Prázdny hrob Ťažiskom príbehu, ktorý zmenil dejiny, nie je mŕtvy kameň, ale živí ľudia

Ježiš bol pochovaný narýchlo, pretože sa blížila sobota. Jeho telo nebolo pomazané olejmi, ako sa to bežne v súvislosti s mŕtvymi robilo. Vlastne bolo, pomazala ho Mária, Lazárova sestra, ešte pred Ježišovou smrťou (porov. Jn 12, 1 – 8). Sobota a sobotný „pokoj rúk“ sa končil o šiestej hodine večer. Vtedy sa otvorili obchody a ženy mohli nakúpiť masti, aby hneď na úsvite bežali pomazať Ježišovo telo.

Hľadajú sa chlapi

Je čudné, že im skôr nenapadlo, kto odvalí ťažký kameň od hrobu. „Hľadajú sa silní chlapi,“ píše ironicky Nico ter Linden. Lenže chlapi sú nevedno kde. Majú malú dušičku a už vôbec nie sú silní. Napriek závažnej prekážke ženy pokračovali ďalej. Možno v nádeji, že pri hrobe nájdu nejakých Ježišových učeníkov. Nenašli. Ich nádej bola silnejšia ako nádej mužov.

Vlastne tam našli nejakého rozžiareného mladíka, ktorý pre evanjelistu Marka ešte nebol anjelom ako pre jeho kolegu Matúša (por. Mt 28, 1 – 8). Predsa len nejaký chlap sa našiel.

Ešte väčšie prekvapenie zažili, keď videli, že ťažký kameň je od hrobu odvalený. Kto to urobil? Ten mladík v žiarivo čistej ľanovej košeli? Ako to urobil, že sa nezašpinil? Prv než stihli nájsť odpoveď na tento rébus, mladík ich sám oslovil s oveľa dôležitejšou správou: „Ježiš vstal z mŕtvych!“

To, že sa preľakli a evanjelista ich strach nijako nezamlčal, hovorí o normálnej ľudskej reakcii. Nestávalo sa bežne, že by niekam zmizlo mŕtve telo. A to, čo hovoril onen mladík, narušovalo akúkoľvek normálnosť. Ešte menej ráz sa stalo, že by niekto len tak vstal z mŕtvych. Ženy boli v šoku.

Kompletná správa

Správa o tom, že Ježiš vstal z mŕtvych, je najdôležitejšou správou Veľkej noci. Lenže tajuplný mladík sa neuspokojil s týmto konštatovaním. To, že Ježiš vstal z mŕtvych, má životne dôležité dôsledky. Ženy majú ísť za „hľadanými mužmi“ a povedať im, že Ježiša stretnú v Galilei. Až táto správa je kompletným veľkonočným zvestovaním.

Vziať správu o Ježišovom zmŕtvychvstaní ako fakt je síce pekné, ale polovičaté a nič neriešiace. Ježiš nevstal z mŕtvych ako solitér, sám pre seba, aby ho konečne všetci obdivovali a uznali, že jeho náuka bola naozaj namieste. Keď bol jeho život radostnou zvesťou pre všetkých, ktorí ju počúvali, potom sa aj zmŕtvychvstanie potrebuje stať niečím, čo človek vloží do vlastného života.

Milan Bubák píše: „Keď čítame veľkonočné príbehy, uvedomujeme si, že jednu vec majú spoločnú: žiaden nehovorí o tom, čo sa stalo s Ježišom, všetky však hovoria o tom, čo sa stalo s ľuďmi, ktorí boli svedkami jeho prázdneho hrobu alebo stretnutia s ním.“

U Marka, ktorý mnohé veci zo života Ježišových svedkov neprikrášľuje, však práve to, čo zmŕtvychvstanie urobilo s ľuďmi, nevyznieva príliš lichotivo.

Podľa Marka sa „hľadaní chlapi“ vlastne od žien o Ježišovom zmŕtvychvstaní vôbec nedozvedeli: „(Ženy) vyšli a utekali od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a strach. A nepovedali nikomu nič, lebo sa báli“ (por. Mk 16, 8).

Biblisti dokonca tvrdia, že toto je fakticky posledná veta Markovho evanjelia. Dodatok, ktorý nasleduje, podľa všetkého napísal iný autor, ktorý chcel možno eliminovať akúsi slepú uličku, ktorou sa toto evanjelium končí.

Alebo sa posledná stránka Markovho evanjelia jednoducho stratila a bola nahradená inou. Alebo evanjelista pod pseudonymom Marek nechal koniec naschvál otvorený. Aj k tejto alternatíve sa hlási veľa biblistov.

Koniec, ktorý nie je koncom

Čo by však sledoval svätopisec tým, že by svojmu sviežemu dielu nechal taký otvorený koniec? A ak ho nechal otvorený, čo tým sledoval? Chcel ukázať, že nielen muži, ale aj ženy zlyhali pri zvestovaní a nechali si dobrú správu pre seba, a to len kvôli strachu? Ani táto verzia nie je v kruhoch biblistov úplne vylúčená.

Lenže aká je to radostná zvesť, keď sa všetko skončí v skrytosti len kvôli strachu? Toto má byť ovocie Ježišovho zmŕtvychvstania, centrálnej udalosti celého kresťanstva?

Posledný list svojho evanjelia necháva Marek prázdny. Nie preto, že by mu došla inšpirácia alebo atrament, ale preto, aby posledný list jeho knihy napísal každý sám.Zdieľať

Nico ter Linden hľadá a nachádza inú a dynamickú alternatívu: „A čo ďalej, Marek? Keď sa aj ženy rozlúčili, nezostáva nikto, kto by rozprával, ako to bolo ďalej? Prečo práve tu končí evanjelista svoj príbeh? Možno práve preto, aby práve túto otázku vyprovokoval u nás, svojich čitateľov. Aby sme si vzápätí uvedomili, že tú správu z neba nedostali len ženy, ale práve tak aj my. Marek chce, aby sme aj my, ktorí tu sedíme a čítame tento príbeh, teraz Ježiša nasledovali do Galiley a v nej. Preto nás urobil podielnikmi Ježišovho života, umierania a vzkriesenia.“

A pokračuje: „Marek sa postaral aj o to, aby sme jeho knihu nemohli len tak zavrieť a vrátiť sa k svojim všedným záležitostiam. Začal začiatkom, ktorý nebol začiatkom (por. Mk 1, 1n). A teraz končí koncom, ktorý nie je koncom. Príbeh o Ježišovi sa nekončí pri prázdnom hrobe. Nesmieš knihu zavrieť, ale otvoriť na začiatku. Musíš ísť späť do Galiley. Tam ide Syn človeka pred tebou v skutočnej ľudskosti. Tam ho nasleduj. A z prázdneho hrobu si nechaj povedať, že to nie je slepá cesta. Je to cesta k životu.“

Čistá stránka

Zvyčajne na konci mnohých kníh existuje niekoľko prázdnych stránok s nadpisom Poznámky. Podobne to zrejme robí aj evanjelista Marek. Posledný list svojho evanjelia necháva prázdny. Nie preto, že by mu došla inšpirácia alebo atrament, ale preto, aby posledný list jeho knihy napísal každý sám. Aby každý napísal ono „piate evanjelium“ (kardinál Leo J. Suenens).

Ak evanjeliá hovoria predovšetkým o tom, čo zmŕtvychvstanie robí s ľuďmi, ktorí sa ho nejakým spôsobom dotkli, potom to isté platí aj po dvoch tisícoch rokov. Marek odložil svojho „parkera“, aby prenechal priestor pre naše písmenká. Znovu otvoriť jeho knihu znamená začať písať Ježišov príbeh opäť od galilejských rokov, ale s tým, že to budeme my, kto bude v Galilei s Ježišom.

Budeme to my, kto ho počúva v bohoslužobných priestoroch, ale aj v obývačkách, na námestiach, plážach, v parlamente aj v hypermarkete. Budeme to my, kto od neho prijme chlieb a rozdelí sa s ním bez ohľadu na to, či k nám budú ruky vystierať Židia, moslimovia či pohania.

Budeme to my, kto od Ježiša „odpozerá“ schopnosť stavať na nohy tých, ktorí padajú, vlievať novú nádej do žíl tým, ktorí si myslia, že život nemá žiaden zmysel. Budeme to my, kto neprehliadne hladných, smädných, trasúcich sa zimou, ľudí na periférii. K tomu všetkému pozýva návrat do Galiley.

Rybník

A pritom to nemáme robiť len preto, lebo je škoda posledného papiera v knihe. Ani nie preto, aby sme si nejako „zabezpečili“ nebo. Mali by sme túto v Galilei začínajúcu etapu života žiť preto, lebo sme sami už tu na zemi vstali z mŕtvych.

Raniero Cantalamessa kedysi povedal, že Ježiš ešte stále nevstal úplne z mŕtvych. A nevstane dovtedy, kým nevstane z mŕtvych posledný človek na tejto planéte. Život sa vlastne odohráva v kruhu. Nemôžeme iným dávať to, čo sami nemáme. Nemôžeme im hovoriť o zmŕtvychvstaní, ak sme sami nezakúsili, že nám je každé ráno darovaný nový život. Ale na to, aby sme to zakúsili, potrebujeme iných ľudí, skrze ktorých si uvedomíme zmysel života.

Áno, sme pozvaní vstať z mŕtvych, vyjsť spoza ťažkého kameňa, ktorým často prekrývame nepríjemné skutočnosti života. Ale tak ako Ježiš nevstal z mŕtvych sám od seba a pre seba, tak nemôže nikto vstať z mŕtvych sám. Sme pozvaní vstať z mŕtvych všetci.

Od Ježišovho zmŕtvychvstania už neexistuje zázračný rybník, do ktorého sa snažil skočiť každý sám, keď sa zvírila voda (por. Jn 5, 1 – 9). Už existuje len rybník sveta, do ktorého sme pozvaní zoskočiť všetci, pochytaní za ruky, spletení, závislí od seba, od Boha a od lásky. Pretože jedine toto prepojenie nám paradoxne dáva slobodu a pozýva k zmŕtvychvstaniu.

Jediným dôkazom Ježišovho zmŕtvychvstania sa tak nestáva prázdny hrob. Jediným dôkazom Ježišovho zmŕtvychvstania sa môžu stať iba ľudia, na ktorých vidno, že sami vstali z mŕtvych. Tým, že pochopili, prečo a pre koho žijú.