Slovo kňaza Vesmír a úsmev mamy

V druhú májovú nedeľu slávime na Slovensku podobne ako vo väčšine krajín sveta Deň matiek. Hlbší pohľad na to, akým darom je materstvo, mi nedávno sprostredkovala moja mladšia sestra.

Keď sa jej narodilo bábätko, o svojej novej skúsenosti v role mamy sa so mnou podelila v liste, ktorého podstatnú časť podávam s jej láskavým dovolením:

„V čase môjho tehotenstva som si predstavovala, že keď sa mi narodí bábätko, nadobudnem aj nový pohľad na môj vzťah s Bohom ako vzťah rodiča s dieťaťom. Popravde sa musím priznať, že prvé týždne po pôrode môj duchovný život išiel dostratena. Bolo to iste spôsobené veľkou zmenou po pôrode, hormónmi, problémami s mliekom a podobne.

Keď som si v tých dňoch spomenula na svoje myšlienky o vzťahu Boh a ja ako rodič a dieťa, tak som sa nad tým len pousmiala a povedala si: ,Teraz to nedávam, aby som sa nad tým zamýšľala alebo tým žila.‘

Po niekoľkých mesiacoch, keď sme sa s maličkou väčšmi ustálili a zžili, som sa však k predošlým myšlienkam vrátila a začala som skúsenosť materstva viac kontemplovať. Skutočnosť, ktorá sa ma hlboko dotýka a ktorú zažívam každý deň, je to, aké je bábätko bezbranné. Bezo mňa nedokáže urobiť nič, ani sa len zakryť, keď mu je zima.

Je zarážajúce uvedomiť si, že takýmto bezbranným tvorom sa pre nás stal Boh. Ktorýsi svätec povedal: ,Iba Všemohúci sa dokáže stať nemohúci.‘ Iba Boh, ktorý môže všetko, sa úplne odovzdáva do rúk človeka, do jeho starostlivosti. Aká úžasná pokora! 

Na to nadväzuje ďalšia skutočnosť. Raz mi jedna kamarátka povedala, že teraz som pre svoje bábätko akoby celý vesmír. Maličkej teraz dávame rôzne zdrobnené mená a ja ju niekedy volám ,moja malá planétka‘. Je fascinujúce, že predtým, ako si dieťa začne uvedomovať existenciu Boha, si najprv uvedomuje existenciu matky. Boh akoby šiel do úzadia a postavil ma k maličkej namiesto seba. Akoby som bola teraz ja pre ňu v pozícii boha. Niekedy je to veľmi náročné tým, že boh nie som.

Keďže bábätko nerozpráva, musím jeho potreby nejako odhadnúť. Na rozdiel odo mňa Boh okamžite vie všetko, čo maličká potrebuje, a to sa mi zdá byť trochu nefér. V každom prípade si myslím, že Boh nás pozýva k tomu, aby sme ho vnímali celkom tak. Ako náš celý vesmír. Keď vidím, ako dcérku upokojuje moja prítomnosť a dodáva jej pocit bezpečia a dôvery, o čo viac znamená prítomnosť Boha v našom živote.“

Sestrine myšlienky mi pripomenuli niečo, čo som dávnejšie čítal v jednom texte môjho obľúbeného autora, švajčiarskeho teológa Hansa Ursa von Balthasara. Rozvíjal v ňom úvahu, že na to, aby sa v dieťati zrodilo vedomie osoby, je absolútne nevyhnutný úsmev mamy. Opätovanie úsmevu sprevádza vnímanie, že mama je „ty“, od ktorého dieťa odvíja poznanie osobného „ja“.

Materstvo teda zďaleka nie je iba biologická záležitosť. Poslanie mamy má zároveň nanajvýš dôležitý duchovný rozmer, ktorým vo svojom dieťati privádza na svet aj jeho osobnosť či osobitosť. Osobné vedomie je v každom z nás základným predpokladom osobného vzťahu lásky, do ktorého nás Boh povoláva.

Je dobré pripomenúť si, za čo všetko vďačíme mamám. Nezabudnime dnes svoju vďaku prejaviť – mame aj Bohu za jej dar.