Biela sobota: Ako prijať smrť

Je to pochopiteľné, lebo nechceme, aby človek trpel bolesťami alebo dokonca ohrozením zdravia či života, a hľadáme všetky možné prostriedky na predĺženie života. Keď sa niekomu podarí prekročiť v živote stovku, tak z toho robíme výnimočnú udalosť.

Všetko je to v poriadku a nemáme dôvod povedať niečo proti. Ale na druhej strane si uvedomujeme, že zomrieť musíme, a tak by bolo namieste aj popremýšľať, či nás smrť, táto učiteľka zodpovedného života, nemá a nechce naučiť niečomu dôležitému.

Podľa Enza Bianchi, ktorý je laickým zakladateľom a predstaveným mníšskej komunity v Boze a veľmi plodným autorom duchovnej literatúry, sa stala smrť medzi ľuďmi vyhnancom. Myslí tým na fakt, že kedysi bolo celkom normálne, že keď sa v rodine narodilo postihnuté dieťa, žilo so svojimi príbuznými a zapájalo sa do spoločenského života v rámci svojich možnosti ako riadny člen rodiny.

Tak isto ak niekto ochorel, bolo normálne, že sa o neho starali všetci doma, a ak bolo treba, volali ku nemu domov lekára. A napokon, keď niekto zomrel, jeho telo na pohreb čakalo doma a celá rodina vrátane detí sa modlievala pri rakve pri svetle hromničných sviečok až do dňa pohrebu.

Ale smrť sa stala vyhnancom: postihnutých viac nevidíme na uliciach, lebo sú sústredení v ústavoch na to určených, obyčajne ďaleko od ľudí v nejakom zámočku. Chorí sú v nemocniciach, a keď niekto zomrie, jeho telo hneď odvezú a deti na pohreb nejdú, lebo sa bojíme, že by to ešte nepochopili a prípadne utrpia šok. A pohľad na ulici nás presvedčí, že všetci sú síce dosť zamestnaní a uponáhľaní, ale v podstate zdraví a šťastne vyzerajúci. A to je to, čo Enzo Bianchi pomenoval vyhnanstvom utrpenia a smrti z ľudskej spoločnosti. A preto je normálne, že ak niekoho zaskočí nepredvídaná choroba, má to na jeho život katastrofálny dosah.

Ako ináč sa to javí v živote a pri smrti Pána Ježiša aj v dnes na Bielu sobotu, keď vidíme jeho telo v hrobe. Jeho utrpenie a bolestná smrť na kríži nadobúdajú úplne inú hodnotu a zmysel v perspektíve jeho zmŕtvychvstania, ktoré začneme sláviť dnes večer.

Podobne aj sv. František z Assisi, ktorý si toľko vytrpel (keď skúmali jeho kosti, špecialisti určili viac ako 40 diagnóz) a zomrel, keď mal len niečo cez štyridsať rokov, práve v tejto perspektíve zmŕtvychvstania a večnosti nebojí sa nazvať smrť svojou sestrou a vo svojej známej Piesni brata slnka Boha chváli ... za sestru telesnú Smrť, ktorej žiaden živý človek nemôže uniknúť... Bol bytostne presvedčený, že smrť nie je koniec, ale kľuč k zmŕtvychvstaniu a večnosti.

A tomu nás chce dnes večer naučiť aj Ježišov prázdny hrob, aby sme sa nestarali len o telesné zdravie a dlhý život, ale o to viac o dobre prežité roky s výhľadom na zmŕtvychvstanie a večnosť.

Aké múdre by bolo dnes začať a potom aj vytrvalo pokračovať v modlitbe za šťastnú hodinu smrti. Potom už utrpenie a smrť nebude vyhnancom či tragédiou v našom živote, ale cestou k zmŕtvychvstaniu a otvorenej bráne neba.

Nech nám sv. Jozef, patrón dobrej smrti, a Matka Božia, ktorú denne prosíme, aby sa za nás prihovárala v hodine našej smrti, pomáhajú prijať utrpenie a smrť ako súčasť našej cesty do večnosti.

Z Islandu prajem Vám všetkým požehnané sviatky!

Foto: flicr.com