Svet kresťanstva Pápež a Vatikán 20. marec 2023

Ešte raz k 10. výročiu pápeža Františka Od veľkého reformátora po autoritatívneho vládcu, hodnotenia sa líšia

Imrich Gazda
Imrich Gazda

Ako piati zahraniční komentátori, vatikanisti a odborníci vidia súčasný pontifikát. A čo si o tom celom myslieť.

Ako piati zahraniční komentátori, vatikanisti a odborníci vidia súčasný pontifikát. A čo si o tom celom myslieť.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Imrich Gazda

Od veľkého reformátora po autoritatívneho vládcu, hodnotenia sa líšia
Foto: AP/TASR/Andrew Medichini

Dôkazom, aký košatý a miestami ťažko uchopiteľný je pontifikát pápeža Františka, sú aj komentáre a analýzy, ktoré vyšli v uplynulých dňoch pri príležitosti 10. výročia jeho zvolenia.

Douthat: Dekáda rozdelenia

Konzervatívny komentátor New York Times Ross Douthat bol pri hodnotení vládnutia pápeža Františka nekompromisný.

„Máme tu vojnu na dvoch frontoch, ktorú vedie Rím v oblasti doktríny a liturgie: snaží sa rozdrviť tradicionalistických prívržencov latinskej omše a zároveň len jemne brzdí liberálnych nemeckých biskupov, aby sa nevytvorila schizma na ľavom krídle katolicizmu,“ napísal v komentári, ktorý veľavravne nazval Dekáda rozdelenia pápeža Františka.

Pontifikát, ktorý chcel byť menej autoreferenčný, teda zameraný na seba, podľa Douthata namiesto toho priniesol pretrvávajúce vnútorné spory a prehlbujúci sa teologický rozkol.

Sekulárne médiá, ktoré na začiatku vytvorili naratív o veľkom reformátorovi, dôkazy o opaku prechádzajú decentným mlčaním a Františkovi podporovatelia všetku zodpovednosť za polarizáciou v cirkvi hádžu na plecia konzervatívnych katolíkov.

Americký komentátor je presvedčený, že František urobil chybu hneď na začiatku, keď prvou veľkou témou, ktorú otvoril, bolo udeľovanie eucharistie rozvedeným a znovu zosobášeným katolíkom. Teda otázka, v ktorej ide o samotné Ježišove slová.

Ak sa chcel pápež púšťať do takýchto liberálnych zmien, mal podľa Douthata začať niečím, čo je viac zlučiteľné s katolíckou doktrínou, napríklad uvoľnením pravidiel kňazského celibátu alebo povolením diakonskej služby žien.

Aj tým by síce narazil na nespokojnosť konzervatívcov i liberálov – pre tých prvých by to bolo priveľa, kým pre druhých primálo –, ale „ciele by boli konkrétne a dosiahnuteľné, limity a hranice jasné a pápež by sa mohol snažiť hrať niečo ako rolu otca v podobenstve o márnotratnom synovi, ktorý sa ponáhľa prijať mladšieho brata, ale zároveň s láskou uisťuje staršieho“.

Aký je teda výsledok po desiatich rokoch? Tradicionalisti sa cítia pod tlakom a „miestami upadli až do paranoidnej online opozície“, čomu sa však Douthat nečuduje, keďže pápež hlásajúci decentralizáciu a rozmanitosť sa pustil do nemilosrdného obmedzovania predkoncilovej liturgie.

No nespokojné je aj progresívne krídlo, keďže pápež pri viacerých zmenách – vrátane spomenutého udeľovania eucharistie rozvedeným – napokon zaradil spiatočku. Práve to podľa Douthata naštartovalo nemeckých biskupov, aby svojou synodálnou cestou „donútili Františka prijať zmeny, o ktorých vždy uvažuje, ale ktoré nikdy celkom nenaplní“.  

Ivereigh: Moc, ktorá nevládne, ale slúži

Či už plánovane, alebo nie, slovami o „veľkom reformátorovi“ Ross Douthat pošteklil vatikanistu Austena Ivereigha, ktorý je autorom rovnomenného Františkovho životopisu.

„Tento pontifikát skutočne spôsobil rozdelenie: medzi tými, ktorí v ňom vidia Boží prst, a tými, ktorým srdcia zatvrdli pre ich strach zo straty – dokonca až do tej miery, že za zlo považujú aj to, čo je zjavne Božie,“ reagoval Ivereigh na Twitteri narážajúc na názov Douthatovho komentára.

V texte, ktorý pri príležitosti 10. výročia pontifikátu publikoval v americkom jezuitskom časopise America, Ivereigh konštatuje, že Františkova revolúcia spočíva v obnovení skutočnej moci cirkvi, takej, ktorá nevládne, ale slúži.

„Nie tak dávno bol Vatikán povestný svojím povýšeneckým spôsobom, centralizmom a autoritárstvom. Dnes tam vládne atmosféra služby a slobody. (...) Biskupi z miestnych cirkví počas návštev ad limina vo Vatikáne s úžasom zisťujú, že už sa s nimi nezaobchádza ako s podriadenými. Vatikánski úradníci sa pozerajú biskupom priamo do očí, chcú ich vypočuť a pomôcť im,“ konštatuje Ivereigh.

Na predpokladanú výhradu, kde sa tieto princípy vytratili pri obmedzovaní predkoncilovej liturgie, anglický vatikanista reaguje tým, že pápež musel stanoviť jasné hranice, aby ubránil novú kultúru vzájomnosti.

„Kategorickou chybou pápežových kritikov je, že tento zraniteľnejší druh autority považujú za slabosť alebo stratu nervov. Je však znakom skutočnej sily cirkvi, že sa nespolieha na potestas – moc nad –, ale na ministerium Božej moci,“ uvažuje Ivereigh, ktorý čoraz silnejší odpor proti Františkovi považuje za priamy dôkaz toho, že je na správnej ceste.

A v závere svojho článku opäť predkladá myšlienku, ktorú sformuloval už pred ôsmimi rokmi pri predstavení svojej knihy Veľký reformátor, že odlišné pohľady môžu predstavovať plodné napätie a byť otvoreným priestorom pre Ducha Svätého prinášajúceho nové riešenia a prekonávajúceho všetky rozdelenia. Tak, ako to bolo v časoch prvotnej cirkvi.

Dva pohľady v skratke
Hoci nezmenil doktrínu, v každom ďalšom ohľade je od začiatku revolučný, hodnotí desať rokov Františka na pápežskom stolci jezuita Thomas Reese. 
„Bez ohľadu na to, kto bude po ňom zvolený, Františkov vplyv na pápežstvo bude dlhodobý. Podobne ako Druhý vatikánsky koncil otvoril okná, ktoré sa budú už len ťažko zatvárať,“ konštatuje analytik portálu Religion News Service.
Konanie pápeža Františka je potrebné vnímať v kontexte jezuitskej spirituality, myslí si Timothy Gabrielli z Katedry náboženských štúdií na Daytonskej univerzite v Ohiu.
„Podobne ako duchovný vodca, aj František často najprv rozpozná ,prítomný problém‘, ako by povedal lekár, symptóm alebo zjavný problém, ktorý niekoho trápi. Potom vylúči povrchné riešenia, ktoré neriešia základnú ,chorobu‘, a až potom vyzýva na zásadnejšiu zmenu,“ napísal Gabrielli na portáli Conversation.

De Souza: Pontifikát moci

S Ivereighovým hodnotením transformácie pápežskej moci k väčšej vľúdnosti a otvorenosti nesúhlasí americký kňaz a publicista Raymond J. de Souza. Zároveň však odmieta pohľad najväčších Františkových kritikov, ktorí v ňom vidia argentínskeho peronistu.

„Skôr je to tak, že vykonáva autoritu na spôsob jezuitského predstaveného, ktorý po vypočutí tých, ktorých si vyberie, rozhoduje sám,“ napísal v komentári Pontifikát moci na portáli National Catholic Register.

Nasleduje dlhý výpočet príkladov, ktoré to majú dokazovať. Vytvorenie úzkej Rady kardinálov na úkor širších konzultácií s predstaviteľmi vatikánskych dikastérií. Degradovanie kardinálov Burkeho, Müllera, Becciua, Filoniho a Turksona. Časté využívanie formy motu proprio (z vlastnej vôle) pri dôležitých rozhodnutiach.

Ďalej opakované využívanie výnimky od podmienky zázraku pri kanonizácii (Ján XXIII., Peter Faber, Junípero Serra a ďalší). Posilnenie kompetencií rímskeho biskupa na úkor kardinála vikára. Odobratie právomoci diecéznym biskupom schvaľovať nové spoločenstvá apoštolského života na území svojich diecéz. Obmedzovanie predkoncilovej liturgie. Nariadenie, že majetok nepatrí jednotlivým vatikánskym úradom, ale Svätej stolici a tak podlieha priamej pápežskej kontrole.

„Keď ide o personál a peniaze, dlhodobá prax cirkvi je taká, že keď je potrebná reforma, Rím často centralizuje,“ glosuje de Souza a vzápätí kritizuje aj to, že František novou konštitúciou o Rímskej kúrii Praedicate Evangelium umožnil stáť na čele vatikánskych dikastérií a vykonávať riadiacu moc aj kňazom a laikom, čím sa údajne odklonil od učenia Druhého vatikánskeho koncilu o moci prameniacej z biskupského svätenia.

„Paradoxom tohto pontifikátu je, že napriek tomu, že moc sa uplatňuje vždy a všade, v prípade veľkých kríz dochádza k dramatickému zlyhaniu,“ píše de Souza a vymenúva prípady odporu nemeckej synodálnej cesty, Sýrsko-malabarskej cirkvi v Indii či nigérijskej diecézy Ahiara, na ktoré František nedokázal účinne reagovať.

„Pontifikát moci sa tak vo veľkých veciach ukázal ako podivne impotentný,“ uzatvára de Souza.

Čo si o tom celom myslieť

Aké závery možno vyvodiť z týchto hodnotení? Ideologické okuliare jednotlivých autorov, ktorými na pápeža Františka pozerajú, sú neprehliadnuteľné. V rokoch prehlbujúcej sa spoločenskej polarizácie, keď sa aj zložité mnohovrstevné otázky zjednodušujú na byť „za“ alebo „proti“, je to už čosi normálne. Ba priam žiaduce.    

Pri hodnotení pápeža, ktorý nemá byť lídrom ani tradicionalistov, ani progresívcov, ale všetkých katolíkov, by sme však mali dokázať oslobodiť sa od takejto táborovej mentality a neprerábať hlavu cirkvi na svoj obraz. Aby z toho napokon nevznikla len lacná karikatúra.

Slabé stránky napokon mali aj pontifikáty predchádzajúcich pápežov. No kým vtedy sa lojálne prehliadali a ospravedlňovali, dnes je módou vykričať ich na plné ústa. A nezabudnúť pri tom použiť ospravedlňujúcu formulku, že je to predsa pre dobro cirkvi.

Skutočnému dobru by viac pomohlo, keby sme na jednotlivé pontifikáty pozerali menej politicky a viac pastoračne. Pretože pápeži sú v prvom rade pastiermi. A z toho hľadiska môžeme pri pohľade na posledných pápežov spokojne priznať, že Duch Svätý sa v Sixtínskej kaplnke nemýli.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0