Slovo kňaza Premena nezávisí od mena

„Keď sa Gregor Samsa jedného rána prebudil z nepokojných snov, zistil, že sa v posteli premenil na akýsi príšerný hmyz.“ Pred vyše sto rokmi túto vetu napísal v diele Premena židovský autor Franz Kafka.

Pred čitateľom sa odvíja príbeh mladého obchodného zástupcu Gregora Samsu, ktorý sa snaží finančne zabezpečiť rodinu. Po jednej noci plnej úzkostí sa však prebudí ako odporný hmyz. Prichádza očakávaná reakcia: matka sa ho zľakne, otec mu dokonca ublíži. Jedine sestra ho chodí kŕmiť zvyškami jedál. Osudným sa mu stane príťažlivá melódia huslí sestry Grety. Keď Gregor vyjde zo svojej izby, hostí ovládne odpor voči veľkému hmyzu. Rodina ho zaženie späť do izby a on tam do rána, s ranami na tele, aj zomrie.

Táto premena mladého človeka by mohla byť obrazom pokazeného života. Veď bývajú také momenty, keď sa človek cíti ako červík. Stačí si všimnúť slová starozákonných žalmov. Nie je to spravodlivé označenie pre človeka, keď sa rozhodol pre niečo zlé a jeho srdce sa stalo tvrdým, necitlivým? Rovnako by to mohol byť obraz opusteného človeka, ktorý rezignoval na svoju dôstojnosť v dôsledku šikanovania a brutalite iných. Je teda viacero dôvodov, keď môžeme byť svedkami uvedenej negatívnej premeny.

Na deštrukciu akoby si človek stačil sám. Na rast potrebuje druhého, jeho prítomnosť, jeho hlas. Preto sa história Abraháma začína volaním na neho. Boh, ktorý sa prihovára Abrahámovi, je Bohom blízkym človeku. Rozpráva sa s ním v jeho vnútri. Je Bohom srdca.

Prekvapujúco, je to iniciatíva Boha. Až doteraz Abrahám nemusel urobiť nič typicky nábožné – nevyrezal žiadnu sochu, nevykonal náboženský rítus, nenavštívil posvätné miesto. Ale v srdci zachycuje hlas. Ako keby získal dar intuície, ktorý doteraz nemal.

Toto je novinka, niečo neobyčajné, čo povstáva v ňom. Necíti nátlak, tento jemný hlas ho nedeptá. Abrahám ho začína sledovať, hodnotiť, myslieť na neho, pozorovať. Vníma, že tento hlas sa mu prihovára zvnútra, ale nie je jeho. Nie je to autosugescia. Je tu tajomne prítomný Niekto, kto sa mu prihovára.

Slová z knihy Genezis prebúdzajú niečo, čo môžeme označiť „vzťah“. Vzťah, ktorý sa začína mimo nás. A Abrahám si ho vyberá ako „ty“, ku ktorému sa môže kedykoľvek obrátiť. Ten vzťah je taký láskavý a pokorný, že sa „vtelí“ do štýlu jeho kultúry a reči, aby ho mohol dešifrovať. Nám čitateľom je to uľahčené, lebo vieme, že je to Pánov hlas. Abrahám to má ťažšie, pretože ho odhaľuje postupne.

Keď mu je dnes oznámené, že má opustiť otcov dom, akoby sa zriekal istoty toho, čo pozná. A zatiaľ mu Boh nehovorí, kam sa má vybrať. Takýmto spôsobom sa Abrahám učí skutočnému vzťahu dôvery, kde to už nie je on, kto ovláda iných a rozhoduje o nich. Podriaďuje sa inej Osobe, ktorá sa dostáva na prvé miesto. Takto sa Abrahám stáva poslušným. Nie tým, že je slušný, ale že jeho sluch je nastavený na frekvenciu neba.

„Biele oblečenie Ježiša nás orientuje do budúcnosti, kde sú ľudia spojení v oslave Boha, ale predtým si, paradoxne, zbielili šaty v Baránkovej krvi.“Zdieľať

Kristovo premenenie na hore Tábor chce pripraviť učeníkom nielen sluch („ty si môj milovaný Syn“), ale aj zrak na veľkonočnú udalosť, ktorej bude musieť čeliť Ježiš. Aby mohli rozoznať jeho majestát aj pri zakrvavenom tele na kríži.

Neprístupné svetlo dnes na jeho tvári presvedčí učeníkov, že smrť nie je poslednou životnou etapou. Smrť a zmŕtvychvstanie – toto je svet, v ktorom pulzuje Božia láska.

Prítomnosť Mojžiša a Eliáša svedčí, že Zákon i Proroci sa stretnú vo veľkonočnom mesiášovi. Zákon tu nie je na to, aby ukazoval sám na seba. Má slúžiť vzťahu človeka a Boha, založenému na Božej láske, kde človek dozrieva a premieňa sa, ak v nej zostáva slobodne.

Význam zákona je v slobode a vyjadruje sa v dialógu. Spomeňme si na Abraháma. A naozaj, Mojžiš rozpráva s Kristom.

Eliáš zastupuje prorokov. Mierou každého prorokovania, pretože je slobodné a nevyspytateľné, je Kristova pascha, pretože sa tam realizovala láska. Prorokovať znamená čítať dejiny a udalosti podľa kľúča Božej lásky. Aj toto sa odohráva pri dialógu s Pánom – v modlitbe a v kontemplácii.

Ježišova a Abrahámova metamorfóza je krajšia ako Gregorova. Ježiš dnes na chvíľu využíva, ako by povedali športovci, výhodu domáceho prostredia. Temnota Kafkovho príbehu sa stráca a k nám prichádza svetlo z hory Tábor. Biele oblečenie Ježiša nás orientuje do budúcnosti, kde sú ľudia spojení v oslave Boha, ale predtým si, paradoxne, zbielili šaty v Baránkovej krvi.

A čo tak Jakubkova premena? Kto by si nepamätal úvod filmu Perinbaba od nedávno zomrelého režiséra Juraja Jakubiska, ktorého možno nazvať velikánom európskeho filmu. Cirkusanti, konverzujúci po taliansky, putujúci cez snehové pole. Smrtka, ktorá si pripravuje kosu a neskôr vytrubuje svoje víťazstvo po výbuchu cirkusových vozov. A Jakubko, nachádzajúci sa v zimnej variácii kočíka.

Spomenutá scéna prináša odľahčujúci prvok v následnom stretnutí malého Jakuba so smrtkou. Čakali by sme, že to nedopadne dobre. Ale malý huncút sa jej nezľakne. Trochu sa s ňou pohrá, aby ju na snehu a neskôr aj vo filme porazil. Kto by necítil v Jakubkovej odvahe silu viery, ktorá nás premieňa, lebo „sa voláme Božími deťmi a nimi aj sme“?