Keď sa Ježiš opýtal svojich priateľov Jakuba a Jána, synov Zebedejových: „Môžete piť z kalicha, z ktorého mám piť ja?“ (Mt 20,22), položil túto otázku aj priamo nám.

Môžeme piť z kalicha? Môžeme ho vyprázdniť až do dna? Sme pripravení vychutnať si ho so všetkými bolesťami a radosťami, ktoré obsahuje?

Prečo však máme my piť z tohto kalicha? Je predsa tak veľa utrpenia, tak veľa strachu a núdze, tak veľa násilia. Prečo máme piť z toho kalicha? Nebolo by jednoduchšie viesť celkom normálny život s minimom bolesti a maximom radosti?

Môžeme držať kalich svojho života vo svojich rukách? Môžeme ho zodvihnúť, aby ho videli aj ostatní? A môžeme ho vypiť celý? Piť z kalicha totiž znamená omnoho viac ako to, čo obsahuje, ako to, čo jednoducho prehltneme.

Rovnako ako lámať chlieb je omnoho viac, ako deliť peceň chleba na kúsky. Piť z kalicha života znamená držať ho, zdvíhať a piť. To je komplexná oslava ľudského bytia. Môžeme však my svoj život držať, môžeme svoj život zdvihnúť a piť ho, ako to urobil Ježiš?

Držať kalich

Skôr ako sa z kalicha napijeme, musíme ho držať. Dať si pohár vína znamená viac, ako iba piť. Človek musí vedieť, čo pije, a treba vedieť o tom aj niečo povedať.

Nejako podobne je to aj s naším životom: nestačí ho iba žiť. Musíme vedieť, čo žijeme a čo prežívame. Zabúdame, že nezodpovedný a nerozvážny život nie je hodnotný. K podstate ľudskosti patrí, že si predstavu o živote prehlbujeme a formujeme práve rozmýšľaním a rozprávaním. Možno sa nám to nezdá, ale polovicu nášho života tvorí premýšľanie o tom, čo žijeme.

Držať kalich svojho života vo svojich rukách znamená podrobiť svoj život kritickému pohľadu. K tomu je hneď na úvod potrebné mať veľa odvahy, lebo úvaha o živote môže aj ľakať. Mohla by z toho vyplynúť otázka, v čom sa cítime istí, ako ovládame strach, ako bezstarostne žiť. A rýchlo sme v pokušení odpovedať: „Nechaj byť život životom. Celé premýšľanie o ňom ho robí iba ťažším.“

Predsa však intuitívne vieme, že bez kritického pohľadu na svoj život rýchlo stratíme správny smer. Keby sme mali piť kalich bez toho, aby sme ho predtým držali, mohli by sme sa ľahko opiť a bezúčelne blúdiť. 

Ako je nepreberné množstvo vín, tak je aj nepreberné množstvo životov. Neexistujú dva rovnaké životy. Zdieľať

Držať kalich života vedome vo svojich rukách si vyžaduje veľkú odvahu ducha. Sme smädní a chceme piť ihneď. No musíme svoju túžbu udržať na uzde, musíme kalich najprv oboma rukami pevne držať a pýtať sa: Čo sa nalieva? Čo je v mojom kalichu? Nie je to nebezpečný nápoj? Čo mi prinesie? Bude mi prospešný?

Ako je nepreberné množstvo vín, tak je aj nepreberné množstvo životov. Neexistujú dva rovnaké životy. Často porovnávame svoj život so životom druhého, pátrame, či sme na tom lepšie alebo horšie. Ale takéto porovnávanie pomáha málo. My musíme žiť svoj vlastný život, a nie niekoho iného. My musíme svoj kalich držať. My musíme mať odvahu povedať:

„Toto je môj život, mne darovaný život. Tento život mám ja žiť tak dobre, ako len môžem. Mám ho totiž iba raz. Nikto iný ho nežije a ani žiť nebude. Mám svoj vlastný pôvod, svoju vlastnú rodinu, svoj vlastný charakter, svoje vlastné telo, svoje vlastné schopnosti, svojich vlastných priateľov, vlastný spôsob myslenia, hovorenia, konania, áno, môžem svoj vlastný život žiť a nemôžem ho dať druhému. Ja som iba ja, pretože toto bolo dané iba mne. V mnohom je možné mi pomôcť, viesť ma, ako dať svoj život do správnych koľají, je možné mi veľa povedať a veľa pre mňa urobiť, ale to ja sa musím rozhodnúť, ako chcem žiť.“

Je veľmi ťažké o tom hovoriť, pretože sa pri tom budeme konfrontovať s našou radikálnou samotou. Zároveň je to však veľkolepá výzva určiť svoju jedinečnosť.

Kalich utrpenia

„Môžete piť kalich, ktorý mám ja piť?“ opýtal sa Ježiš dvoch svojich priateľov. Oni odpovedali: „Áno“, ale nechápali, čo tým myslel. Ježišov kalich je kalich bôľu, nie iba toho nášho vlastného, ale je to kalich celého ľudstva. Je to kalich plný telesného, duševného a duchovného strachu a trápenia. Je to kalich biedy, týrania, opustenosti, odmietnutia, osamelosti a nezmerateľnej smrteľnej úzkosti. Je to kalich plný horkosti.

Keď nadišla hodina, v ktorej Ježiš musel tento kalich piť, povedal: „Moja duša je smutná až na smrť“ (Mt 26,38). Jeho strach bol taký veľký, že „mu pot stekal na zem ako kvapky krvi“ (Lk 22,45). Jeho blízki priatelia Jakub a Ján, ktorých sa pred časom pýtal, či môžu piť kalich, ktorý bude on piť, boli síce pri ňom, ale spali (porov. Lk 22,45).

V hlbokej osamelosti sa Ježiš hodil na zem a prosil: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich!“ (Mt 26,39). Nevedel sa s tým vyrovnať. Čakalo ho priveľa múk, ktoré mal zniesť, objať priveľa bôľu a pretrpieť priveľa smrteľného súženia.

Ježiš neodhodil kalich zo zúfalstva. Nie, držal ho v rukách pripravený piť ho až do dna. Zdieľať

Prečo napokon predsa povedal „áno“? Odhliadnuc od všetkej opustenosti, ktorú Ježiš cítil na tele i duši, bol duchom naplno spojený s „Abba“, nazýval ho drahým Otcom. Udržal si dôveru väčšiu ako zrada, ochotné odovzdanie väčšie ako zúfalstvo, lásku väčšiu ako bolesť. Táto vnútorná jednota, ktorá presahuje všetok ľudský rozmer, umožnila Ježišovi, aby sa prosba „Otče, vezmi odo mňa tento kalich“, premenila na modlitbu k Tomu, ktorý ho nazval „môj milovaný Syn“. Ani smrteľná úzkosť nemohla pretrhnúť toto puto lásky.

Vďaka tejto duchovnej podpore, tejto vnútornej jednote so svojim Otcom mohol držať kalich v rúchach a prosiť: „Otče nie ako ja chcem, ale ako ty“ (Mt 26,39).

Ježiš neodhodil kalich zo zúfalstva. Nie, držal ho v rukách pripravený piť ho až do dna. Tu nešlo o okázalosť pevnej vôle, sebaistú odhodlanosť alebo dôležité hrdinstvo. Ježiš bol hlboké duchovné „áno“ svojmu milovanému Otcovi, tomu, ktorý vypĺňal jeho zranené srdce.

Ako ale prísť k tomu rozhodnému „áno“? Kto môže povedať „áno“, keď nevidí žiaden náznak útechy? Uprostred modlitby v smrteľnej úzkosti, keď Ježiš prosil Otca, aby zobral od neho kalich utrpenia, Ježiš dostal náznak útechy. V Písme čítame, že „sa mu zjavil anjel z neba a posilňoval ho“ (Lk 22,43).

V kalichu nášho života nikdy nie sú od seba oddelené radosť a žiaľ, smútok a veselosť, zármutok a tanec. Nebolo by radosti, ktorej by predtým nepredchádzal smútok, ani kalich života by nemohol byť vypitý. Preto musíme držať dlho vo svojich rukách kalich, aby sme napokon uvideli tú radosť, ktorá sa skrýva v našich bolestiach.

Pozdvihovanie kalicha

Keď každý z nás bude držať v rukách svoj vlastný kalich so všetkými jeho radosťami a žiaľmi ako svoj jedinečný život, potom ho budeme môcť aj my pozdvihovať a ukázať ostatným, aby sa aj oni odvážili uchopiť a zodvihnúť svoj vlastný život.

Vždy keď v súzvuku hovoríme alebo konáme, že náš život je tu pre iných, pozdvihujeme (kalich) svojho života. Keď sme schopní objať svoj vlastný život, stanovíme, že to, čo reklamujeme, tiež aj proklamujeme, totiž chceme to dať najavo iným, neskrývať to. Uchopiť svoj život obidvoma rukami a stáť pri ňom znamená žiť skutočne pre druhých. Pritom sa už viac nepýtame, či je náš život lepší alebo horší než život iných.

Andrea Mantegna – Agónia v záhrade (1460). Zdroj: Wikimedia

Ak pijeme svoj kalich a chceme ho vypiť až do dna, potrebujeme iných, ktorí sú pripravení svoj kalich piť spolu s nami. Potrebujeme spoločenstvo, nejakú pospolitosť, v ktorej sú súčasne prítomné priznanie (vyznanie, viera) a oslava. Ak naozaj chceme, aby aj iní oslavovali s nami náš život, musíme sa dať spoznať aj iným, musíme dať o sebe vedieť. Keď spoločne zdvíhame svoj kalich s prianím: „Na život“, musíme ho zdvihnúť na ten skutočný život, nielen na ten ťažký, naplnený starosťami, utrpením, ale tiež na život, v ktorom je tak veľa radosti, že ho môžeme oslavovať spontánne.

Kalich požehnania

Pozdvihnúť, pozdvihovať kalich znamená súčasne aj darovať požehnanie, znamená niekomu žehnať. Keď večer pred svojím umučením berie do rúk kalich Ježiš, tak je to kalich novej a večnej zmluvy, kalich, ktorý nás navzájom zjednocuje do spoločenstva lásky s Bohom.

V kalichu nášho života nikdy nie sú od seba oddelené radosť a žiaľ, smútok a veselosť, zármutok a tanec. Zdieľať

Ježiš vzal všetky bolesti na seba a vyvýšil ich na kríži nie ako kliatbu, ale ako požehnanie. Ježiš premenil kalich hnevu na kalich požehnania. To je tajomstvo Eucharistie. Ježiš za nás zomrel, aby sme my žili. Vylial za nás svoju krv, aby sme našli nový život. Vydal sa za nás, obetoval sa, aby sme mohli žiť v spoločenstve. Stal sa pre nás pokrmom a nápojom, aby sme boli posilnení na ceste k večnému životu, na ceste do večnosti. To je tiež to, čo mal na mysli, keď po večeri vzal kalich hovoriac: „Tento kalich krvi je kalichom novej a večnej zmluvy, ktorá sa vylieva za vás“ (Lk 22,20)

Eucharistia je posvätné tajomstvo, cez ktoré všetko, čo sme pociťovali ako kliatbu, odteraz zakusujeme ako požehnanie. Naše utrpenie, bolesť už viac nemôže byť ponímané ako Boží trest. Ježiš zmenil utrpenie na cestu, po ktorej kráčajúc dosiahneme nový život. Ak zdvíhame kalich svojho života, delíme sa oň vo vzájomnej citlivosti, bolesti a radosti jeden s druhým, môže sa stať tento nový zväzok medzi nami zreteľne viditeľný.

Kalich spásy

Zdvíhame kalich svojho života, aby sme si vzájomne v živote slúžili, aby sme navzájom patrili jeden druhému. Keď dvíhame kalich utrpenia a radosti, aby ho mohli vidieť a osláviť, stáva sa pravdivým kalichom života. Znamená to venovať ako obetný dar všetko, čo sme v živote zakúsili a dosiahli. Ak pozdvihujeme svoj kalich, musíme mať odvahu vyriecť: „Som vďačný za všetko, čo som vykonal a čo ma priviedlo až sem, k tomuto okamihu.“

Kalich, ktorý držíme v rukách a zdvíhame, musíme tiež vypiť. Piť kalich života predznamenáva, že všetko to, čo prinesie život, prispieva k nášmu najvlastnejšiemu životu. Piť kalich života znamená privlastniť si vlastnú, jedinečnú prítomnosť so všetkými radosťami a žiaľmi, stotožniť sa s ňou.

Piť svoj kalich znamená rozhodnúť sa pre životnú púť, ktorá je plná nádeje, odvahy a sebadôvery, znamená to stáť vo svete so vztýčenou hlavou, dívať sa nebojácne do očí danostiam, v ktorých žijeme, a celým srdcom sa im prispôsobiť.

Duchovná veľkosť človeka nemá nič do činenia s tým, aby sme sa vyvyšovali nad ostatných. Skôr to znamená byť takým veľkým, akým sa každý z nás môže stať. Opravdivá svätosť tkvie práve v tom, aby sme svoj kalich vypili a dôverovali tomu, že skrze našu vlastnú nezameniteľnú životnú cestu sa môžeme stať pre iných prameňom nádeje.

Kalich svojho žitia sa môžeme rozhodnúť vypiť v hlbokom presvedčení, že skrze neho nájdeme svoju opravdivú slobodu ducha. Pritom odhalíme, že kalich utrpenia a radosti, ktorý pijeme, je kalichom svätosti.

Až do dna

Piť a vypiť kalich spásy znamená vyprázdniť kalich utrpenia a radosti, aby napokon mohol Boh naplniť náš kalich čistým životom.

Piť kalich, ako ho pil Ježiš, to je tá cesta, ktoré dáva návod, ako sa oslobodiť z osídiel smrti. Je to cesta spásy. Je to ťažká a bolestivá cesta, putovanie, ktorému by sme sa za každú cenu chceli vyhnúť. Často sa zdá byť táto púť neschodná. Nenájdeme však pravú slobodu, kým nebudeme pripravení piť a vypiť svoj kalich.

Ježišov kalich nie je ani symbolom víťazstva, ani symbolom smrti. Jeho kalich je symbolom života – v ktorom sa strieda radosť a utrpenie – a my tento kalich držíme v rukách, zdvíhame a pijeme ako požehnanie a učíme sa ho prijať ako cestu k spáse.

Piť a vypiť kalich spásy znamená vyprázdniť kalich utrpenia a radosti, aby napokon mohol Boh naplniť náš kalich čistým životom. Zdieľať

„Môžete piť kalich, ktorý ja pijem?“ (porov. Mt 20,22) – pýta sa nás Ježiš. Je to otázka, ktorá nadobúda každým dňom nášho života iný význam. Piť kalich totiž nie je žiaden hrdinský čin, ktorý je dobre odmenený. Piť z kalicha je činom nezištnej lásky, činom najväčšej dôvery, činom oddanosti Bohu, ktorý nám dá a dáva to, čo potrebujeme potom, keď to budeme potrebovať.

Piť kalich, aký pil Ježiš, znamená žiť s bezpodmienečnou láskou v duši a s dušou Ježiša. Vyžaduje to radikálne spoľahnutie sa na Boha, to isté spoľahnutie, tú istú odovzdanosť, s akou vypil Ježiš svoj kalich až do dna. Piť a vypiť Ježišov kalich znamená žiť Ježišovým duchom, znamená žiť bezvýhradnou láskou v duši.

Počas eucharistickej obety sa pozdvihujú chlieb a kalich, aby všetci videli posvätné dary a zakúsili, že Kristus je medzi nami skutočne prítomný. Krátko potom sa telo a krv Kristova ponúkajú za pokrm. Toto každodenné dianie v priebehu rokov prehlbuje náš spoločný život a vedie nás k jasnejšiemu povedomiu, že náš každodenný život so všetkými radosťami a všetkými útrapami predstavuje integrovanú súčasť veľkého tajomstva Kristovej smrti a zmŕtvychvstania.

Kristov život a náš život sú spojené do jedného spoločného života. Teda ak pijeme kalich, pijeme ten, ktorý pil aj Kristus, ale zároveň pijeme aj ten svoj. To je to veľké tajomstvo Eucharistie.

Ježišov kalich – naplnený jeho životom, vyliaty za všetkých ľudí, a náš kalich – naplnený našou krvou, tvoria jeden spoločný kalich. Preto keď navzájom pijeme kalich, ktorý pil aj Ježiš, premeníme sa v telo žijúceho Krista, ktorý ustavične umiera a ustavične vstáva z mŕtvych za spásu sveta.

Tento článok je syntézou knihy Henriho Nouwena: Can you drink the cup?, Ave Maria Press, 1996.