Hlavnou tému a zároveň kľúčom k pochopeniu jedinej konfrontácie Ježiša so saducejmi, ktorá sa nachádza v evanjeliách, je vnímanie manželskej plodnosti a jej reprodukčnej funkcie ako primárneho cieľa manželstva.

Boh v raji požehnal prvých ľudí a dal im úlohu pokračovať v jeho diele tým, že svojou prokreativitou budú udržiavať život na zemi. Na rozdiel od iných stvorení je ľudská prokreativita usporiadaná v právnom inštitúte, ktorý nazývame manželstvo.

Keďže človek je smrteľný, reprodukcia je jediný spôsob udržania ľudského života. Právo spolu so správnym morálnym kompasom usmerňujú prokreáciu do manželského spojenia. Anjeli nie sú smrteľní, nemusia reprodukovať, a preto nepotrebujú inštitút manželstva.

Nielen Tóra, ale aj Chammurapiho zákonník či právo Rímskej ríše kladú veľký dôraz na manželskú plodnosť. Tá má zabezpečiť nielen prežitie spoločnosti, ale aj individuálne dedičské práva v rámci rodiny. Preto vznikol aj inštitút adopcie dieťaťa ako legálneho dediča.

Manželská nevera, ktorá je vážnym hriechom proti reprodukčným právam muža, je v starovekých legislatívnych textoch prísne trestaná, a to dokonca aj smrťou oboch cudzoložníkov. Svedectvo o tom vydávajú aj viaceré texty evanjelií.

No ak by manželia nemohli mať deti, nevera by vlastne prišla celkom vhod (ako to skúšal už Abrahám), lebo neverná manželka by mohla zo svojej nevery priniesť svojmu manželovi potomka. Nebol by síce jeho biologickým otcom, ale získal by aspoň zákonného dediča.

Učenie cirkvi o dobrách manželstva ako prvý formuluje sv. Augustín, ktorý medzi troma dobrami na prvom mieste uvádza práve ono dobro potomstva. Ide teda v tradičnej línii chápania manželstva ako prostredia legálnej prokreácie a reprodukcie človeka.

Dnešné evanjelium nám hovorí, že večný život je podobný životu anjelov v tom, že sa nekončí smrťou, a preto v ňom nie je potrebné manželstvo, lebo v ňom nie je potrebná reprodukcia. Hlbší pohľad na manželstvo nám však ukazuje, že je to viac než len nástroj legálnej reprodukcie.

V priebehu dejín cirkev postupne menila pohľad na manželstvo tým, že svoje učenie o ňom postupne prehlbovala. V tomto zohral významnú rolu napríklad Tridentský koncil, ktorý jasne definoval manželstvo ako sviatosť tým, že skonštatoval, že Kristus ho na sviatosť povýšil.

Prečo povýšil a nie ustanovil? V Písme nemáme žiadny text, ktorý by mohol pôsobiť dojmom, že Ježiš manželstvo ustanovil. Ani nemôžeme mať, lebo manželstvo už jestvovalo. V rôznych starovekých kultúrach a zákonoch bolo vždy vnímané ako nástroj legálnej reprodukcie.

Ak ho Kristus povýšil na sviatosť, významne prehĺbil jeho chápanie. Cirkev postupne pokračovala v objavovaní plnej pravdy o manželstve a tento proces stále trvá. Učenie o dobrách, cieľoch či vlastnostiach manželstva teda skutočne nie je „vytesané do kameňa“.

Keďže manželstvo je predovšetkým vec práva, práve právo, v našom prípade právo kánonické, hrá v chápaní manželstva primárnu rolu. V tejto súvislosti som už publikoval viacero textov, no ten ostatný vzbudil mimoriadny ohlas.

Čítajte tiež

Dilema katolíckeho manželstva Keď prirodzené metódy nefungujú

Radoslav Šaškovič

Ako reagovať na ťažkosti manželských párov, ktoré už majú niekoľko detí a majú strach z ďalšieho tehotenstva?

Priznávam, že som precenil úroveň poznania učenia cirkvi u niektorých čitateľov a niektoré myšlienky ostali nedotiahnuté. Ďakujem Ferkovi Bartekovi za jeho priateľské a dobromyseľné nastavenie zrkadla, hoci v niektorých prípadoch vrátane nadpisu bolo toto zrkadlo pokrivené.

Samozrejme, že v žiadnom prípade nenavrhujem prehodnotiť a už vôbec nie meniť učenie cirkvi o antikoncepcii a som zaskočený, že si niekto mohol takto vysvetliť môj článok. V skutočnosti mi ide o dôslednú kontinuitu v prehlbovaní pohľadu cirkvi na danú tému.

Je mojím zlyhaním, že niektorí ľudia moje slová zle pochopili a následne zle interpretovali. Musím veci presnejšie formulovať, aby neprišlo k zbytočným nedorozumeniam. Aj táto skúsenosť potvrdzuje, že je potrebné viac a hlbšie vysvetľovať učenie cirkvi. 

Napríklad také učenie cirkvi o hriechu. Na stránke Liga pár páru sa v reakcii na môj článok vyskytlo zmätočné tvrdenie o tom, že antikoncepcia je „objektívne ťažký hriech“. Som si istý, že autorka nemala v úmysle hlásať niečo, čo je v rozpore s učením cirkvi, len sa zmýlila.

Faktom je, že v jej texte je zmätočne uvedené, že cirkev rozlišuje ťažký, smrteľný a ľahký hriech. Katechizmus rozlišuje smrteľný hriech a všedný hriech. Ťažký hriech je synonymum pre smrteľný hriech rovnako, ako je ľahký hriech synonymum pre všedný hriech.

To, čo pani Schindlerová z Ligy pár páru označila pojmom „objektívne ťažký hriech“, je podľa katechizmu „materia gravis“, čiže „ťažká matéria“. Práve matéria je onou objektívnou realitou, ktorá existuje mimo človeka a dá sa teda objektívne posúdiť.

Ako dôsledný konzervatívny kresťan nado všetku pochybnosť pripomínam, že antikoncepcia je vždy objektívne ťažká matéria, ťažké zlo, ale nie „objektívne ťažký hriech“.

Ak by som bol liberál, trval by som na „oslobodení“ antikoncepcie od učenia cirkvi o hriechu, čo by znamenalo, že by som jej používanie buď vždy vyhodnotil ako smrteľný hriech, alebo by som jej používanie laxne schvaľoval. Oba tieto „oslobodené“ prístupy odmietam.

Hriech je konanie alebo nekonanie konkrétneho človeka, čiže subjektu. Hriech je teda subjektívna záležitosť, neoddeliteľne spojená s osobou konkrétneho človeka, nie objektívna realita mimo neho, tou je jedine matéria hriechu.

Ako dôsledný konzervatívny kresťan nado všetku pochybnosť pripomínam, že na posúdenie konania alebo nekonania konkrétneho človeka je potrebné brať do úvahy nielen objektívnu matériu, ale aj mieru subjektívneho vedomia, uváženého súhlasu a ostatné okolnosti.

Existujú teda prípady, keď aj objektívne ťažká matéria v kombinácii s ostatnými okolnosťami spôsobuje, že konanie človeka je posúdené ako všedný hriech, ba dokonca žiadny hriech. Toto platí aj pri použití akéhokoľvek antikoncepčného prostriedku.

„Antikoncepcia je vždy ,materia gravis‘ a závažnosť konkrétneho hriechu je potrebné individuálne posudzovať podľa jednotných kritérií.“ Zdieľať

Predstavme si ženu, ktorej manžel trvá na použití bariérovej antikoncepcie a ona s tým nesúhlasí. Manželský styk je z jej strany dovolený, no on má ťažký hriech. Ostáva úlohou ženy snažiť sa modlitbou a trpezlivým vysvetľovaním priviesť manžela k zanechaniu kondómu.

Možno tiež spomenúť prípad, keď muž siahne po kondóme, aby manželku nenakazil pohlavne prenosnou chorobou. Keďže je isté, že by prišlo k nákaze, a motívom na použitie kondómu je ochrana manželky pred istou nákazou, je takéto konanie dovolené.

V prípade manželov, ktorým som odpovedal na ich mail, je prítomný veľký strach o život a zdravie ženy. V práve i morálke veľký strach zneplatňuje súhlas. Preto som vo svojom texte v súlade s nemenným učením cirkvi uviedol, že ide o všedný, resp. ľahký hriech.

Tvrdím, že považujem za užitočné prehĺbiť učenie cirkvi o manželskej plodnosti, pokračovať v procese, ktorým cirkev postupne reaguje na túto tému. Tento proces „neskamenel“ vydaním Humanae vitae, o čom svedčia ďalšie dokumenty, ktoré sa tejto téme venujú.

V tejto súvislosti považujem za nefér tú časť Ferkovho textu, kde umelo prepojil moju vetu o „ideologickej predpojatosti“, ktorá je všeobecne prítomná v uvažovaní niektorých ľudí, s textom tejto encykliky. S Ferkom sme si to, pravdaže, vysvetlili, ale pre ostatných:

V 60. rokoch sa svetu ponúkla hormonálna antikoncepcia a cirkev znova potrebovala prehĺbiť svoj učenie v tejto oblasti. Hormonálna antikoncepcia totiž nedávala žiadnu bariéru, nenarúšala spojivý rozmer pohlavného styku a objavil sa názor, že by mohla byť akceptovaná.

Bola zriadená odborná komisia, ktorá mala niekoľko desiatok členov. Výsledok ich práce sa premietol do textu encykliky Humanae vitae, ktorá antikoncepciu odmietla. Je preto vylúčené, aby som si myslel, že Humanae vitae odmieta odbornosť.

Pod „ideologickou predpojatosťou“ mám na mysli všeobecnú tendenciu niektorých ľudí odmietať akúkoľvek odbornosť, ktorá v spojení so strachom môže viesť aj k nesprávnemu konaniu. Príkladov z histórie i zo súčasnosti je neúrekom.

Ale späť k téme. V roku 1997 vyšlo dôležité usmernenie pre spovedníkov s cieľom zjednotiť prax pri posudzovaní hriechov, ktoré súvisia s reguláciou pôrodnosti. Motiváciou na jeho vydanie je predchádzanie pohoršeniu veriacich, keď kňazi nie sú v týchto veciach jednotní.

Nevolám po zmene učenia cirkvi, ale po prehĺbení poznania jej učenia, aby sa predišlo zmätkom pri vysluhovaní sviatosti zmierenia. Aby sa dôsledne prepojilo učenie o manželskej plodnosti s učením o ochrane každého ľudského života a s učením o hriechu.

Aby jeden zmätočne nehlásal, že antikoncepcia je „objektívne ťažký hriech“, či iný hereticky nehlásal, že antikoncepcia je „v pohode“. Antikoncepcia je vždy materia gravis a závažnosť konkrétneho hriechu je potrebné individuálne posudzovať podľa jednotných kritérií.

Odmietam takú interpretáciu môjho textu, že ide o dilemu, respektíve rozhodovanie medzi bariérovou antikoncepciou a metódami PPR. V mojom texte je to predsa vazektómia, ktorú odmietam, vs. kondóm, ktorý vnímam ako menšie zlo a v prípade rozoberanej situácie ako všedný hriech.

Ako kňaz nielen v rámci predmanželských príprav odporúčam a propagujem metódy PPR ako morálne čistý prostriedok. Ako spovedník chápem trápenie ľudí, ktorí svedčia o zlyhaniach pri ich používaní, a vždy sa snažím nájsť optimálne riešenie striktne v súlade s učením cirkvi.

Nie je určite rozumné odporúčať zdržanlivosť niekomu, kto má veľký sklon k masturbácii. Je menší hriech použiť bariérovú antikoncepciu ako dopustiť sa nevery pri sledovaní pornografie. Je proti prirodzenosti manželstva aj schvaľovať či odporúčať oddelené spálne.

Napokon ako cirkevný sudca nemôžem nespomenúť jeden dôležitý moment v súvislosti s metódami PPR. Netýka sa ich spoľahlivosti, ktorú nerozporujem, lež úmyslu, s akými sa využívajú. Lebo ani využívanie metód PPR nie je vždy s „kostolným poriadkom“.

Za extrém považujem prípad, keď niekto simuluje manželský súhlas tým, že vylučuje dobro potomstva a má v úmysle robiť to tak, že bude prísne využívať PPR, aby nikdy nesplodil potomka. Taký človek uzatvára manželstvo neplatne, jeho konanie je nepochybne hriešne.

Prečo je teda potrebné prehĺbiť učenie o manželskej plodnosti? Aby sme nielen my kňazi, ale aj manželské páry mali explicitne a jednotne „na papieri“ pomenované, ktoré konkrétne situácie súvisiace s manželskou plodnosťou sú smrteľný hriech, ktoré všedný hriech a ktoré sú dovolené.

Nič viac a nič menej. Vnímam to ako potrebné, aby sa predišlo posudzovaniu pravovernosti kňazov, no najmä aby sa predišlo pohoršeniu veriacich manželov a ich následnému putovaniu od jedného spovedníka k druhému podľa toho, ktorý toho viac dovolí a menej zakáže.

Ako dôsledný kresťanský konzervatívec, ako kňaz pevne ukotvený v učení cirkvi vnímam ako mimoriadne dôležité pre spoločné dobro nás všetkých, aby sme v tomto boli jednotní a spoločne kráčali na ceste, ktorá vedie k našej spáse.