Podobne ako mnohí takíto géniovia je on i jeho odkaz celkom zabudnutý. No Charles Péguy sa vráti – hoci pre niektorých z nás nikdy neodišiel –, lebo jeho slová a svedectvo jeho života ponúkajú životne dôležitý a originálny pohľad na modernú Cirkev i na súčasný svet: pohľad, ktorý sa každý deň paradoxne stáva čoraz relevantnejším – a možno predstavuje aj východisko z našich stále sa zrýchľujúcich kríz.

Napríklad dávno predtým, než sa výraz „politická korektnosť“ stal mediálnym šiboletom, si Péguy všimol, ako sa pri politických demonštráciách určité postoje stávajú povinnými: „Ak nezastávate túto líniu, nevyzeráte dostatočne progresívne… a nikto sa nikdy nedozvie, aké zbabelé skutky boli motivované strachom z toho, že človek bude vyzerať nedostatočne progresívny.“

Tieto slová pochádzajú od mladého socialistu – ktorého napokon stranícka nomenklatúra „zrušila“ (aj keď vtedy sa to ešte takto nehovorilo) – a odrážajú neochvejnú čestnosť a slušnosť človeka, ktorý odmietol klamať iba preto, že to vrhalo zlé svetlo na jeho vlastnú stranu. A zaplatil za to: chudobou (čo je ťažké bremeno pre človeka, ktorý má ženu a štyri deti) a marginalizáciou zo strany bývalých priateľov.

Všetko toto sa dialo v súvislosti s tým, že antikatolícky francúzsky prezident Émile Combes zatváral katolícke školy a kláštory, teoreticky preto, akú úlohu zohrala Cirkev v Dreyfusovej afére. Péguy vtedy nebol katolík, no iba mu bolo jasné, že nespravodlivosť voči Dreyfusovi (falošné obvinenie zo zrady) neospravedlňuje inú nespravodlivosť – voči katolíkom.

Pre našu dnešnú situáciu sú osobitne relevantné jeho najslávnejšie slová: „Všetko sa začína mystikou a končí politikou.“ (Tout commence en mystique et finit en politique.) Tým chcel povedať to, že každé mocné hnutie sa začína ako duchovná sila a potom sa „vtelí“ do konkrétnej činnosti. Už toto odhaľuje zriedkavú hĺbku srdca, najmä vo verejných záležitostiach: Francúzsko bolo v Péguyho časoch rozdelené, ako aj my dnes, medzi konzervatívcov a progresívcov. On však rozoznal súvisiace ideály – mystiques – u najlepších republikánov i katolíkov.

Len málokto však pozná varovanie, ktoré nasleduje bezprostredne potom: „Záujmom, otázkou a tým podstatným je, aby v žiadnom poriadku a v žiadnom systéme politika nepohltila mystiku, ktorá ju zrodila.“ Mnohí politici sa v súkromí takémuto idealizmu vysmievajú – buď ho vnímajú ako nepraktický, alebo ho využívajú na svoje osobné či stranícke ciele. Péguy však hovorí, že práve mystique zabezpečuje akýkoľvek skutočný život, ktorý môže byť vo verejných záležitostiach. A práve mystique je skutočne praktická, niečo uskutočňuje.

Verejný život sa stáva neplodným – a sterilným – pre praktický ateizmus všetkých strán, je to „svet tých, ktorí žiadnu mystiku nemajú a ešte sa tým aj chvália“. Z tohto pohľadu majú oba tábory tú istú chorobu: „Pohyb za derepublikanizáciu Francúzska je vo svojej hĺbke ten istý ako pohyb, ktorý ho dekristianizoval.“

Chvíľu trvalo, kým to dorazilo aj na naše brehy, ale je jasné, že aj v Amerike sme dospeli do bodu, keď opustenie našich náboženských tradícií ohrozuje náš politický poriadok a naopak.

Péguyho dielo však politiku ďaleko presahuje. Je to tak trochu francúzsky Chesterton, ktorý zdanlivo bez námahy vypúšťa do vzduchu veľmi prenikavé vety:

• Kantovstvo má čisté ruky, lebo žiadne ruky nemá.

• Tyrania je vždy lepšie zorganizovaná ako sloboda.

• Homér je dnes ráno stále nový a asi nič nie je také staré ako dnešné noviny.

Podobne ako u Chestertona je tu aj humor – skôr francúzsky inteligentný než anglický smiech od srdca – a veľká vízia, nielen v týchto bystrých postrehoch, ale i v jeho (príležitostne) masívnych knihách.

Napríklad je aj básnik, a to výstredný, ktorý napísal tri „mystériá“ – čosi medzi poetickými drámami a veršovanými monológmi. Druhé mystérium, ktoré je „o“ čnosti nádeje (ktorú zobrazuje ako dychtivé dieťa), sa začína slovami samotného Boha:

Toto vtipkujúce a ironické božstvo, ktoré občas rozpráva ako francúzsky sedliak (Péguy medzi takými ľuďmi vyrastal), by sa mohlo ľahko zunovať. Péguy však tu i v mnohých iných, dlhších dielach, všetko vyjadruje krásne. (Vo vydavateľstve Cluny Media znovu vyšli niektoré kľúčové texty v peknom novom vydaní.)

Kľúčovým pre pochopenie Péguyho je výraz fidèle, verný. Vždy tvrdil, že sa stal katolíkom nie tak, že zavrhol svoj predchádzajúci život idealistického mladého socialistu, ale že verne prehĺbil a rozšíril to, čomu bol oddaný od začiatku, a to až tak, že si počas jednej choroby uvedomil, že je katolík. Patril do francúzskej katolíckej literárnej obrody, ktorá predstavovala obdobu anglickej, ktorá nám dala Chestertona, Belloca, Waugha, Greena, Sparka a mnohých iných.

Svet je dnes posadnutý – a omráčený – zízaním na povrchnosti na obrazovkách. Sami sebe dlhujeme to, aby sme sa hlbšie ponorili do bohatých predchodcov, ako bol napríklad Péguy, ktorí nás môžu naučiť mnohému z toho, čo nám dnes tak bolestne chýba.

Originál článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Robert Royal je šéfredaktor The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone, D. C. Jeho najnovšie knihy sú Columbus and the Crisis of the West (Kolumbus a kríza Západu) a A Deeper Vision: The Catholic Intellectual Tradition in the Twentieth Century (Hlbší pohľad: Katolícka intelektuálna tradícia v dvadsiatom storočí).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.