Nová kolektívna monografia je doteraz najucelenejšou sondou do života biskupa Pavla Hnilicu.
Nová kolektívna monografia je doteraz najucelenejšou sondou do života biskupa Pavla Hnilicu.
Koncom júla 1943 si mladý jezuitský novic Pavol Hnilica počas ignaciánskych exercícií zapísal do svojho zošita: „Mojím cieľom a jedinou starosťou má byť sprevádzať Ježiša a spolupracovať s ním v jeho snahe za česť a slávu Božiu a spásu duší.“ Jeho život je vynikajúcim príkladom toho, že v mladosti zvolenej zásade zostal verný až do konca života.
Nik sa totiž nezaslúžil viac o vznik tajnej cirkvi na Slovensku než za dramatických okolností v pivnici rožňavskej nemocnice začiatkom januára 1951 za tajného biskupa vysvätený jezuita Hnilica. Minimálne z tohto dôvodu si zaslúži jeho pohnutý život ako jednej z popredných osobností cirkevných dejín Slovenska a dejín katolíckeho exilu našu pozornosť.
Hnilica stál teda na začiatku ecclesia silentii – umlčanej cirkvi – na Slovensku v čase, keď komunistická zlovôľa zlikvidovala Gréckokatolícku cirkev, katolícke rehole a rády, slovenských biskupov odsúdila na dlhoročné žalárovanie alebo držala v prísnej internácii a náboženský život zahnala výlučne za múry kostolov.
Zmyslom jeho účinkovania v prvej polovici päťdesiatych rokov však nebolo len dať tajnej cirkvi organizačnú štruktúru, ale svoje kroky obhájiť pred Svätou stolicou, čo bola úloha nemenej náročná.

Pavol Hnilica vysvätil biskupa Korca, priatelil sa s Matkou Teréziou, zasvätil Rusko Márii a komunistov vytáčal do nepríčetnosti.
Keď v marci 1954 predložil pápežovi Piovi XII. obsiahlu správu o situácii cirkvi na Slovensku, ktorej cieľom bolo jednak pravdivo a zasvätene informovať o prenasledovaní Katolíckej cirkvi a katolíkov komunistickým režimom v Československu, jednak dosiahnuť pochopenie Svätej stolice a zmiernenie váhavého postoja k tajným biskupským vysviackam, Hnilica slávil prvý veľký úspech.
Dosiahol nielen dodatočný súhlas s jeho konaním, ale aj súhlas Svätej stolice na pôsobenie umlčanej cirkvi na Slovensku. Dôkazom tohto postoja bol dekrét Potestas ordini z júla 1954, ktorý povoľoval tajné vysviacky a určoval ich rámec. Udelenie mimoriadnych fakúlt sa udialo v takom rozsahu, aké dovtedy pápeži nikdy neudelili.
Nová kolektívna monografia o živote a diele biskupa Hnilicu S odvahou a pokorou (Post Scriptum, 2023), ktorú zostavil Pavol Benedikt Lipták z rehoľného spoločenstva Dielo Ježiša Veľkňaza (Opus SSJ), sa práve touto významnou kapitolou biskupovho života v príspevku od Róberta Letza zaoberá veľmi podrobne.
Dôkladne je spracované aj jeho pôsobenie v exile (v kapitole od Jozefa Rydla) a jeho vzťah k Svätej stolici, ktorý na základe systematického výskumu spracovala Emília Hrabovec. Ak zoberieme do úvahy skutočnosť, že Hnilica bol osobným priateľom pápežov Pavla VI. a Jána Pavla II. a na poli zápasu s ateistickým komunizmom mal prvotriedne zásluhy, tak tento vzťah možno označiť za mimoriadne intenzívny.
V jednom z najpozoruhodnejších prejavov, ktoré odzneli na Druhom vatikánskom koncile koncom septembra 1965, odsúdil „bezbožný ateizmus“ ako „najväčšiu chorobu“ ľudstva. Kapitolou o Hnilicovom pôsobení na koncile sa zaoberá František Vnuk.
Od ilegálneho úteku za hranice bol pod sústavným dohľadom komunistickej Štátnej bezpečnosti, ktorá špicľovala jeho najbližších príbuzných, viedla na neho obsiahly zväzok a nasadila na neho a jeho rodinu rozsiahlu sieť agentov udavačov, ktorí ho pravidelne navštevovali najmä v Ríme a vo Viedni a o stretnutiach podávali podrobné správy.
Stal sa personou non grata pre komunistický režim, čoho dôkazom bolo nielen sústavné špicľovanie, ale aj skutočnosť, že na vrchole Dubčekovej jari v júni 1968 nesmel pricestovať na Slovensko, aby sa zúčastnil na pohrebe arcibiskupa Eduarda Nécseya, pretože bol daný na tzv. Index nežiaducich osôb. Nepriateľskému postoju československého komunistického režimu voči osobe biskupa Hnilicu sa venovala Beáta Katrebová Blehová.

Kniha sa v príspevku poľského historika Mirosława Szumiła zaoberá aj menej známou kapitolou o jeho kontaktoch na poľskú cirkevnú hierarchiu. Tieto kontakty boli oveľa hlbšie a rozsiahlejšie, než sme sa nazdávali. Biskup Hnilica bol totiž ako hlboko angažovaný cirkevný predstaviteľ, ktorý žil v slobodnom svete a mal možnosť ľahko kontaktovať poľských biskupov a kňazov, vybraný za významného sprostredkovateľa.
Najviac pomoci v náboženskej oblasti totiž cirkev na Slovensku v období komunizmu dostala práve od Katolíckej cirkvi v Poľsku a biskup Hnilica bol toho veľavravným svedkom. V knižke sa predstavuje aj jezuitská identita Pavla Hnilicu v príspevku z pera Milana Hudačka zo Spoločnosti Ježišovej. Dogmatické aspekty Hnilicovej úcty k Panne Márii skúmal Ľubomír Hlad.
„Ľudskú“, ako aj duchovnú tvár biskupa Hnilicu ako učiteľa, mystika a vizionára dopĺňajú početné svedectvá a spomienky, ktoré sú samostatnou časťou knižky.
Nechýbajú v nej svedectvá dvoch slovenských kardinálov Jozefa Tomka a Jána Chryzostoma Korca, nitrianskeho biskupa Viliama Judáka, arcibiskupa z kazašskej Astany Tomasha Petu, emeritného arcibiskupa Jána Babjaka, českobudejovického biskupa Vlastimila Kročila, blízkych biskupových spolupracovníkov pátrov Lea Maasburga a Paula Sigla zo Združenia Pro Deo et fratribus – Rodina Panny Márie, pátra Jána Ďuricu, SJ, ako aj laičky a blízkej priateľky Jána Pavla II. Wandy Półtawskej a dcéry zakladateľa Svetového kongresu Slovákov, Štefana B. Romana, Anne Roman.
K slovu sa dostal aj fokolarín Martin Uher so zaujímavým svedectvom o spolupráci medzi Hnilicom a zakladateľkou hnutia Fokoláre Chiarou Lubichovou.
Kolektívna monografia je doteraz najucelenejšou sondou do života biskupa Pavla Hnilicu. Je zároveň významným príspevkom k slovenským cirkevným dejinám a dejinám slovenského exilu. Podobne dopĺňa duchovnú integritu biskupa umlčanej cirkvi a má teda potenciál duchovnej a mravnej inšpirácie. Preto zostáva dúfať, že v slovenskej verejnosti zarezonuje.
Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.