Cirkev ako knihovníčka Čo keby v každej diecéze vznikla cirkevná knižnica s kvalitnou literatúrou?

Som však iba sám. Preto som presvedčený, že Cirkev musí vziať na seba úlohu uchovávať príležitosť – či skôr chopiť sa jej – byť pre barbarský svet opäť raz a v najširšom zmysle Mater et magistra (matka a učiteľka).

Dovolím si navrhnúť jeden spôsob, ako na to.

I.

Nedávno som na internete našiel výtlačok Wordsworthovej slávnej básne Óda: Náznaky nesmrteľnosti, ktorú v roku 1884, dávno po tom, ako ju básnik napísal, v Bostone znovu vydalo vydavateľstvo Daniel Lothrop and Company. Obsahuje dva básnikove portréty, ktoré dodala Wordsworthova spoločnosť, a ďalších desať ilustrácií od rozličných umelcov.

K básni sú pripojené poznámky tajomníka Wordsworthovej spoločnosti prevzaté z vydania básnikových zobraných diel. V týchto poznámkach nachádzame väčšiu časť dôležitého listu opisujúceho udalosť, ktorej bol pisateľ svedkom, keď básnik povedal, že v mladosti musel občas uchopiť niečo pevné, napríklad strom alebo stenu, aby sa presvedčil, že materiálny svet skutočne jestvuje.

V tejto súvislosti autor poznámok starostlivo upozorňuje na podobnosti a odlišnosti medzi Wordsworthovým a Platónovým idealizmom. Lebo Wordsworth bol viac-menej stále kresťan, ba aj z jeho synovca Christophera sa stal anglikánsky biskup a celkom významný autor hymnov. Od neho máme silný hymnus na zjavenie Pána Piesne vďačnosti a chvály.

Táto tenká knižočka nebola určená pre vysokoškolských profesorov, ale pre akýchkoľvek milovníkov poézie. Predstavujem si, že by sa mohla darovať ako darček k narodeninám. Vydavateľ Daniel Lothrop zasvätil svoj život prinášaniu kvalitnej literatúry obyčajným ľuďom, najmä deťom.

Stručný pohľad na jeho život nám dáva nazrieť do dnes už strateného sveta. V štrnástich rokoch bol Lothrop pripravený ísť na vysokú školu, no rozhodol sa rok počkať a počas tohto roka sa po uši ocitol v obchodnom podnikaní, keď svojmu bratovi pomáhal riadiť lekáreň, v ktorej navyše predával aj knihy.

O tri roky neskôr, ešte stále ako 17-ročný chlapec, kúpil a zariadil ďalší obchod, ktorý sa venoval tentoraz skôr predaju kníh než medikamentov a mal ho riadiť iný jeho brat.

V devätnástich rokoch kúpil kníhkupectvo v New Hampshire a vybudoval z neho jedno z najdôležitejších v Novom Anglicku, centrum literárnej kultúry. Z neho vzniklo vydavateľstvo Lothrop and Company, ktoré sa špecializovalo na knihy pre deti – ako povedal samotný Lothrop, knihy, ktoré ich povzbudia správne žiť a správne rozmýšľať.

Vkus tohto muža nebol sektársky ani upätý. Bol, povedzme, katolícky. Pozerám sa na iné dielo z jeho firmy, knihu, ktorú dal dohromady on sám, Ideálne básne od anglických básnikov (1883), ktorá obsahuje básne od Burnsa, Wordswortha, Shelleyho, Tennysona, oboch Browningovcov a iných.

Lothrop a ľudia, ktorí kupovali takéto knihy, boli zjavne presvedčení, že básne ako Človek je aj napriek tomu človekom, Škovránkovi a Ako priniesli dobrú správu z Gentu do Aix sú dokonale vhodné pre deti, aby ich čítali, chápali a vzali si ich do srdca.

Často som sa prehrabával v starožitníctvach aj v starinárstvach, kde som medzi tisíckami jednotlivých kníh našiel úplnú a pôvodnú sériu Katolíckej encyklopédie, ktorá je sama nesmiernym kompendiom kultúrnej, historickej, lingvistickej, filozofickej a teologickej učenosti; klasické latinské, grécke, nemecké, francúzske a talianske diela v pevnej väzbe; úplné série diel v pevnej väzbe od Moliéra, Washingtona Irvinga, sira Waltera Scotta, Williama Thackeraya, Georgea Eliota a Somerseta Maughama; nesmierne cenné výtlačky starých literárnych a kultúrnych časopisov, ako napríklad The Century, Harper’s a Scribner’s, viazané po číslach za šesť alebo dvanásť mesiacov.

Tieto veci som získal ja sám a na každú jednu, ktorú som si vybral, pripadlo nespočetné množstvo kníh a zbierok, ktoré som nechal tam, kde boli. Za väčšinu z nich som zaplatil veľmi málo a občas vôbec nič: série Irvinga a Eliota boli na mestskej skládke.

Ľudia, ktorí milujú knihy, si tiež väčšinou jasne uvedomujú, že výborným zdrojom na získanie kníh sú samotné knižnice. Je to preto, lebo čoraz menej ľudí medzi nami má záujem a schopnosť čítať napríklad zbierku Scottových románov.

Tieto knihy sa preto často krátko ponúkajú na polceste medzi knižnicou a zbernými surovinami. Je to zločin proti mysli človeka. Čo však zmôže jeden človek?

Nemám v dome neobmedzený priestor a v každom prípade to, čo mám k dispozícii ja doma, nemá k dispozícii nikto iný. Dobré a veľké knihy – najmä tie, ktoré nie sú cenené v dnešnej dobe, alebo také ako tie, o ktorých som písal, že akoby pochádzali z iného sveta – dostupné na jednom ústrednom mieste, kam sa môže dostať čo najviac ľudí: nato sú knižnice.

Je beznádejné očakávať, že bude túto prácu vykonávať vaša miestna verejná knižnica. Ľudia, ktorí prevádzkujú knižnice, neposudzujú kvalitu starej knihy; vidia iba to, že si ju dvadsať rokov nikto nepožičal.

V každom prípade sú dnes verejné knižnice plne naložené odpadom toho najhlúpejšieho a najjedovatejšieho druhu. Je nezodpovedné nechávať v nich svoje dieťa samo, ako by ste ho neposlali do verejného domu, aby si odtiaľ zobralo použité časopisy.

Viac-menej z rovnakého dôvodu je beznádejné obrátiť sa na školy a univerzity. Dokonca aj môj nenahraditeľný slovník stredovekej latinčiny bol určený do kontajnera, keď ho pred 25 rokmi Providence College vyhodila, nie však v prospech nejakého novšieho. Vysoké školy opustili staré štúdiá umení a literatúry, čo sa odráža aj v ich knižničnom fonde.

Preto navrhujem: cirkevné knižnice v každej diecéze...

II.

V predchádzajúcom stĺpčeku som odporúčal, aby každá diecéza založila aspoň jednu knižnicu v rámci poslania Cirkvi byť pre barbarský svet Mater et magistra (matkou a učiteľkou). Písal som o tom, aké knihy som našiel v starožitníctvach a starinárstvach a dokonca aj na skládkach, odkiaľ som si poodnášal kompletné série diel Washingtona Irvinga a Georgea Eliota v pevnej väzbe, pravdepodobne krátko predtým, ako by boli bývali zničené.

To ma privádza k dvojakej úvahe. Aké knihy by obsahovala takáto knižnica? A ako by ich bolo možné získať?

Pokiaľ ide o druhú otázku, je niekoľko zjavných zdrojov. Vysoké školy ustavične stenčujú svoje zásoby starých kníh. Pritom zriedka berú do úvahy vnútornú hodnotu diel, ktoré odstraňujú. Dôležité je, či si ich niekto požičiava alebo dátum ich vydania; staršie knihy idú ako prvé.

Zo skutočnosti, že nejaká stará kniha stála nevyužitá v knižničných regáloch, by sme podľa mňa nemali vyvodzovať vôbec nič. Moja vlastná knižnica je plná hodnotných a nenahradených diel vyhodených z rozličných vysokoškolských knižníc.

Občas, ako v prípade kompletnej série nemeckých hier veľkého rakúskeho dramatika Franza Grillparzera, tieto knihy darovali knižniciam odborníci, dokonca aj profesori vyučujúci na týchto školách, pri odchode do dôchodku. Potom by človek mohol nadväzovať vzťahy s knihovníkmi na miestnych školách a povedať im: „Skôr ako sa zbavíte nejakých kníh, dovoľte nám pozrieť si ich. Napokon, nikomu to neublíži.“ Lepšie ležať na polici ako na skládke.

Potom sú učitelia a profesori. V našom dome máme knižnicu s 9 000 knihami, z ktorých asi 6 000 by bolo vhodných pre takúto knižnicu: referenčné diela, antológie literatúry, zobrané diela mnohých básnikov, romány, knihy o filozofii a teológii, dejiny, viazané literárne a kultúrne časopisy z 19. a zo začiatku 20. storočia za 30 rokov, knihy o výtvarnom umení a hudbe, Biblie v angličtine, nemčine, taliančine, vo francúzštine, v španielčine, portugalčine, ruštine, vo welštine, v latinčine, gréčtine a hebrejčine, ako aj iné diela v rozličných jazykoch vrátane kompletného korpusu poézie v anglosaštine.

Nežijeme naveky a kam sa podejú tieto knihy, keď sa poberieme? Nemôžeme ich darovať miestnej knižnici. Tá ich nechce. A nevezme ich ani väčšina škôl, základných, stredných ani vysokých. Ani ony ich nechcú.

Ale cirkevná knižnica – vystavaná na princípoch kvality a uchovania kultúry medzi barbarmi – by ich mohla vziať, a rada. A uvážme aj hodnotu odpísania daní za štedré darovanie stoviek či tisícok kníh – starší ľudia majú zjavné podnety tieto diela radšej darovať ako zničiť.

Keď som po celé roky navštevoval ten istý antikvariát, často som rok čo rok vídal, ako v stánku zaberajú priestor tie isté nepredané knihy. Riaditeľ knižnice by mohol ísť na takéto miesto a ponúknuť, že kúpi všetko za cenu, ktorá by síce prevyšovala to, koľko môže predajca primerane očakávať, že by za ne mohol dostať, ale zároveň by bola oveľa nižšia než to, koľko by stála každá kniha, keby sa kupovala samostatne.

Knihy, ktoré by knihovník nevedel použiť, by sa mohli, ak by boli slušné, predávať za nominálnu cenu vo vestibule knižnice, čo by malo ďalšiu výhodu, že by to na toto miesto priviedlo ľudí.

A teraz k prvej otázke: Aké knihy by sme tam mohli nájsť?

Vezmime si slávny imprint Image vydavateľstva Doubleday Publishing. Mám asi 50 alebo 60 ich titulov, no predstavte si úplnú kolekciu: pekné knižky, dobre upravené, inteligentné a veľmi rozmanité, od Coplestonových autoritatívnych dejín filozofie cez katolícke klasiky od autorov ako Augustín, Tomáš Akvinský či John Henry Newman až po katolícke romány 20. storočia (Maria Chapdelaine od Louisa Hemona; Mr. Blue od Mylesa Connollyho alebo A Watch in the Night od Helen Whiteovej).

Vydavateľstvo Paulist Press kedysi vydávalo veľmi dobré edície starovekých cirkevných otcov, stredovekých mystikov, potridentských reformátorov a iné. Ďalšie vydavateľstvá majú imprinty priateľské štúdiu kresťanskej viery, i keď nie špecificky katolíckej. Samozrejme, mali by tu byť aj súčasné kvalitné diela z katolíckych vydavateľstiev.

Napriek tomu sa práca diecéznej knižnice nesmie obmedzovať na náboženské témy. Znovu, hovoríme o práci uprostred barbarstva. Každý veľký alebo veľmi dobrý anglický románopisec, básnik alebo esejista by mal byť zastúpený svojím úplným dielom: toto by mal byť cieľ.

Všetky Dickensove romány, kompletná Tennysonova poézia v užitočných edíciách; všetky eseje o kultúre od Matthewa Arnolda; staré encyklopédie o hudbe a výtvarnom umení, skôr než takéto veci pokazila politická straníckosť a sexuálny zmätok; kompletné historické spisy titanov, ako bol Francis Parkman. Chceme knižnicu, ktorá je úplne iná než čokoľvek, čo je bežne dostupné väčšine ľudí v tejto krajine.

Ba ešte aj viac. Zhruba pred rokom 1970 nepísali knihy pre mladých ľudí úchyláci, ktorí im chceli štekliť sexuálnu zvedavosť a zarábať na nej. Mnohé tieto knihy sú skrz-naskrz dobré a zdravé, i keď to možno nie sú literárne klasiky. Takéto knihy je takmer nemožné nájsť, už len preto, že ak aj vaša miestna knižnica má niektoré z nich, budú stratené v obrovskej záplave odpadu.

Predstavte si teda tieto knihy všetky na jednom mieste a neprebité nápadným a krikľavým odpadom všade okolo nich: Moja strana hory, Odvaha, Anna zo Zeleného domu, Dieťa divočiny, Ďaleká cesta za domovom, Myšiak Stuart Little, Vietor vo vŕbach a tak ďalej, stovky a stovky takýchto kníh, aby mohol ísť mladý človek od jednej k druhej a žiaden dospelý sa nemusel báť zla číhajúceho za rohom.

A to je stále iba začiatok. Omšové knihy, staré spevníky s hymnami a gregoriánskymi chorálmi, modlitebníky – opäť, všetky na jednom mieste. Fantázii sa medze nekladú.

 Z anglického originálu (TU a TU) preložil Matúš Sitár.

Anthony Esolen je vysokoškolský učiteľ, prekladateľ a spisovateľ. Medzi jeho knihy patria Out of the Ashes: Rebuilding American Culture (Povstať z popola: ako znovu vybudovať americkú kultúru), Nostalgia: Going Home in a Homeless World (Nostalgia: Návrat domov vo svete bez domova) a najnovšie The Hundredfold: Songs for the Lord (Stonásobne. Piesne pre Pána). Je profesorom na Thales College. Určite navštívte jeho stránku Word and Song.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.