Cirkevný sudca a kňaz Bratislavskej arcidiecézy Radoslav Šaškovič vo svojom poslednom texte navrhuje v niektorých prípadoch prehodnotiť učenie cirkvi, ktoré zakazuje používanie antikoncepcie. Z môjho pohľadu je tento návrh slepou uličkou a pokúsim sa ukázať, v čom je jeho argumentácia nedostatočná. Verím, že v kontexte nášho (dovolím si povedať) priateľského vzťahu – a s cieľom spoločne hľadať pravdu – mi otec Radoslav odpustí aj brisknejšie argumenty.

V prvom rade mu ďakujem, že pokračuje v téme, ktorú priniesol text profesora Richarda A. Spinella. Je veľmi dôležité, osobitne pre veriacich ľudí na Slovensku, dnes hovoriť o kráse a hĺbke teológie manželstva a rodiny, ako aj o sexuálnej morálke, ktorá je jej súčasťou. Obzvlášť oceňujem, že sa dotýka veľmi rozšíreného a skutočne náročného problému párov, ktoré sa chcú držať učenia cirkvi a zároveň sa nachádzajú v ťažkej životnej situácii, keď po niekoľkých deťoch už z vážneho dôvodu nechcú alebo dokonca nemôžu prijať ďalšie dieťa, aby neohrozili život matky.

Ako cirkev na Slovensku naozaj máme dlh voči kresťanským rodinám a mali by sme v tom ako laici, ale aj ako kňazi a rehoľníci robiť omnoho viac. Zdieľať

Súhlasím s ním, že v tomto máme ako cirkev na Slovensku dlh voči kresťanským rodinám a mali by sme v tom ako laici, ale aj ako kňazi a rehoľníci robiť omnoho viac. Nie však tým, že prispôsobíme učenie cirkvi slabosti človeka, ale tým, že sa budeme ako členovia cirkvi navzájom podporovať na ceste k ideálu, ktorý nám predkladá Kristus.

V rámci gentlemanstva, ktoré káže brániť tých, ktorí sa sami brániť nemôžu, mi nedá nezareagovať na ad hominem poznámku, ktorú otec Šaškovič vo svojom článku utrúsil na adresu profesora Spinella, keď píše: „Neskúmal som odborné predpoklady profesora manažmentu vyjadrovať sa k tejto téme…“ Urobil som tento krátky „výskum“ a zistil som v jeho voľne dostupnom životopise, že okrem toho, že je momentálne profesorom manažmentu (venuje sa vzťahu etiky a techniky), študoval tiež morálnu teológiu a má doktorát z kontinentálnej a stredovekej filozofie. Okrem iných publikácií je aj autorom knihy Nádhera manželstva, v ktorej sumarizuje učenie Jána Pavla II. na túto tému.

Provokatívny je aj fakt, že sa otec Šaškovič identifikuje ako „konzervatívny kresťan“ a paradoxne posolstvom jeho textu je nabádanie na liberalizáciu učenia cirkvi. Slovo konzervatívny sa odvodzuje z latinského významu slova conservaro/conservare, ktoré znamená zachovať, ponechať či ubrániť. Oxfordský slovník definuje toto prídavné meno ako „opozícia voči veľkým alebo náhlym sociálnym zmenám, ukazujúc, že preferuješ tradičný štýl a hodnoty“. Slovník slovenského jazyka definuje pojem konzervatívny ako „pridŕžajúci sa tradícií, vžitých zásad, usilujúci sa zachovať kontinuitu s minulým“. Zdá sa mi, že návrh zmeniť učenie cirkvi v takej zásadnej veci, ako je morálnosť používania antikoncepcie, je presný opak konzervativizmu. Osobne preferujem výraz „kresťan, ktorý sa drží učenia cirkvi, alebo ten, ktorý sa nedrží učenia cirkvi“ než liberálny a konzervatívny kresťan. Ak už však chceme používať tento termín, mali by sme to robiť korektne, aby sme nespôsobovali zmätok.

Dilema katolíckeho manželstva Keď prirodzené metódy nefungujú

Radoslav Šaškovič

Ako reagovať na ťažkosti manželských párov, ktoré už majú niekoľko detí a majú strach z ďalšieho tehotenstva?

Viac povinností manželstva spomínal už pápež Lev XIII.

Poďme však k podstate témy. V prvom rade treba odmietnuť naratív, že cirkev do vydania nového Kódexu kánonického práva v roku 1983 vnímala manželstvo striktne iba ako prostriedok na plodenie detí. Otec Šaškovič hovorí:

„Katolícka cirkev pred 40 rokmi zásadným spôsobom prehĺbila svoje učenie o manželstve. Spravil sa prvý krok k tomu, aby manželská láska nebola len okrasným príveskom a manželská intimita len užitočným nástrojom.“

V tomto kontexte treba jasne rozlišovať medzi teologickými názormi, ktoré sa takpovediac tradovali medzi ľuďmi či dedinskými farármi, a učením cirkvi o manželstve a rodine. Pápež Lev XIII. v encyklike O kresťanskom manželstve už v roku 1880 píše, že manželia sú viazaní konkrétne:

– mať voči sebe také pocity, ktoré vždy zachovávajú veľmi veľkú vzájomnú lásku,
– byť vždy verní svojmu manželskému sľubu
– a vzájomne sa obdarúvať neochabujúcou vzájomnou pomocou.

To, že sa takéto a podobné vety Magistéria nepremietli instantne do Kódexu kánonického práva, neznamená, že nie sú a neboli pred rokom 1983 súčasťou učenia cirkvi. Okrem toho treba pripomenúť, že v minulosti bol spoločensky oveľa väčší dôraz na rodinu ako socio-ekonomickú jednotku, kde deti predstavovali budúcnosť aj prosperitu rodiny do budúcnosti, a preto aj cirkev vo svojich spisoch na túto tému zdôrazňovala prednostne iné témy. Dnes je aj pod vplyvom psychológie oveľa väčší dôraz na potreby jednotlivca a tak aj na citové či duševné potreby manželov, preto aj cirkev reflektuje tento vývoj častejším zdôrazňovaním aj iných aspektov manželstva.

Katolícka teológia vo svojej bohatej histórii rozlišuje ciele a dobrá manželstva a okrem nich hovorí aj o ďalších manželských povinnostiach. Otec Šaškovič hovorí iba o cieľoch manželstva a iba v kontexte Kánonického práva. Okrem toho hovorí, že: „Dnes je potrebné, aby sa tento pokrok v kánonickom práve preniesol aj do morálnej teológie.“ Pritom realita je presne opačná. Teologický vývoj posledných desaťročí alebo niekedy aj storočí sa pretavuje vždy do novej verzie Kánonického práva, a nie naopak.

Aj cirkev, samozrejme, hovorí, že je úplne relevantné z vážnych dôvodov nechcieť ďalšie tehotenstvo. Píše sa to v samotnom dokumente Humanae vitae. Zdieľať

Text otca Radoslava treba skutočne oceniť za to, že nastavuje učeniu cirkvi a jej predstaviteľom zrkadlo v konkrétnych príbehoch ľudí, ktorí majú pochopiteľnú ťažkosť držať sa tohto učenia, ako je to v prípade manželov, ktorí majú 4 deti a každé ďalšie tehotenstvo by s veľkou pravdepodobnosťou vážne ohrozilo zdravie manželky. Zároveň sa mi zdá, že vo svojom komentári k tomuto prípadu predstavuje dilemy, ktoré sú zavádzajúce.

Otec Šaškovič píše: „Lekári odrádzajú od ďalšieho tehotenstva a Katolícka cirkev od antikoncepcie. Komu dať za pravdu?“ Falošná dilema je to preto, lebo aj cirkev, samozrejme, hovorí, že je úplne relevantné z vážnych dôvodov nechcieť ďalšie tehotenstvo. Píše sa to v samotnom dokumente Humanae vitae:

„Ak si všímame fyzické, ekonomické, psychologické a sociálne podmienky, potom zodpovednými rodičmi sú tí, čo sa po rozumnej úvahe a s veľkodušnosťou rozhodli prijať väčší počet detí alebo čo sa z vážnych dôvodov a zachovávajúc pritom morálne príkazy, rozhodli na určitý alebo neurčitý čas nesplodiť ďalšie dieťa.“ (HV 10)

Otázka je, ako efektívne v komplikovaných podmienkach predísť tehotenstvu, a pritom zachovať ostatné dobrá manželstva. K tomu sa podrobnejšie dostanem neskôr.

Iný príklad falošnej dilemy vidím vo výroku: „Na zbláznenie je aj naša tendencia odmietať odbornosť na základe ideologických predpojatostí.“ Myslí tu otec Radoslav ideologickú predpojatosť Humanae Vitae, ktorá akože odmieta odbornosť? Je správne nechať sa napríklad viesť odbornosťou lekára, ktorý odporúča potrat počatého bábätka? Bolo by od autora fér, aby vysvetlil, čo konkrétne myslí pod ideologickou predpojatosťou, ktorú kladie do sporu s odbornosťou. V každom prípade sa tu žiada citovať celý paragraf, ktorý Pavol VI. v spomínanej encyklike venuje vedcom:

„Teraz sa obraciame slovami povzbudenia na vedcov, ktorí ‚môžu veľa urobiť v záujme manželstva a rodiny i pokoja svedomia, ak sa spoločným úsilím budú snažiť dôkladnejšie objasniť rozličné podmienky napomáhajúce mravne dovolené regulovanie ľudskej pôrodnosti‘. Predovšetkým je žiaduce – čo už bolo túžbou Pia XII. –, aby lekárska veda mohla určiť dostatočne istý základ pre mravne dovolenú kontrolu pôrodnosti, ktorý by spočíval v poznaní prirodzených cyklov. Takto vedci, najmä katolícki, výsledkami svojho bádania jasne dokážu správnosť toho, čo učí Cirkev, že totiž ‚nemôže jestvovať opravdivé protirečenie medzi Božími zákonmi, ktoré sa týkajú odovzdávania života, a tými, ktoré sa týkajú pestovania pravej manželskej lásky‘.“ (HV 24)

Túto výzvu pápeža zobralo mnoho lekárov a vedcov z pridružených oblastí skutočne vážne a po celom svete vznikli inštitúty, ktoré sa týmto otázkam veľmi profesionálne venujú. Za všetky spomeniem napríklad Inštitút svätého Pavla VI. Na Slovensku môžeme dať do pozornosti napríklad občianske združenie PloDar.

Ako posledný príklad uvediem výrok, ktorý autor hovorí na adresu manželov, ktorí rezignovali na nejaké hlbšie uvažovanie o tejto téme a možno aj z vážnych dôvodov sa rozhodli používať nejakú formu antikoncepcie. Otec Radoslav píše: „Prosím, neodsudzujme ich bez poznania ich konkrétneho životného príbehu.“

Myslím si, že tu je potrebné aplikovať notoricky známe kresťanské rozlíšenie o tom, že treba odsúdiť zlo, ale milovať hriešnika. Alebo inak, treba povedať, že tento skutok je objektívne nesprávny, ale subjektívne môže byť vina konkrétneho človeka znížená na minimum pre okolnosti či chýbajúce poznanie. Človek v takejto svojej osobnej dráme potrebuje našu podporu, súcit, záujem a sprevádzanie ľuďmi, ktorí mu vedia pomôcť, poradiť a dajú mu pocítiť prijatie možno aj práve vtedy, keď urobí chybu. Je dobré tu pripomenúť slová pápeža Františka z encykliky Amoris Laetitia:

„Ide o včlenenie všetkých; každému musíme pomôcť nájsť vlastný spôsob účasti na cirkevnom spoločenstve, aby sa cítil byť predmetom ‚nezaslúženého, bezpodmienečného a nezištného milosrdenstva‘. Nik nemôže byť navždy odsúdený, pretože to nie je logika evanjelia! Nemám na mysli len rozvedených, ktorí žijú v novom zväzku, ale všetkých, v akejkoľvek situácii sa nachádzajú. Samozrejme, ak niekto vystavuje na obdiv objektívny hriech, akoby bol súčasťou kresťanského ideálu, alebo chce vnucovať niečo iné, než to, čo učí Cirkev, nemôže chcieť katechizovať a kázať…“ (AL 297)

Potrebujeme lepšiu informovanosť o metódach plánovaného rodičovstva

Ak však cirkev skutočne trvá na tomto ideáli, čo potom ponúka manželom ako morálne aj fyziologicky zdravý spôsob regulácie pôrodnosti? Je pravda to, čo hovorí otec Šaškovič s odvolaním na mnohé manželské páry bez toho, že by to bližšie špecifikoval, a síce, že prirodzené metódy plánovania rodičovstva nefungujú? Bolo by ideálne, keby sa k tomu vyjadrili napríklad aj lektori týchto metód, ktorých dnes poznáme hneď niekoľko aj na Slovensku.

Nie vždy ide o chybu metódy, niekedy to môže byť aj jej nesprávne pochopenie alebo nie práve dokonalé aplikovanie zo strany manželov. Zdieľať

Dovoľte mi aspoň laický pohľad. Pokiaľ totiž viem, nie vždy to musí byť chyba metódy, niekedy to môže byť aj nesprávne pochopenie alebo nie práve dokonalé aplikovanie metódy zo strany manželov či oboznámenie sa iba s jedným druhom metódy, ktorý sa dá len ťažko použiť v prípade nepravidelného cyklu ženy. Niekomu nemusí napríklad fungovať Billingsova metóda, ale môže mu pomôcť komplexnejší Creighton Model. Tým, samozrejme, nechcem hodiť ťarchu tejto výzvy iba na manželov. Rýchle riešenie niekedy skutočne nemusí priniesť nijaká momentálne dostupná metóda. Problém sledovania vlastného cyklu môže byť úplne objektívny.

V tomto smere skutočne dlžíme slovenským rodinám omnoho lepšiu informovanosť a dostupnosť, viac profesionálnych lektorov, rodinné centrá, ktoré poskytnú komplexnú pomoc a sprevádzanie na ceste prirodzených metód plánovania rodičovstva. Problém nemusí byť iba v poznaní metódy a toho, ako ju správne použiť, ale aj v psychologických, socio-ekonomických, fyziologických či iných faktoroch. Potrebujeme kresťanských psychológov, fyzioterapeutov, výživových poradcov či sexuológov zameraných na otázky plodnosti a potrebujeme, aby boli nielen verní učeniu cirkvi, ale aby boli skutočnými profesionálmi vo svojom odbore.

Niekedy možno treba znížiť stresové faktory, inokedy zmeniť výživu a cyklus sa môže upraviť do podoby, ktorá je relatívne dobre sledovateľná. Ale ako hovorím, treba skutočných odborníkov, ktorí nám a hlavne párom, ktoré v tejto oblasti prežívajú existenčné zápasy, povedia viac. Ako prvú pomoc ponúkam niekoľko pre niekoho možno známych, pre iných menej známych odkazov na iniciatívy, ktoré sa týmto témam venujú aj na Slovensku: Kegg Fertility Tracker, PloDar, NaProTechnology, Symptotermálna metóda (LPP), Billings-Slovakia.

Som presvedčený, že prácou, osvetou a serióznym výskumom v tejto oblasti môžeme skutočne pomôcť mnohým párom. Treba tiež povedať, že sexuálny život ani prirodzené metódy nefungujú podľa binárneho kódu 0-1. Nie je to všetko alebo nič. Ak chce mať pár z dobrých dôvodov takpovediac istotu, že neotehotnie, možno nebude môcť byť intímne spolu tak často ako predtým, ale s veľmi veľkou pravdepodobnosťou to nebude znamenať ani to, že by spolu nemohol byť ani raz za mesiac. Ohrozuje takýto stav skutočne dobro manželstva natoľko, že sa kresťanskí manželia, ktorí si prejavujú lásku okrem sexuálneho aj mnohými inými spôsobmi, majú báť výrazného ochladnutia vzťahu, a teda ohrozenia jednoty manželstva? Keď to poviem možno priveľmi priamo, má sa žena, ktorá za týchto okolností môže mať iba raz alebo dvakrát za mesiac sex so svojím manželom, obávať toho, že jej začne byť neverný? Chcem veriť, že nie!

Verím, že s pomocou Božej milosti a pri vychutnávaní si aj iných dobier manželstva je možné uniesť aj takýto kríž. Možno pod ním niekedy padneme, ale myslím, že by sme ho nemali odhadzovať. Môžeme si tiež položiť otázku, či je to kríž ťažší alebo ľahší ako ten, ktorý učenie cirkvi kladie napríklad na zdržanlivosť mladého muža, ktorý v čase svojho biologicky reprodukčného vrcholu medzi 20 a 35 žije väčšinu času ako slobodný? Je to ťažší kríž ako ten, ktorý nesie osoba, ktorá prežíva homosexuálnu príťažlivosť a cirkev jej hovorí, že sa jej nemá poddať? A čo žena, od ktorej odišiel manžel a väčšinu svojho života by už nemala mať sex s nikým okrem svojho právoplatného manžela? Nemali by sme prispôsobiť učenie cirkvi aj týmto objektívne extrémne náročným situáciám?

Odpoveď nám opäť môžu pomôcť nájsť slová pápeža Františka: „Mnohí nechápu, že posolstvo cirkvi o manželstve a rodine je jasným odrazom ohlasovania a prístupu Ježiša, ktorý predkladal náročný ideál, no zároveň si vždy zachoval súcitnú blízkosť k slabým osobám.“ (AL 38)

Ján Pavol II., ktorý sám podpísal vydanie nového Kódexu hovoriaceho o troch cieľoch manželstva, nevidí dôvod, prečo treba vo svetle tohto prehĺbeného učenia prehodnotiť učenie cirkvi o antikoncepcii. Zdieľať

Ján Pavol II., na ktorého sa odvolával aj otec Šaškovič, v súvislosti s prehĺbením učenia cirkvi o manželstve a rodine dodáva, že teológovia, ktorí sa odklonili od učenia cirkvi o antikoncepcii, takto „robia Kristov kríž zbytočným“. V tom istom príhovore na konferencii o regulácii pôrodnosti, ktorý mimochodom predniesol 5 rokov po vydaní novej verzie Kódexu kánonického práva, hovorí:

„Keď Pavol VI. definoval antikoncepčný akt ako sám osebe nedovolený, mal na mysli, že morálna norma nepripúšťa výnimky: žiadna osobná alebo spoločenská okolnosť nikdy nebola, nie je a nebude schopná sama osebe ospravedlniť takýto akt.“ (Použitie antikoncepcie s cieľom regulovať plodnosť, pozn. autora.)

Z toho sa nasledujúce tvrdenie autora textu, na ktorý reagujem, zdá trochu zavádzajúce: „Skúsme si konečne uvedomiť, že čokoľvek, čo bolo v Katolíckej cirkvi napísané o antikoncepcii pred rokom 1983, vrátane encykliky Humanae vitae, sa opieralo o kľúčový pohľad na plodenie detí ako na primárny cieľ manželstva.“ Ján Pavol II., ktorý mimochodom sám podpísal vydanie nového Kódexu hovoriaceho o troch cieľoch manželstva, nevidí dôvod, prečo treba vo svetle tohto prehĺbeného učenia prehodnotiť učenie cirkvi o antikoncepcii.

Naopak, jeho pontifikát ukazuje, ako veľmi bol nielen proti týmto snahám, ktoré neboli slabé ani v minulosti, ale ako sa tiež snažil podrobne a komplexne vysvetliť, že tento morálny imperatív organicky súvisí s celou kresťanskou antropológiou a teológiou. Preto napísal encykliku Evangelium vitae a preto venoval niekoľko rokov prednášaniu katechéz o ľudskej láske a sexualite, ktoré dnes celý svet pozná pod názvom Teológia tela. Je najvyšší čas, aby toto dôležité učenie spoznali aj veriaci ľudia na Slovensku.