Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Reakcia

Humanae vitae – svetlo pre dilemy katolíckeho manželstva

Traja absolventi Pápežského inštitútu Jána Pavla II. pre štúdium manželstva a rodiny reagujú na polemiku o manželskej plodnosti.

Humanae vitae – svetlo pre dilemy katolíckeho manželstva
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Traja absolventi Pápežského inštitútu Jána Pavla II. pre štúdium manželstva a rodiny reagujú na polemiku o manželskej plodnosti.

V uplynulých týždňoch sa viackrát v denníku Postoj v rubrike Svet kresťanstva objavili články týkajúce sa učenia Katolíckej cirkvi v otázkach manželskej lásky, antikoncepcie a plodnosti. Pomerne búrlivú diskusiu vyvolal článok Dilema katolíckeho manželstva. Keď prirodzené metódy nefungujú. Potom čo sa tento článok objavil, sa na nás obrátilo mnoho znepokojených manželských párov.

Jedni preto, že im v článku niečo nesedí s tým, čo ako manželia žijú, iní preto, že článok sa im zdal v rozpore s učením Katolíckej cirkvi, ako bolo vyjadrené v encyklike svätého Pavla VI. Humanae vitae a neskôr viackrát potvrdené riadnym Magistériom všetkých nasledujúcich pápežov.

Iní manželia a kňazi sa možno opýtali: Platí ešte Humanae vitae? Článok vyvoláva aj mnohé ďalšie otázky. Keďže podobné debaty sa objavujú aj v cirkvi na Západe, naposledy vznesené v zborníku Pápežskej akadémie pre život, dovoľujeme si zareagovať na článok s úmyslom doplniť a dovysvetliť sporné formulácie a ponúknuť odpovede na niektoré nastolené otázky.

Týmto chceme aspoň sčasti naplniť volanie autora po prehĺbení poznania toho, čo cirkev učí o manželskej plodnosti. V našom príspevku by sme sa chceli venovať otázke platnosti Humanae vitae a jadru jej učenia.

Platnosť Humanae vitae. Potvrdenie nasledujúcim Magistériom

Ako sme vyššie spomenuli, argumentácia použitá v spomínanom článku môže niekoho priviesť k záveru, že Humanae vitae už neplatí, aj keď autorovi nešlo o spochybnenie encykliky. Humanae vitae platí. Niektorí by ju však chceli interpretovať v zriedenej podobe, eliminujúc práve jej centrálne časti. Jej učenie je riadnym učením Katolíckej cirkvi, ktoré nadväzuje na dlhú tradíciu (pre hlbšie štúdium odporúčame: Akademie kanonického práva, Enchiridion I. Dokumenty Církve o manželství, rodině a důstojnosti života, Brno 2018).

Pápež Pius XI. v encyklike Casti connubii (1930) jasne odsúdil používanie bariérovej antikoncepcie a prerušovanej súlože, čím reagoval na anglikánsku konferenciu v Lamberthe, ktorá, naopak, morálnosť antikoncepcie pripustila. Nikomu neujde, že tieto formy antikoncepcie menia aj navonok priebeh manželského spojenia. Novinkou šesťdesiatych rokov 20. storočia spojených so sexuálnou revolúciou však bola hormonálna antikoncepcia. Tá priniesla jeden podstatný rozdiel: navonok zdanlivo nijako nemenila to, čo manželia robia, keď sa manželsky spájajú, na rozdiel od bariérovej formy antikoncepcie či prerušovanej súlože.

Čítajte tiež

Cirkev na čele s pápežom Jánom XXIII. vnímala tento morálny problém, a preto chcela dať naň odpoveď. Začalo sa dlhé obdobie skúmania, ktoré trvalo od roku 1963 do roku 1968 (viac k tejto téme pozri Skočovský K., Stručná historie encykliky Humanae vitae: klíčové osobnosti a události, In: 50 let Humanae vitae. Konference k 50. výročí vydání encykliky Humanae vitae papeže Pavla VI., Borotice 2018; Galuszka P., Karol Wojtyla e Humanae vitae. Il contributo dell’Arcivescovo di Cracovia e del gruppo di teologi polacchi all’enciclica di Paolo VI., Siena 2017).

Odpoveď prišla s encyklikou svätého Pavla VI. Humanae vitae v júli 1968. Následne bolo jej učenie potvrdené všetkými nasledujúcimi pápežmi. Stačí spomenúť svätého Jána Pavla II. (Familiaris consortio 32, Veritatis splendor 80, Katechézy o ľudskej láske), Katechizmus Katolíckej cirkvi 2366-2372, príhovory a dokumenty Benedikta XVI. a pápeža Františka (napr. Amoris Laetitia 82).

Je však tiež pravdou, že mnoho biskupov a celých biskupských konferencií v západnom svete odmietlo prijať túto encykliku a aj medzi teológmi sa objavil disent. Odporúčame pozrieť sa, aké ovocie prinieslo rozhodnutie prijať alebo odmietnuť učenie Humanae vitae v celej jej radikalite. Sme presvedčení, na základe mnohých rozhovorov s našimi priateľmi z celého sveta, že jej prijatie viedlo k rozkvetu kresťanského života, zatiaľ čo jej odmietnutie často koreluje s vyprázdňovaním kostolov, sekularizáciou, poklesom vitality kresťanského života aj povolaní a zo všetkého najviac – zmenilo prežívanie samotnej manželskej lásky.

Naopak, hnutia, ktoré sú nositeľmi života a obnovy aj v súčasnosti, ju vo svojej väčšine prijali.

Čo hovorí Humanae vitae?

Stručne by sme mohli zhrnúť jadro učenia encykliky „o správnom spôsobe regulovania pôrodnosti“, ako znie jej podtitul, takto. Manželia sa môžu zodpovedne rozhodnúť, koľko detí chcú mať. Závisí to od mnohých okolností, ktoré poznajú len oni. Svätý Pavol VI. vyzdvihuje štedrosť manželov v prijatí aj viacerých detí, hoci rozumie, že môžu existovať dôvody pre oddialenie plodnosti alebo aj úplné zrieknutie sa jej v prípade veľmi vážnych dôvodov.

Potom čo Humanae vitae potvrdí morálne zlo potratu, v jej centre stojí v článkoch 11 a 14 norma, ktorou Pavol VI. odsúdi antikoncepciu, nadväzujúc na tradíciu učenia cirkvi.   

„Akýkoľvek manželský akt musí zostať otvoreným na odovzdávanie života“ (HV 11).

„Podobne treba vylúčiť akýkoľvek zásah, ktorý buď vzhľadom na predvídaný manželský styk, alebo pri jeho uskutočňovaní, alebo v priebehu jeho prirodzených následkov sleduje ako cieľ alebo ako prostriedok znemožniť splodenie života“ (HV 14).

Článok 11 sa týka otvorenosti manželského spojenia plodeniu. Neskôr sa k nemu vrátime.

Článok 14 definuje, akých skutkov a prostriedkov sa norma týka. Vidíme v ňom tri rôzne spôsoby pôsobenia antikoncepcie, ktorá je tu definovaná ako „zásah“ (actus), týkajúce sa jej časového a príčinného vzťahu k manželskému spojeniu.

Hormonálna antikoncepcia, sterilizácia či vnútromaternicové teliesko sú zásahom „vzhľadom na predvídaný (praevidetur) manželský styk“. Kondómy a iné formy bariérovej antikoncepcie či tiež prerušovaná súlož sú zásahmi „pri jeho uskutočňovaní“ (efficitur), zatiaľ čo všetky prostriedky v „priebehu jeho prirodzených následkov“ (ad suos naturales exitus ducit) zahŕňajú používanie spermicídov, tabletiek po či všetkého, čo bráni uhniezdeniu alebo vývinu oplodneného vajíčka (embrya). Je ihneď zrejmé, že mnohé antikoncepčné prostriedky majú súčasne viacero účinkov.

Antikoncepciou je úmysel, nielen technika

V tomto momente potrebujeme jedno dôležité pojmové upresnenie. Učenie Humanae vitae nezaujíma antikoncepcia ako technika, ale ako cieľ (finis), teda to, na aký účel sa používa. To znamená, že Humanae vitae nehovorí natoľko o tabletke, kondóme či sterilizácii, ale o antikoncepčnom styku, ktorý je definovaný na úrovni úmyslu skutku, konkrétne jeho bezprostredného cieľa (finis proximus).

Bezprostredný cieľ definuje predmet skutku, čiže voľbu (čo robím). Pre pochopenie normy Humanae vitae 11 a 14 je preto potrebné porozumieť intencionálnej štruktúre ľudského skutku, ako o nej hovorí encyklika Veritatis splendor (porov. VS 78-79).

Antikoncepčný styk je definovaný ako pohlavný styk, ktorým sa manželia spájajú, dobrovoľne znemožňujúc plodnosť. Napríklad pri morálnej analýze použitia hormonálnej tabletky v manželstve nie je rozhodujúcim, či si žena vzala hormonálnu tabletku, ale že si ju vzala preto, aby urobili tento pohlavný styk úmyselne neplodným.

Iným prípadom by bolo, ak by si ju vzala na upravenie cyklu a následkom by bolo zneplodnenie. Tu by však zneplodnenie nebolo predmetom voľby, a teda vyhľadávané ako bezprostredný cieľ (finis proximus), ale iba vedľajším účinkom.

(Samozrejme, pri morálnom hodnotení použitia hormonálnej tabletky treba zohľadniť aj jej možné abortívne účinky, čo v súčasnosti problematizuje morálnosť manželského spojenia počas užívania hormonálnej tabletky. V takomto prípade však nejde o nemorálnosť tabletky ako takej, ale o jej abortívne účinky.)

V prípade iných foriem antikoncepcie je úmysel vykonať antikoncepčný skutok viditeľnejšie spojený s použitou technikou: neexistuje používanie kondómu, ktoré by nebolo priamo spojené so sexuálnym spojením. V prípade sterilizácie s cieľom zneplodnenia nielenže sa úmyselne ruší reprodukčná funkcia, ale tento proces je v zásade nevratný, keďže ide o mutiláciu.

Ilustračné foto: cathopic.com

Nerozlučiteľnosť dvoch významov skutku manželského spojenia

Potom ako sme videli normu Humanae vitae, ktorá hovorí, že používanie antikoncepcie je vždy nemorálne, venujme sa teraz učeniu o nerozlučiteľnosti dvoch významov manželského spojenia (spojivého a plodivého).

Hovorí o nich čl. 12, ktorým Pavol VI. veľmi stručne vysvetľuje dôvod nemorálnosti antikoncepcie. Spolu s manželmi, vedomými si daru manželstva, sa snaží porozumieť, prečo je antikoncepcia vnútorne zlým skutkom. Pre hlbšie pochopenie náuky o nerozlučiteľnosti dvoch významov manželského spojenia vychádzame z diel sv. Jána Pavla II., M. Rhonheimera, J. Noriegu, G. L. Műllera a S. Kampowského, ktorí sa inšpirujú učením cirkvi a morálnou filozofiou.

Začneme citátom Humanae vitae 12:

„Toto učenie, ktoré Učiteľský úrad Cirkvi opätovne predložil, sa zakladá na nerozlučnom spojení dvojakého významu manželského aktu, ktorý Boh určil a ktorý človek z vlastného podnetu nemôže rozbiť: je to význam spojivý (significationem unitatis) a plodivý (significationem procreationis). Vskutku, manželské úkony svojou vnútornou povahou, zatiaľ čo veľmi úzko spájajú manžela a manželku, robia ich aj schopnými splodiť nový život podľa zákonov vpísaných do samej prirodzenosti muža a ženy.

Ak sa zachovajú obe tieto základné vlastnosti, totiž zjednocujúca a plodiaca, manželský úkon si podrží zmysel vzájomnej a pravej lásky i svoje zameranie na svoju vznešenú úlohu rodičovstva, na ktorú je človek povolaný. Myslíme, že dnešní ľudia sú osobitne schopní porozumieť, ako je toto učenie v zhode s ľudským rozumom.“

V prvom rade treba povedať, že Humanae vitae nehovorí o dvoch významoch manželstva ani o dvoch významoch sexuality. Hovorí o dvoch významoch konkrétneho ľudského skutku, ktorým je manželský akt (alebo inak manželské spojenie). Manželské spojenie je pohlavným stykom medzi manželmi, ktoré nie je úmyselne zbavené plodnosti. Stojí za to si všimnúť, že Humanae vitae nehovorí nič o antikoncepcii mimo manželstva, keďže sexuálny styk mimo manželstva nemá ani spojivý, ani plodivý význam. Má len kopulatívnu a reprodukčnú funkciu, ktoré charakterizujú akýkoľvek sexuálny styk.

Teraz potrebujeme porozumieť nasledujúcim skutočnostiam: sexuálny styk medzi dvoma osobami je ľudským skutkom; rozdiel medzi manželským spojením a akýmkoľvek iným sexuálnym stykom; význam manželského spojenia.

Sexuálny styk medzi dvoma osobami je ľudským skutkom. Na rozdiel od zvierat ľudská reprodukčná funkcia nie je riadená inštinktom, ale typicky ľudským spôsobom, teda rozumom a slobodnou vôľou. Má však viacero dimenzií, ktoré potrebujú integráciu: existuje sexuálny pud, ktorý smeruje k telesnému spojeniu s takou výnimočnou silou, že jej takmer niet obdoby pri iných ľudských skúsenostiach.

Podobne medzi osobami opačného pohlavia existuje ľudská príťažlivosť na úrovni citov a osobnosti. Zároveň je nutné poznamenať, že akýkoľvek ľudský skutok potrebujeme zasadiť do kontextu toho, kým sme, kým chceme byť, a teda má aj morálnu dimenziu. To, že sa muž nechce sexuálne spojiť s akoukoľvek ženou, ale len s tou, ktorá je jeho manželkou, a rovnako to platí aj o žene vo vzťahu k mužovi, má svoj pôvod vo význame, ktorý má pre nich skutok manželského spojenia.

Aký je tento význam? Manželia si v sľube, ktorým uzatvárajú manželstvo, darujú sami seba, so všetkým, čo k nim patrí: ich vlastná minulosť i budúcnosť (rodina, vzťahy, priatelia, zdravie i choroba…). Rozhodujú sa žiť nielen jeden s druhým, ale jeden pre druhého. Ich priateľstvo žité v najplnšej forme, teda v manželstve, je spečatené mnohými dobrami, o ktoré sa delia. Preto aj ich sexuálne spojenie je vyjadrením úplného daru jedného druhému. Toto voláme spojivým významom alebo významom jednoty. Naopak, ľahko pochopíme, že sexu medzi osobami mimo manželstva chýba tento význam jednoty.

Manželia, ktorí sa telesne zjednocujú, však vnímajú, že ich spojenie má ešte inú hĺbku. V manželskom spojení sa môžu stať rodičmi. Môže existovať medzi mužom a ženou hlbšia jednota, než byť rodičmi spoločných detí? Dieťa potvrdzuje, že táto láska je výnimočná a navždy. A toto voláme plodivým významom.

Ako nám pripomenul Pavol VI., medzi týmito dvoma významami existuje nerozlučný vzťah, ktorý človek z „vlastného podnetu nemôže rozbiť“. Nerozlučiteľnosť spojivého a plodivého významu manželského aktu je teda ontologického (nedá sa to), a nie morálneho charakteru (nesmie sa to).

Inými slovami povedané, tieto významy nie je možné od seba oddeliť nie preto, že by to zakazovala morálna norma, ale pre ich prirodzenú spätosť so samotným charakterom manželského aktu, ktorý vyplýva zo samotnej pravdy o manželskej láske.

Čítajte tiež

Chcieť úmyselne oddeliť plodivý význam tým, že sa zasiahne do reprodukčnej funkcie tela prostredníctvom antikoncepcie, znamená zároveň zničiť aj význam spojivý. Z toho vyplýva, že tak ako je nemorálne mať deti mimo kontextu manželstva, je rovnako nemorálne pre manželov sexuálne sa spájať úmyselne vylučujúc plodivý význam.

Nielen to. Môžeme povedať, že každý manželský akt je sexuálnym stykom, avšak nie každý sexuálny styk je manželským aktom, hoci by bol uskutočňovaný samotnými manželmi. Nemôžeme nazvať manželským aktom taký sexuálny styk, ktorý by vykazoval známky násilia páchaného napríklad manželom na jeho manželke, keďže mu chýba spojivý (jednotiaci) význam. Podobne nemôžeme nazvať manželským aktom taký sexuálny styk, ktorý je úmyselne zbavený plodivého významu.

Znamená to, že manželské spojenie musí byť vždy otvorené prijatiu nového života? Áno. Pre Humanae vitae nestačí všeobecná otvorenosť prijatiu života, ako o tom uvažujú niektorí: „Preto sa vonkoncom mýli, kto sa domnieva, že manželský úkon úmyselne zbavený plodnosti, teda vnútorne nemravný, môže sa uznať za dovolený na základe plodných stykov celého manželského života“ (HV 14). Naopak, „akýkoľvek manželský akt musí zostať (per se) otvoreným na odovzdávanie života“ (HV 11), kde per se znamená „sám v sebe“ (žiaľ, tento výraz chýba v slovenskom preklade encykliky).

Manželské spojenie ako generatívny skutok

Teraz sa pokúsime bližšie vysvetliť tvrdenie, že akýkoľvek manželský akt musí zostať (per se) otvoreným na odovzdávanie života. Čo znamená výraz per se? Pomôžeme si pri tom argumentmi Rhonheimera, Műllera a Kampowského.

Manželské spojenie môže byť definované ako tzv. generatívny skutok. To znamená, že keď sa manželia spájajú, vedia, že toto ich spojenie je natoľko veľké, že nielen potvrdzuje hĺbku a jedinečnosť ich vzťahu, ale že prirodzenou súčasťou tejto výnimočnosti je, že z tohto spojenia sa môže splodiť dieťa.

Je zrejmé, že vďaka biologickým zákonom (vloženým Stvoriteľom) nie všetky generatívne skutky sú aj efektívne plodné. Preto keď sa manželia spájajú v neplodných dňoch, ich manželské spojenie sa úmyslom ani navonok ničím nelíši od spojenia v plodných dňoch. Toto sa využíva pri periodickej zdržanlivosti. Skutok vtedy neprestáva byť generatívnym, napriek tomu, že efektom skutku nie je splodenie nového života.

Inzercia

Na druhej strane, antikoncepčný skutok nie je generatívnym skutkom, pretože sa ním manželia úmyselne rozhodli zneplodniť svoju lásku. Vylúčili to, čo robí ich lásku výnimočnou, čiže jej plodivý význam. Urobili to tým, že antikoncepciou úmyselne znefunkčnili reprodukčnú funkciu sexuality. Ich skutok sa takto podobá viac sexuálnemu styku mimo manželstva, pretože za ním nie je úplné sebadarovanie a sebaprijatie zahrnujúce dar plodnosti.

Následkom je, že logiku úplného daru vystriedala logika potreby, ktorá síce môže obsahovať aj znaky lásky (ako vzájomná náklonnosť, cit…), nie však už manželskej lásky, ktorej práve logika úplného daru je jej vlastnou logikou. Svätý Ján Pavol II. tu pripomína dôležitosť čnosti čistoty. Jej súčasťou je schopnosť zdržanlivosti, keď manželia nemôžu mať manželské spojenie. To sa deje napríklad pri chorobe jedného z nich, ale aj pri periodickej zdržanlivosti. Rhonheimer hovorí o prokreačnej zodpovednosti ako o integrálnej časti čnosti čistoty.

Metódy prirodzeného plánovania rodičovstva (PPR) ako periodická zdržanlivosť

Pojem generatívneho skutku nám teraz umožní pochopiť rozdiel medzi tzv. prirodzenými metódami plánovania rodičovstva (PPR) a antikoncepciou. Ako PPR, tak antikoncepcia môžu byť použité s rovnakým legitímnym cieľom – nemať v istom okamihu deti. Rozdiel spočíva v tom, aký skutok manželia vykonajú s týmto cieľom.

Treba teda rozlíšiť medzi úmyslom (intentio, prostredný cieľ) a predmetom skutku (blízky alebo bezprostredný cieľ). Úmyslom je pre oboch nemať v tomto momente deti. Rozdiel je v predmete skutku, teda v tom, aký skutok si manželia volia. Buď si volia zdržať sa manželského spojenia (PPR), alebo mať antikoncepčný sexuálny styk. Vidíme, a toto je kľúčové, že kým metódy PPR stoja na zdržaní sa, a teda zrieknutí sa manželského spojenia za istých okolností, antikoncepcia je chcieť mať manželské spojenie aj za cenu potlačenia jeho plodivého významu, ku ktorému dochádza pri úmyselnom potlačení reprodukčnej funkcie.

Dodajme, že metódy PPR by bolo lepšie nazývať metódami periodickej zdržanlivosti. Pretože zisťovanie cyklu ženy je pri nich výlučne diagnostickou metódou. Ako to niekto výstižne pomenoval, nik ešte nezabránil počatiu poznaním svojho cyklu, ale tým, že sa vtedy zdržal manželského spojenia.

Prečo je dôležitý tento rozdiel medzi zdržaním sa a antikoncepčným stykom? Manželské spojenie má hĺbku, ktorá si to vyžaduje. Neprijatie tohto učenia si nesie so sebou riziko banalizácie sexuality a riziko oddelenia manželskej intimity a plodenia, čo môže mať dosah na samotný manželský vzťah a dobro manželov. Svätý Ján Pavol II. vidí medzi rozhodnutím sa pre periodickú zdržanlivosť a rozhodnutím pre antikoncepčný styk rozdiel v špecificky ľudskom správaní. Ide tu o „antropologický i morálny (etický) rozdiel“ (FC 32). Stoja tu

„oproti sebe dve nezlučiteľné chápania ľudskej osobnosti a sexuality. Voľba prirodzených cyklov prináša so sebou aj prijatie času samej osoby, čiže ženy, a tým aj prijatie dialógu, vzájomného rešpektu, spoločnej zodpovednosti a ovládania sa. Prijať tento čas a dialóg znamená to isté, ako uznať súčasne duchovný i telesný ráz manželskej jednoty, znamená aj prežívanie osobnej lásky so svojou požiadavkou vernosti.

Takto manželia skusujú, že manželská jednota sa obohacuje o tie hodnoty, nežnosti a city, ktoré tvoria hlbokú dušu ľudskej sexuality, a to aj v jej telesnom prejave. Takto sa sexualita rešpektuje a povznáša vo svojom pravom a plnom ľudskom rozmere a ,nepoužíva‘ sa ako ,predmet‘, ktorý rozrušuje osobnú jednotu duše a tela a tým zasahuje samého Božieho tvora v najvnútornejšej spätosti prírody a osoby“ (FC 32).

Pre lepšie pochopenie toho, čo je alebo nie je hriech

S cieľom, aby manželia identifikovali, ktorá voľba je v súlade s veľkosťou daru, ktorý dostali v manželskom partnerovi a vo sviatosti manželstva, mali by si položiť otázky typu: Je možné manželsky sa spájať, a pritom zámerne pripravovať našu jednotu o esenciálnu dimenziu jej plodnosti? Naozaj týmto rastie naša láska a vzájomná úcta? Sme si navzájom skutočne osobným darom? Ako hľadíme na naše telá? Čím je pre nás naša sexualita? Prijímame ju s celým bohatstvom, ktoré do nej Boh vložil?

Uvedomujeme si, že je v nej prítomné hlboké tajomstvo, ktoré nás presahuje? Potvrdzuje v nás naše sexuálne spojenie vedomie vzájomnej dôstojnosti a nenahraditeľnosti? Naozaj nás napĺňa to, ako prežívame chvíle intímnej blízkosti? Komunikujú naše telá jazyk lásky alebo jazyk egoizmu? Je náš pohľad pohľadom úžasu nad veľkosťou tajomstva daru druhej osoby alebo sa stáva pohľadom žiadostivosti?

Položiť si tieto otázky zodpovedá pozvaniu postaviť sa do zorného uhla konajúcej osoby, ako to zdôrazňuje aj encyklika Jána Pavla II. Veritatis splendor (porov. VS 78).

Ilustračné foto: cathopic.com

Hĺbka tajomstva manželského aktu nám potvrdila nemorálnosť antikoncepcie. Vynára sa otázka: Ak je používanie antikoncepcie vždy nemorálne, znamená to, že je aj vždy ťažkým hriechom?

V prvom rade treba povedať, že nie všetko, čo je nemorálne, je aj ťažkým hriechom. Na druhej strane treba povedať, že to, čo je morálne, nie je definované tým, že to nie je ťažký hriech. Morálka sa pýta na dobro, na veľký a krásny život, na jeho plnosť, na povolanie. Ťažký hriech je vedomé (viem, že hreším) a dobrovoľné (chcem to alebo neexistuje vážny vonkajší tlak) vykonanie objektívne zlého skutku.

Objektívne zlý skutok je zase definovaný svojím predmetom (blízky alebo bezprostredný cieľ: čo robím, čo si volím), úmyslom (intentio, prostredný cieľ, prečo to robím) a okolnosťami. Nejde teda len o materiálne vykonanie skutku.

Predstavme si človeka, ktorý ukradne bicykel preto, aby rýchlo došiel do lekárne po inhalačný prístroj, aby ním zachránil dcéru. Úmyslom je zachrániť dcéru, predmetom je ukradnúť bicykel, okolnosťami je dcéra, ktorá môže zomrieť bez lieku. Otec sa dobrovoľne rozhodol pre skutok, ktorého predmet nie je sám osebe dobrý, avšak krádež môže byť za istých okolností ospravedlnená, ak sú v hre väčšie dobrá.

V tomto prípade je v hre život dcéry. Iným prípadom by bolo, ak by otec došiel do lekárne, lekárnik by mu odmietol vydať liek, načo by ho otec zastrelil. Tu by sa dopustil vnútorne zlého skutku (intrinsece malum) vraždy (zabitie nevinnej osoby), ktorá nemôže byť ospravedlnená iným, aj keď z pohľadu aktéra väčším dobrom.

Zamyslime sa teraz, čo by to znamenalo v prípade antikoncepcie. Manželia túžia po dobre vzájomného spoločenstva s presvedčením, že manželské spojenie podporuje ich vzájomný vzťah. Problémom je, že prípadné počatie dieťaťa by mohlo vážne ohroziť život matky. Samotné rozhodnutie nepočať je morálne správne (sme na úrovni prostredného cieľa, intentio).

Druhým krokom je posúdiť konkrétnu voľbu (čo robím, bezprostredný cieľ). V prípade, že by sa rozhodli pre antikoncepciu, vyberajú si skutok, ktorý je vnútorne zlý (intrinsece malum, porov. VS 80), bez ohľadu na okolnosti, pretože odporuje pravde o manželskej láske chcenej samotným Stvoriteľom. Navyše, v prípade sterilizácie by išlo o zásah do štruktúry tela (prakticky) nezvrátiteľným spôsobom.

Encyklika Pavla VI. to potvrdzuje nasledujúcimi slovami:

„Ak je totiž pravda, že niekedy je dovolené trpieť menšie morálne zlo, aby sa vyhlo nejakému väčšiemu zlu alebo aby sa napomohlo nejaké vznešenejšie dobro, nikdy však nie je dovolené, ani z najvážnejších dôvodov, robiť zlo, aby z toho vzišlo dobro: totiž súhlasiť s tým, čo svojou povahou porušuje mravný poriadok a čo preto treba považovať za nedôstojné človeka, hoci sa to deje s úmyslom brániť alebo napomáhať dobrá jednotlivcov, rodín alebo ľudskej spoločnosti“ (HV 14).

V oblasti sexuality existujú hriechy, ktorých sa manželia dopúšťajú zo slabosti, pretože im v danom momente chýba zdržanlivosť či čnosť čistoty. Príkladom môžu byť antikoncepčné skutky, ale aj masturbácia. Z pohľadu predmetu skutku (bezprostredného cieľa) ide o objektívne zlý skutok, ktorý kvalifikuje ťažký hriech.

Avšak to, či naozaj ide o ťažký alebo ľahký hriech, záleží aj na miere ich dobrovoľnosti. Preto skutočnou pastoračnou múdrosťou nie je ponúknuť manželom v mene „milosrdenstva“ či skôr súcitu naoko ľahšiu cestu, a teda povedať im, že antikoncepcia je pre nich za istých okolností dobrým riešením. Nie je. A to z dôvodu, že odporuje pravde o manželskej láske a vôli Stvoriteľa.

Naopak, je pastoračne múdrejšie im povedať: povzbudzujeme vás k manželskej čistote, ale ak padnete, Boh vás čaká, túži vás prijať a odpustiť vám. 

Príjemné jarmo a ľahké bremeno?

Život niekedy postaví manželov pred ťažké situácie. Mnohí stoja pred dilemou a pýtajú sa: Ako ďalej žiť našu manželskú lásku? Nežiada od nás cirkev ideál, ktorý nie je možné dosiahnuť? Nekladie cirkev cez jej služobníkov na nás bremená, ktoré sú neznesiteľné a ktoré nechcú samy ani prstom pohnúť? Nebolo by lepšie nepoznať toto učenie a zariadiť sa bez výčitiek svedomia tak ako väčšina manželských párov v dnešnej spoločnosti?

Sú to legitímne otázky. Avšak podstata tkvie niekde hlbšie. Otázkou je, či je učenie Humanae vitae učením, ktorému by manželia (aj neveriaci) nemohli porozumieť. Inak povedané, či je toto učenie vpísané do ich najhlbších túžob alebo iba normou napísanou „od stola“.

Netúžia vari manželia žiť v úprimnom a radostnom sebadarovaní sa v celom jeho rozmere? Existujú vari manželia, ktorí by nechceli žiť svoju lásku v pravde, úprimnosti, očistenú od sebectva a egoizmu? Nie je náročnosť charakteristikou pravej lásky? Ktorí manželia by sa sami od seba uchýlili k antikoncepcii, ak by sa – pravda podľa ich subjektívneho vedomia – „nemuseli“ k nej uchýliť?

Prijať učenie cirkvi o manželskej láske, čistote a antikoncepcii nie je bremenom, ktoré niekto farizejsky viaže, ale jarmom, ktoré je súčasťou života manželov a Kristus spolu s cirkvou im ho chcú pomáhať niesť.

Čítajte tiež

Prídavné meno manželský sa prekladá do latinčiny výrazom coniugale. Pochádza zo spojenia slov con (spolu) a iugum (jarmo), ktoré poukazujú na to, že manželia nesú spolu jarmo. Je za tým obraz dvoch ťažných zvierat kráčajúcich bok po boku. Aj manželia sa v deň sobáša rozhodli kráčať bok po boku toho druhého a tak urobiť svoj život naplneným.

Robia to práve tým, že na seba prijali sviatostné manželstvo s jeho vlastnými charakteristikami. V manželstve je tak niečo, čo presahuje samotných manželov, čo neraz pôsobí ako jarmo a bremeno. Presahuje to nielen muža a ženu ako osoby, ale aj ich spoločné rozhodovanie. Je to to, čo Boh vložil už na počiatku pri stvorení manželstva, o čom nemohli rozhodnúť ani prví manželia a o čom nemôžu rozhodovať ani tí súčasní.

Ľudská sexualita má svoje vnútorné pravidlá. Sexualita, ktorá je darom na úrovni stvorenia, je zároveň integrovaná do manželského a rodinného spoločenstva podľa Božieho plánu. A aj keď Boh pozýva manželov k spolupráci, nedáva im možnosť rozhodovať úplne o všetkom. A práve tu spadá norma Humanae vitae, ktorá nedovoľuje manželom rozlúčiť dva významy manželského spojenia. Dar manželstva prichádza ako balík, v ktorom okrem nečakaných darov, úplne presahujúcich aj naše najväčšie túžby, dostávame súčasne pravidlá, ktoré k nemu vnútorne patria.

Musíme si uvedomiť, že tu hovoríme o kresťanskom manželstve, ktorého nároky nie je možné žiť bez Boha, len vlastnými silami. Preto sám Kristus ide kresťanským manželom v ústrety so svojou sviatostnou milosťou, aby ich posilnil (porov. GS 48).

Sme presvedčení, že porozumieť Humanae vitae môžu všetci manželia. Žiť Humanae vitae dokážu len tí, ktorí sa otvoria väčšej Láske a väčšiemu plánu, akým je len ich ľudský plán. Otvoriť sa Bohu a jeho plánu je krokom viery. Majme preto odvahu sa pýtať, áno, niekedy aj v boji a cez slzy, no predsa: Pane, aký je tvoj plán s naším životom? Jeho plán je vždy plánom milujúceho Otca. Uveriť tomuto plánu znamená postupne začať vidieť. Tak je možné začať postupne kráčať bok po boku, spolu s inými manželmi, kňazmi a rodinami. Takto sa buduje život, takto sa buduje cirkev.

Záver

Svätý Ján Pavol II. si naplno uvedomoval, že svätý Pavol VI. svoju normu príliš nevysvetľoval. Ako vysvetlenie ponúkol len zmienku o nerozlučiteľnosti dvoch významov manželského spojenia. Aj z tohto dôvodu ponúkol poľský pápež hneď po svojom nástupe na Petrov stolec sériu katechéz o ľudskej láske, známu pod názvom Teológia tela, ktorá vrcholí šiestou kapitolou zaoberajúcou sa Humanae vitae.

Tým akoby chcel povedať, že nie je samozrejmé, že moderný človek s ľahkosťou pochopí a prijme učenie cirkvi predložené v tejto encyklike. Pochopiť a prijať toto učenie si vyžaduje spoznať Boží zámer s človekom, ktorého Boh stvoril na svoj obraz ako muža a ženu. Vyžaduje si to pochopiť, čo je to láska a aký význam má ľudské telo, ľudská sexualita v kontexte lásky a plodnosti.

S tým súvisí znovu objaviť a rehabilitovať význam čností, predovšetkým čnosti čistoty a jej dosah na život manželov, mladých, ako aj mužov a žien žijúcich v celibáte. Napokon pochopiť a prijať učenie Humanae vitae si vyžaduje odvahu a vieru. Odvahu chcieť žiť veľký a naplnený život a snažiť sa robiť všetko pre to. A vieru, že prijatie Božieho plánu je to, čo robí náš život veľkým, napriek všetkým slabostiam a obmedzeniam.

V neposlednom rade ide o vieru v Božiu moc (porov. Mt 22, 29) a Božiu milosť, ktorou Kristus vykúpil človeka, obnovil jeho padlú prirodzenosť a ponúka mu túto milosť predovšetkým cez sviatosti, cez svoje slovo a cez spoločenstvo cirkvi. 

To, že sa Pavol VI. napriek tlakom zvonku aj zvnútra cirkvi rozhodol Humanae vitae publikovať, bolo odvážnym a s odstupom vyše päťdesiatich rokov môžeme povedať, že aj prorockým činom. Bol si vedomý, že človek nemôže dosiahnuť pravé šťastie, ak sa odkloní od prirodzených zákonov, ktoré Boh vpísal do jeho prirodzenosti, a že tam, kde sa tak bude diať, ľudstvo sa začne postupne dehumanizovať, manželstvá a rodiny sa začnú rozpadať a spoločnosť i samotná cirkev sa stanú rozdelenými.

ThLic. Mgr. Marek Iskra, ThLic. Róbert Neupauer, ThLic. Mgr. Štefan Žarnay, PhD.

Autori sú katolícki kňazi, absolventi Pápežského inštitútu Jána Pavla II. pre štúdium manželstva a rodiny v Ríme a členovia predsedníctva Akadémie Karola Wojtylu.

Literatúra:

Pavol VI., Encyklika Humanae vitae, 1968.
Ján Pavol II., Familiaris Consortio, 1981.
Ján Pavol II., Teologie těla. Katechezy o lidské láske podle Božího plánu. Paulínky, 2006.
M. Rhonheimer, Etica della procreazione, PUL, Mursia 2000; Ethics of Procreation, Washington DC: CUA Press, 2010.
José Noriega, Eros a jeho poslanie. Základy sexuálnej morálky, Lúč, Bratislava, 2017.
G. L. Muller, S. Kampowski: Going beyond the Letter of the Law, 2022. https://www.firstthings.com/web-exclusives/2022/08/going-beyond-the-letter-of-the-law

Titulná foto: Flickr.com/Ed Yourdon

Odporúčame

)
Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.