Uhol pohľadu Jula Slováka
O hokeji, pokore a identite
Potrebujeme sa vedome zbavovať pocitu malosti. Pokora neznamená myslieť si o sebe menej, ale myslieť menej na seba.
Foto: archív projektu Godzone
Včera som bol vo fitku súčasťou zaujímavého rozhovoru. Začalo sa to tak aktuálne, keď prišla reč pomedzi všetky tie „deadlifty, benchpressy, dipy, výpady či drepy“ na hokejové majstrovstvá sveta. No po pár vetách o bodoch, tabuľke a poslednom zápase sme sa dostali trochu hlbšie.
Bavili sme sa o tom, ako funguje tréningový proces a aké sú podmienky u nás na Slovensku v porovnaní so zahraničím. Nie sme žiadni odborníci, ale každý mal nejaký malý vhľad do tejto oblasti, a tak som sa zas niečo nové dozvedel.
Kľúčová je identita
Po hutnom úvode zaznela veta, ktorá odrazu začala riešiť oveľa hlbšiu podstatu vecí. Niekto prišiel s teóriou, že náš problém spočíva v tom, že aj keď prehráme, hovoríme si: „Hrali sme dobre, ale nevyšlo to.“ Navrhol, že by sme mali byť po zápase niekedy aj kritickí a povedať si: „Nehrali sme dobre, pokazili sme to, lebo keby sme hrali dobre, vyhráme.“
Nechcem týmto ani zďaleka povedať, čo je správne a ako v tom reagovať, no táto myšlienka ma doviedla k úvahe a fitko sa zrazu popri všetkých cvikoch zmenilo v diskusnú partiu. Bavili sme sa o tom, že celé je to otázka identity. Niekedy nielen tej osobnej, ale aj našej národnej identity, ktorá nad nami neustále visí.
Z tejto bežnej diskusie by sa dali zhrnúť nasledujúce závery:
Ak žijeme v kultúre, v ktorej celý život počúvame, že sme víťazi, sme slobodní, jedineční, silní, odvážni, a v tomto vyrastáme, prijímame do seba takéto povzbudenie. Ak sa potom k tomu pridá povzbudenie osobnej identity, vtedy je naše vlastné presvedčenie o nás samých na vysokej úrovni.
Záleží len na nás, v akej miere Božiemu kráľovstvu dovolíme prejaviť sa v životoch nás a našich komunít.
Keď s takouto výbavou vstúpime napríklad do profesionálneho športu a niektoré zápasy prehráme, dostaneme feedback, že sme hrali zle, pozeráme sa naň cez okuliare identity, ktorú máme. Pomyslíme si: „Sme odvážni, šikovní, máme víťazné nastavenie mysle, no teraz sme to pokazili a musíme na tom popracovať.“
Čo to znamená? Jednoducho povedané – nie som chybou, ktorú som urobil, som oveľa viac. Viem to o sebe vo svojej identite.
Nepriateľ nechce, aby sme vstúpili do svojho poslania
No keď vyrastáme v kultúre, ktorá nám hovorí, že život je len ťažký, sme otrokmi, musíme sa neustále snažiť, lebo víťaz môže byť len jeden, zdroje sú obmedzené a potrebujeme myslieť len na seba, keď počúvame, že sme krajina, ktorá bola v histórii zmietaná pod nadvládou mnohých režimov a vládcov, nepoznáme slobodu a ani nevieme, ako ju zodpovedne žiť.
Keď sa k tomu pridá osobné presvedčenie z rodiny alebo partie, z ktorej prijmeme klamstvá o sebe samom, o svojej slabosti, presvedčenie o nás je na nízkej úrovni.
Keď s touto výbavou vstupujeme do športu, pokazíme zápas a niekto povie, že sme hrali zle, automaticky sa to premietne do našej identity a začneme mať pocit, že sme zlí, slabí, nedostatoční. Jednou vetou, že sme chybou, ktorú sme urobili, a to nás ubíja.
„Diablovi vyhovuje, keď žijeme pod útlakom, klamstvom či depresiou. Sám má totiž strach, aby človek nevstúpil do zámeru a poslania, na aké bol stvorený.“ Zdieľať
Vnímam v tom veľmi podobnú paralelu medzi kultúrou neba a pekla. Nepriateľ neba, vládca temného sveta, ako ho nazýva Biblia, totiž usilovne pracuje na tom, aby sme ako ľudia stvorení na Boží obraz nikdy nespoznali krásu a silu svojej identity, aby sme nikdy neuchopili tento mindset a autoritu, ktorá z toho plynie. Vyhovuje mu, keď žijeme pod útlakom, klamstvom či depresiou. Sám diabol má totiž strach, aby človek nevstúpil do zámeru a poslania, na aké bol stvorený.
V liste Korinťanom nám Biblia hovorí jednu silnú vec: „Medzi dokonalými hovoríme aj múdrosť – no nie múdrosť tohto veku ani múdrosť kniežat tohto veku, ktoré spejú k záhube, ale hovoríme tajomnú Božiu múdrosť, ktorá bola skrytá a ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu. Nik z kniežat tohto veku ju nepoznal. Veď keby ju boli poznali, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy.“ (1 Kor 2, 6 – 8 SSV)
Duch je ten istý
Dalo by sa povedať, že múdrosť, ktorú kniežatá tohto veku nepoznali, je fakt, že Kristus – pomazaný svojím zmŕtvychvstaním – premohol smrť a dal tak povstať miliónom ďalších pomazaných. Dal povstať kristovcom – kresťanom – s rovnakým prístupom k moci neba a s rovnakou mocou Ducha, ktorý vzkriesil Krista z mŕtvych.
Lebo ten istý Duch prebýva v nás. Ak by to poznali kniežatá tohto veku, démoni, ktorí sa radovali z Kristovej smrti, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy.
Ježiš umrel, vstal z mŕtvych, prišiel k apoštolom a povedal: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi, preto choďte!“ Ježiš sa zjavil po tom, ako porazil hriech a moc temnoty, porazil smrť, prišiel k apoštolom, ukázal im kľúče a povedal: „Ok, vráťme sa k plánu č. 1.“
Ľudia často hľadajú svoje cesty, hľadajú pravdu a chcú žiť život naplnený a šťastný. A tu je odrazu taký jednoduchý a priamy návod.
Vrátil kľúče autority učeníkom a dal im to úžasné poverenie. Neskôr dal toto poverenie zjavovať moc neba, uzdravovať a ničiť skutky diabla každému z nás. Každý človek reprezentuje aspekt Božieho charakteru ako nikto iný. Nie sme utvorení cez formičky. Keď ľudia spoznajú, ako ich Boh stvoril a kým majú byť, už nechcú byť niekým iným.
Keď s autoritou a identitou Božích detí prehráme zápas, vieme, že nie sme tou prehrou, len sa ešte máme čo učiť a kam sa posúvať.
Beznádej z nedostatku vízie
Svätý Pavol nás vyučuje v liste Efezanom o boji, v ktorom sa budeme nachádzať, v boji nie proti telu a krvi, ale proti kniežatstvám, mocnostiam, vládcom tohto temného sveta a proti duchom zla v nebesiach (porov. Ef 6, 12).
V angličtine je na mieste kniežatstiev použité slovo „principalities“, čo by sa dalo vysvetliť ako princ nad oblasťou. Kniežatstvo je podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka „územie s vládou kniežaťa“.
Keď si to aplikujeme na oblasť vývoja a spoznávania našej identity, je kľúčovou otázkou, aké kniežatstvá sa snažia mať vplyv na vývoj identity ľudí žijúcich na území napríklad Slovenska.
Poznám misionára, ktorý keď prišiel na dlhodobejšiu misiu na Slovensko so svojím tímom, tvrdo narazil na akúsi beznádej, ktorá prichádzala z nedostatku vízie. Spolu s tímom po niekoľkých mesiacoch hľadania sa akoby stratili v otázke, aká je vízia ich služby na Slovensku.
„Pokora nespočíva v tom, že premýšľam o sebe ako o niekom malom, úbohom. Pokora neznamená myslieť si o sebe menej, ale myslieť menej na seba.“ Zdieľať
Modlili sa, či robia to, čo Boh chce, a zrazu pocítili: „Uuu, prečo to vlastne robíme? Nám sa ani nechce modliť, nemá to význam, nič sa nestane, veď vidíme, ako sa do toho ľudia vôbec nezapájajú.“
To im prinášalo frustráciu a zašlo to až tak ďaleko, že s celým tímom museli odcestovať naspäť do svojej krajiny a tam sa modliť, pýtať si víziu pre svoju službu, lebo na Slovensku akoby nedokázali nič počuť či vidieť. Následne sa vrátili a dlhé roky slúžili v našej krajine v práci s mládežou.
To, čo dnes opäť očakávame a pripomíname si skrze veľkonočné sviatky, je taká majestátna zmena histórie, obrovská obeta a priblíženie sa Boha k ľuďom, že to v sebe nesie moc zmeniť v ľudskom živote úplne všetko.
Pozostatky komunizmu
Môžeme sa pýtať, aké kniežatstvá nám tu zanechala história, komunizmus a roky útlaku. V akej identite vyrastali naši otcovia a starí otcovia a čo sa podpísalo na tom, ako premýšľame dnes my a ako žije dnes mladá generácia?
No dôležitejšia je otázka, čo môžeme urobiť pre to, aby sme vstúpili do identity, ktorú Kristus vydobyl pre nás, pre všetky národy, vekové kategórie, sociálne či etnické skupiny.
Potrebujeme sa vedome zbavovať pocitu útlaku a malosti. Sme veľkí Boží ľudia a pokora nespočíva v tom, že premýšľam o sebe ako o niekom malom, úbohom. Pokora neznamená myslieť si o sebe menej, ale myslieť menej na seba.
Boha neoslávime tým, ak budeme hovoriť, že nie sme skvelí. Sme stvorení na jeho obraz a takto ponižujeme dielo jeho stvorenia. Oslavujeme ho tým vedomím, že on je zdrojom našej nádhery. Pokora neponižuje nás, ale vyvyšuje Boha.
Myslím si, že jednou z mocností, ktorá drží náš národ v putách, sú kliatby komunizmu, ktoré majú na nás stále akýsi vplyv, a potrebujeme ich prelomiť. Ak chceme, aby sa naša identita posunula, môžeme sa spoločne modliť proti takýmto mocnostiam. K tomu nás pozýva aj modlitebná kampaň Prelom, ktorá sa dnes začína v Trnave.
