitejších foriem krásy; neprirodzeno ich nemá, aspoň nie u anjela a človeka, lebo nech nulu násobíme akýmkoľvek vysokým číslom, vždy dostaneme iba nulu.

Je to ako vízia pekla, ktorú ponúka C. S. Lewis vo Veľkom rozvode, sivé mesto, ktoré sa neustále rozmnožuje delením, zdanlivo preto, aby sa jeho obyvatelia mohli čoraz väčšmi vzďaľovať od všetkých ostatných, ale v skutočnosti nezaberá viac priestoru než najmenšia diera v zemi.

Boli ste varovaní. Bdejte.

 Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Anthony Esolen je vysokoškolský učiteľ, prekladateľ a spisovateľ. Medzi jeho knihy patria Out of the Ashes: Rebuilding American Culture (Povstať z popola: ako znovu vybudovať americkú kultúru), Nostalgia: Going Home in a Homeless World (Nostalgia: Návrat domov vo svete bez domova) a najnovšie The Hundredfold: Songs for the Lord (Stonásobne. Piesne pre Pána). Je profesorom na Thales College. Určite navštívte jeho stránku Word and Song.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.