Veľkonočné zamyslenie biskupa Tencera Poď, je čas dokončiť to. Veď nato prišiel na svet...

Slovo rozjímanie môže znamenať napríklad jednoduché rozoberanie textu alebo predstavovanie si nejakého príbehu a podobne. My to urobme inak, zvoľme tú najúčinnejšiu metódu! Vžime sa do veľkonočných udalostí!

Túto činnosť – vžiť sa do nejakého deja – charakterizuje výkladový slovník  ako „... hlboko rozumovo alebo citovo preniknúť, vniknúť do niečoho, pochopiť niečo, vmyslieť sa“. Áno, nielen ako ten, čo niečo myslel, videl či počul, ale ako ten, čo to skutočne prežil.

Poďme teda a vstúpme s Ježišom do Večeradla. Áno, som jeden z tých, ktorí s ním jedia veľkonočného baránka. A tu Ježiš vstáva, zakladá si zásteru, berie džbán a umýva mi nohy. Nevládzem sa tomu vzoprieť, hoci viem, že to ja jemu mám pri nohách kľačať!

Ešte aj dnes cítim všetku tú hrôzu temnoty v Getsemanskej záhrade. Naraz je okolo nás kopa katanov, ktorých priviedol Judáš, a Ježiš je nenávratne stratený.

Ale aj keď nevieme Ježiša oslobodiť, nedali sme sa odohnať. S Petrom sa nám podarilo dostať až na Kamenné nádvorie. Ježiš pred Pilátom, zbičovaný a potupený. Moje zúfalé: „Zastavte to! Pre Boha vás prosím!“ zaniká v diabolskom reve luzy, ktorá ho ešte nedávno vítala jasavým: „Hossana!“

Udalosti naberajú rýchly spád. Kohorta vojakov ho ženie na Golgotu. Údery kladiva a ten des, keď sa jeho telo na kríži naplo k poslednému výkriku: „Eli, Eli,... lema sabakthani!“

Temno, zemetrasenie a blesky bičujúce oblohu zahnali všetkých naspäť do Jeruzalema. Zostal som pri kríži sám s vojakmi, ktorí sa dohadovali, kto si vezme jeho tuniku.

Naraz vidím prichádzať Jozefa a Nikodéma. Majú v rukách listinu, ktorá im dovoľuje sňať Ježišovo telo z kríža a pochovať ho. Odnášame jeho telo k novému hrobu, ktorý si Jozef chystal pre seba.

Nie, nevládzem odisť. „Zostanem tu s ním, privaľte kameň...“ Sedím v tme, na zemi vedľa jeho mŕtveho tela zavinutého do plachiet a položeného na kamennom výklenku. Je mi hrozne. Nie, takto sa to skončiť nemalo!

Ale tu sa naraz niečo deje! Kameň sa s hrmotom odvalil od hrobu, ktorý hneď zalieva divné svetlo, a telo už zjavne nie je mŕtve!

Ježiš pozerá na mňa vľúdne a pýta sa ma: „Bál si sa?“ „Veľmi!... Bál som sa, že to už takto zostane navždy!“ Jemný úsmev mu prebehne po tvári: „Ach, ty maloverný, či som ti nehovoril?...“

Objal ma okolo pliec a povedal: „Poď, je čas dokončiť to. Veď nato som prišiel na svet...“ 

A spolu sme vykročili z hrobu do slnkom zaliateho veľkonočného rána.