Na úvod osobná poznámka: Pred rokmi, v čase môjho duchovného hľadania, bol Joseph Ratzinger chvíľu mojím intelektuálnym sprievodcom, ktorého knihy ma zasväcovali do základov kresťanstva. A aj keď ma moja cesta postupne viedla k prijatiu kresťanskej viery v jej evanjelikálnej podobe a ani predtým som všetky jeho myšlienky neprijímal bez výhrad, nikdy som neprestal rešpektovať emeritného pápeža Benedikta XVI. ako špičkového a podnetného mysliteľa našej doby.

Bol to zrejme František Mikloško, kto ho raz označil dokonca za možno najmúdrejšieho človeka našich čias. Nie je to preháňanie. Joseph Ratzinger mal zvláštny dar podávať komplikované teologické a filozofické myšlienky hutným a prístupným spôsobom, ktorý išiel priamo k podstate.

Jeho prehľad bol ohromný. Snažil sa viesť dialóg – či kritickú polemiku – aj s módnymi svetskými koncepciami a poukazovať na ich limity z pohľadu kresťanstva.

Často sa mi osvedčilo odporúčať jeho knihy intelektuálne založeným ateistom či agnostikom, ktorí boli otvorení a chceli sa niečo dozvedieť o kresťanstve. Teraz si listujem v Ratzingerových dielach a s láskou spomínam na chvíle, ktoré som s nimi mohol stráviť.

O vzťahu rozumu, viery a tajomstva

„Viera oslovuje náš rozum, pretože vyslovuje pravdu – a pretože rozum je uspôsobený pre pravdu,“ hovorí vtedy ešte kardinál Ratzinger v knihe rozhovorov s Petrom Seewaldom Boh a svet z roku 2000. „Teda viera bez rozumu nie je správnou kresťanskou vierou.“

Ratzinger uznáva význam rozumu. No podobne ako G. K. Chesterton, Karl Popper či Friedrich Hayek, kritizuje naivný racionalizmus, ktorý so sebou prinieslo osvietenstvo a dodnes je veľmi rozšírený vo verejnosti, nehovoriac o intelektuáloch.

Dejiny križiackych výprav či procesov s čarodejnicami, ktoré sa často vznášajú ako argument proti kresťanstvu, v súčasnosti žiadneho kresťana neprekvapia. Týmito námietkami si totiž musel veľakrát každý veriaci prejsť vo svojom vnútri. No v 20. storočí, v epoche, ktorá samu seba pokladala za podstatne vyspelejšiu a v ktorej tieni stále žijeme, sme zažili oveľa horšie prejavy na papieri dokonale logických a militantne protináboženských svetských ideológií. A to aj s ich vlastnými verziami „honov na bosorky“ či „krížových výprav“.

V knihe Európa, jej základy v súčasnosti a v budúcnosti emeritný pápež v tomto duchu píše:

O vede uvažoval emeritný pápež podobným spôsobom:

Ratzinger varuje pred zdanlivo rozumovými ideológiami, ktoré sa dajú vtesnať do pár na prvé počutie logicky konzistentných hesiel a sľubujú dokonale racionálne preusporiadanie sveta. Kresťanstvo je vďaka svojej otvorenosti voči tajomstvu paradoxne možno oveľa kompatibilnejšie ako sprievodca poctivej vedeckej metódy, ktorá s každým novým objavom prináša aj nové otázniky. A vie, že čím viac sa dozvie, tým viac zároveň nevie.

Slovami Ratzingera z knihy Boh a svet:

Už G. K. Chesterton tvrdil, že kým básnik sa snaží dostať svoju myseľ do neba, intelektuál sa pokúša nebo natlačiť do svojej hlavy. A tá nezriedka následne praskne ako balón. Britský spisovateľ zároveň tvrdil, že šialenstvo nie je strata rozumu, ale strata všetkého okrem rozumu.

K niečomu podobnému dospel aj Joseph Ratzinger a jeho slová vyznievajú ako výzva na pokoru pre intelektuálne založených ľudí:

Viera ako liek na „útrapy z rozumu“? Možno. Dôležité je však opäť pripomenúť, že Benedikt XVI. nenabádal k rezignovaniu na rozum, ale skôr k tomu, opevniť ho pre zachovanie jeho zdravia vierou, nádejou, láskou a intelektuálnou pokorou.

Zdroje tohto postoja videl Ratzinger už u kresťanov v prvých storočiach po Kristovi. V knihe Cirkevní otcovia od Klementa Rímskeho po svätého Augustína si Benedikt XVI. podáva mýtus o údajne nezmieriteľnom protirečení medzi svetom helénskej vzdelanosti a tmárskymi „kresťanskými fanatikmi“ počas antiky.

Kresťanstvo bolo, naopak, pokusom preklenúť dlho existujúci spor vnútri helénskej kultúry medzi mýtom gréckeho pohanského náboženstva a „Logosom“ gréckej filozofie. Kresťanský filozof a mučeník Justín z 2. storočia argumentoval, že Logos filozofov poukazuje na Logos v podobe Krista, ktorý je „večné Slovo, večný Rozum, stvoriteľský Rozum“.

Zhrnuté a podčiarknuté, viera a rozum sú pre Ratzingera ako ľavá a pravá topánka. Človek potrebuje obe, aby postupoval vpred.

Obrana kresťanstva, najmä katolicizmu

Samozrejme, netreba popierať, že Benedikt XVI. bol hlavou Katolíckej cirkvi a v tomto zmysle vždy bránil predovšetkým katolícke učenie. Vlastne viem len o jednom ďalšom protestantovi, v ktorom vyslovene vzbudzoval nadšenie. Ide o bavorského krajinského premiéra a predsedu Kresťanskosociálnej únie (CSU) Markusa Södera, ktorý je luterán, no Ratzingerovu fotku s osobným podpisom opatruje ako cennosť (Slováci majú emeritného pápeža zafixovaného ako Nemca, no v Bavorsku vedia, že bol predovšetkým Bavor). 

Ešte raz, bývalý pápež je nepokrytý katolík. V knihe o Ježišovi Nazaretskom presviedča čitateľa v súlade s katolíckym chápaním jeho matky Márie, že jeho „bratia“ spomínaní v Novej zmluve sú v skutočnosti bratrancami, nie pokrvnými súrodencami. V iných svojich dielach vyzdvihuje mníšsky ideál, ktorého významným predstaviteľom bol jeho „menovec“ Benedikt z Nursie.

V knihe Zasiahnutí neviditeľným si napríklad Ratzinger všíma, že záväzok individuálnej chudoby mníchov sa v kláštoroch, ktoré mali v stredovekej spoločnosti významnú ekonomickú funkciu, transformoval na kolektívne bohatstvo rádov. To viedlo k určitej kríze mníšskeho ideálu, čo vyvolalo zase dopyt po niekom, ako bol František z Assisi a jeho františkáni.

V mnohom však katolík Ratzinger ponúkal myšlienky relevantné pre celé kresťanstvo. Napríklad v knihe Apoštoli a prví učeníci Ježiša Krista bývalý pápež reaguje na módny slogan „Ježiš áno, cirkev nie“. Zo skutočnosti, že Ježiš si vyvolil dvanásť učeníkov a udelil im poslanie, je zrejmé, že si želal kresťanstvo ako vieru, ktorá je svojimi nasledovníkmi žitá v spoločenstve, nie v nejakom atomizovanom individualizme. Hoci, prirodzene, napríklad modlitba osamote má takisto svoje miesto v živote kresťana, ale rovnako ako spoločné modlitby v rámci bohoslužieb.

Podobný motív rozvíja Ratzinger aj v knihe Zasiahnutí neviditeľným:

Tieto slová však nie sú výzvou na nastolenie „teokracie“, ako napríklad na Slovensku podsúvali progresívci po voľbách v roku 2020 kresťanským konzervatívcom. Slovami Ratzingera v už spomenutej knihe Európa:

Asi neprekvapí, že Benedikt XVI. varoval pred zbožštením štátu. No zároveň bol skeptický k modelu štátom ustanovených cirkví, aké stále existujú v monarchiách severnej Európy:

Čo z týchto pohľadov vyplývalo pre Ratzingerove názory na budúcnosť Katolíckej cirkvi, ktorá bude zákonite menšia a založená na malých spoločenstvách, asi lepšie v týchto dňoch pomenujú moji katolícki kolegovia.

V každom prípade, rozsah tém, ku ktorým sa Joseph Ratzinger za svojho života vyjadril, presahuje možnosti jedného článku. Za zmienku stojí napríklad jeho kritika progresivizmu ako prvoplánového pokrokárstva:

Boh ako stredobod života

Bývalý pápež nebol len mysliteľom, ktorý písal o veľkých témach, veľkých slovách a veľkých intelektuálnych konceptoch. Prihováral sa tiež pastiersky postmodernému človeku, ktorý je často stratený v oceáne protirečivých návodov na šťastný a dobre prežitý život.

Niekedy to robil civilne. Ako keď sa Petrovi Seewaldovi zdôveril, že modlitba, práca a priatelia sú jeho osobnými spôsobmi, ako sa vyrovnávať s problémami. Inokedy znie jeho prístup teologicky a filozoficky prepracovanejšie.

Napríklad v knihe Služobníci vašej radosti Ratzinger píše o rozpoložení nejedného súčasníka:

Cesta do skutočnej lásky je pre Ratzingera spojená so sebastrácaním. Kto stratí seba, nájde sa. Peklo tkvie v izolácii, v akejsi existenčnej osamelosti, odlúčenosti od Boha, od jeho lásky. Trest za hriech je dôsledkom vnútornej logiky nesprávneho a zakázaného konania – myšlienka, ktorej platnosť by mohli uznať aj neveriaci…

Ratzinger nabáda súčasníkov k novému „kopernikovskému obratu“. Ako píše v už spomenutej knihe Zasiahnutí neviditeľným:

Medzi mojimi katolíckymi priateľmi si všímam, že spomedzi troch pápežov, ktorých som za svojho života zažil, oceňujú najmä Jána Pavla II. a/alebo Františka. Plachý Benedikt XVI., ktorého pontifikát trval len necelých osem rokov, sa v ich tieni akosi stráca. Hoci nie som katolík, z tých troch som mal najradšej Josepha Ratzingera.  

Čítať ho neznamená vždy s ním súhlasiť. No je to ako viesť dialóg s nesmierne múdrym človekom. So skutočným mudrcom našej doby.