Osobný denník Alojza Tkáča
Brodím sa v gumených čižmách v blate. Byť „len robotníkom“ je dobrá škola pokory
Prečítali sme si zápisky, ktoré si zosnulý košický arcibiskup Alojz Tkáč viedol v 70. a 80. rokoch minulého storočia.
Denník Alojza Tkáča, ktorý si viedol pod názvom Pohľady z križovatky. Foto: Postoj/Andrej Lojan
Zosnulý arcibiskup Alojz Tkáč, ktorého v utorok pochovali v Košiciach, bol známy svojou systematickosťou a životným poriadkom.
Dôkazom sú jeho osobné zápisky, ktoré si zaznamenával v čase normalizácie v 70. a 80. rokoch minulého storočia.
Najznámejšie a najpodrobnejšie sú tie, ktoré v roku 2004 vyšli knižne pod názvom Pohľady z križovatky. Ide o klasický denník, ktorý si Tkáč viedol v rokoch 1975 – 1983, keď mal odobratý štátny súhlas a pracoval najprv ako lesný robotník a neskôr ako vodič električky.
V záznamoch pokračoval aj po opätovnom zaradení do pastoračnej činnosti na svojej prvej a zároveň aj poslednej fare v Červenici (okres Prešov) pod Slanskými vrchmi v rokoch 1983 – 1989. Majú charakter kroniky, pričom obsahujú aj autorove jednoduché kresby.
Tento materiál, ktorý má Svet kresťanstva k dispozícii, je len vo forme rukopisu napísaného na písacom stroji s dodatočne ručne vypísanou obálkou. Tá obsahuje názov Pod parabolou Dubník (práve pod týmto vrchom s vyše 300-metrovým vysielačom sa nachádza nielen obec Červenica, ale aj známe opálové bane), arcibiskupov podpis a vročenie 2013.
Nech je tak, ako je!
Prvý záznam v denníku Pohľady z križovatky pochádza z 5. decembra 1975. Kňaz Tkáč opisuje, ako mu 26. novembra prišiel prípis z Krajského národného výboru v Košiciach, v ktorom ho informovali o odobratí štátneho súhlasu pre výkon verejnej duchovnej činnosti počnúc 29. novembrom, teda Prvou adventnou nedeľou.
„Či budem ešte niekedy v dóme spovedať a v Košiciach verejne slúžiť sv. omšu? Deus providebit,“ zhrnul svoje pocity Alojz Tkáč, ktorý sa len ťažko vyrovnával s tým, že prvýkrát po trinástich rokoch si v nedeľu ráno nemohol sadnúť do spovednice.
V tom čase mal 41 rokov, od roku 1963 pôsobil ako notár a archivár na biskupskom úrade v Košiciach. Z prvej ruky mal tak informácie o reštrikciách, ktorým museli čeliť mnohí kňazi a veriaci.
V októbri 1974 sa rozhodol tieto problémy verejne pomenovať na jednom zo zasadnutí prorežimného kňazského hnutia Pacem in terris, na ktoré ináč nechodieval.
Bol stále v kontakte s tajnou cirkvou, jeho fara v Červenici bola miestom, kde sa vždy niekto z Bratislavy zastavil, aby mu priniesol samizdaty.
Otvorená reč o falošnosti režimu, ktorý formálne deklaruje náboženskú slobodu, ale v skutočnosti postihuje rodičov, ktorí prihlásia svoje deti na náboženstvo, zastrašuje tých, ktorí vedú aktívny náboženský život, obmedzuje pôsobenie kňazov a necháva chátrať kostoly, stála kňazské miesto napokon aj jeho samotného.
Priťažilo mu, no zároveň ho aj preslávilo to, že prejav sa vďaka Juklovi, Krčmérymu a Mikloškovi dostal aj do vysielania západných rozhlasových staníc.
Tkáč sa netvári ako hrdina. Opakovane priznáva, že ho prepadávajú pochybnosti: „Nie je škoda, že som mimo pastorácie? Keby som bol zostal ticho a na vtedajšom mieste, nebol by som viac urobil?“
No vzápätí si sám odpovedá: „Rodičov, veriacich sme vyzývali k odvahe a statočnosti vo vyznaní viery a sami by sme zostali v úzadí? Povzbudzovať je nám ľahko. Hanbil som sa pred veriacimi, že ja som v bezpečí a oni často vo veľmi chúlostivej a trápnej situácii. (...) Preto, keby som mal možnosť výberu (je to, pravda, len ilúzia) vrátiť sa pred 23. október 1974 alebo zostať v takom stave, v akom som, rozhodol by som sa: nech je tak, ako je!“
Byť svedkom
Denník Alojza Tkáča je pestrým čítaním. Niektoré zápisky sú dvoj-trojvetné (napr. na Nový rok 1976 si zapísal: „In manus tuas, Domine, commendo spiritum meum! Ležím, máločo môžem robiť. Je mi nanič.“), iné zaberajú niekoľko strán.
Spomína kňazské osobnosti, ako boli Ján Korec, Štefan Hlaváč, Anton Harčar, František Paňák, Viktor Trstenský či stále žijúci Bartolomej Urbanec, ale aj eštebákov, ktorí ho sledovali a vypočúvali, či – ako ich sám nazýval – proticirkevných tajomníkov.
Zaznamenáva svoje osobné zážitky a skúsenosti, ale rovnako často uvažuje aj nad stavom spoločnosti a cirkvi. Je hĺbavý, ale aj kritický a sarkastický – kritický najmä do vlastných kňazských radov, sarkastický voči komunistom.
„Na našich dedinách, farnostiach naši kňazi veľa práce nemajú (žiaľ!). A nečinnosť, neplánovaný čas, lenivosť je matkou hriechu, nerestí. A ten čas kňaz by mal hospodárne a užitočne využiť. Najmä mladí kňazi mali by sa vyvarovať hriešnemu zabíjaniu času pri televízii. Kňaz musí každý deň plánovito študovať. (...) Aspoň dvojtýždenne by sa vždy na inej fare mali stretnúť. Tam by si poslúžili navzájom kňazskou službou (sviatosť zmierenia), a ak by bolo treba, riešili by si i svoje osobné problémy. Upevňovalo by sa kňazské spoločenstvo a zabránilo by sa mnohým kňazským hriechom, nerestiam a pohoršeniam,“ zapísal si začiatkom roka 1978.
No prísny je aj sám k sebe. „Ťažko je byť každému a vždy bratom. Moja slabosť – rýchly vznet, hnev; bezohľadnosť, nezodpovednosť iných sú príčinou, že sa prehreším proti blížnym. Vzápätí ma to mrzí, ľutujem to, ale už je neskoro.“
Foto: Postoj/Andrej Lojan
Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Zaujímavou pripomienkou nedávnych pandemických opatrení je zmienka o zákaze verejných bohoslužieb v celom Košickom okrese. „Zo súdneho pojednávania prišiel aj o. Klasovský, 66-ročný správca fary vo Svinici v okrese Košice. Bol odsúdený na šesť mesiacov nepodmienečne za to, že cez Vianoce, keď bola epidémia slintačky, mal na sv. omši asi desať žien,“ zachytil vo februári 1976.
Zaznamenáva si však aj udalosti celosvetového významu: smrť pápeža Pavla VI., zvolenie a nečakanú smrť Jána Pavla I. a, samozrejme, rovnako prekvapivú voľbu Jána Pavla II. „Skoro neuveriteľné. Ale logické. Nejestvuje národ, ktorý by v súčasnej dobe preukázal väčšiu vernosť Bohu, Cirkvi ako národ poľský. Prináša veľa obiet pre vieru,“ zapísal si 16. októbra 1978.
Dôkazom aplikácie zásady „zachovaj poriadok a poriadok zachová teba“, sú aj tieto princípy, ktoré si „kňaz vo výrobe“ predsavzal dodržiavať:
„Aby som vytrval na novom pôsobisku, musím: mať živú vieru; uvedomovať si, že vždy a všade som kňazom; svedomito a uvedomele konať si každý deň duchovné úkony; častá svätá spoveď; duchovná obnova aspoň raz za dva mesiace; svedomito pracovať; usilovne študovať vo voľnom čase; vyhýbať sa zbytočným návštevám; udržiavať kontakty s kňazmi; zaujímať sa o udalosti v Cirkvi a v diecéze.“
Po tom, ako sa na jar 1976 zamestnal v Štátnych lesoch Košice, priznáva, že „byť ,len robotníkom‘ je dobrá škola pokory a skromnosti. (...) Toto sú práce, ktoré vykonávam: kopem krompáčom a lopatou, vozím vo fúriku zeminu a betón, nakladám a zhadzujem cement, dosky, prenášam ťažké kamene, ťažkým kladivom zabíjam do zeme hrubé koly pri regulácii potoka, kladiem s autožeriavom ťažké betónové dielce, brodím sa v gumených čižmách v blate a v studenej vode“.
Naopak, z novej práce vodiča električky, ktorú začal vykonávať na jeseň 1977, je nadšený: „Rád túto prácu konám. Chápem ju ako službu svojim blížnym a na tomto pracovisku – od Lokomotívy po Barcu a od železničnej stanice po železiarne – ničím mimoriadnym, len dobre vykonanou prácou, priateľským slovom a vzťahom k ostatným, chcem vydávať svedectvo o Ježišovi Kristovi. Byť svedkom...“
Zaujímavým historickým materiálom sú listy, ktoré Alojz Tkáč adresoval rôznym cirkevným a štátnym predstaviteľom a v ktorých kritizoval postavenie cirkvi. V denníku sa nachádzajú v plnom znení.
„Postup voči veriacim a ich duchovným požiadavkám je často nešetrný, tvrdý, protizákonný a protiústavný,“ napísal v roku 1977 v najrozsiahlejšom a najotvorenejšom liste, ktorý zaslal predsedovi Zboru ordinárov Slovenska Jozefovi Ferancovi.
Písal aj kardinálovi Františkovi Tomáškovi, dekanovi bohosloveckej fakulty v Bratislave Michalovi Krovinovi, riaditeľovi Spolku svätého Vojtecha Kolomanovi Štefkovi, ale aj fiktívnemu kňazovi, ktorý sa mieni oženiť.
Dôležitým dobovým svedectvom je aj legendárny príspevok Diagnóza košickej diecézy pri príležitosti 175. výročia založenia košického biskupstva, ktorý v roku 1982 vyšiel v exilovom časopise Slovenské hlasy z Ríma, čím obzvlášť podráždil eštebákov. Z Tkáčových zápiskov je zjavné, že na zbieraní poznatkov (bicyklom obišiel celú diecézu) a analýze situácie miestnej cirkvi pracoval dlhodobo a tak sa nevedomky pripravoval na svoje budúce poslanie.
Namiesto sprchy fľaša s dierkami
Do malej farnosti v Červenici prišiel Alojz Tkáč v roku 1983 ako 50-ročný. Súdruhovia predpokladali, že na nenápadnom mieste toho „veľa nepokazí“.
Jeho príchodu predchádzal pohovor s vikárom Štefanom Onderkom. „Nevyčítal mi – ako nikdy predtým –, že som sa angažoval za ľudské a náboženské práva, že som mohol byť natrvalo v pastorácii,“ zapísal si.
Na cirkevnom oddelení Krajského národného výboru v Košiciach sa stretol aj s „(proti)cirkevným tajomníkom Syčákom“, ktorý ho nechal čakať a potom si prezeral jeho osobný spis a personálie. „A nemáte v taške odpočúvací aparát? Nebudú večer v Slobodnej Európe vysielať, o čom sme sa práve rozprávali?“ podpichol ho stranícky funkcionár, ktorého potom už nikdy viac nevidel.
Z červenickej perspektívy rozoberá aj stav cirkvi na Slovensku. „Hierarchická štruktúra Cirkvi na Slovensku je v úbohom stave.“ Vysvetľuje, že na začiatku roka 1988 sú obsadené len dve biskupstvá – Nitra a Banská Bystrica. K tomu zapísal, že v nej je biskupom starý, nemohúci a k tomu „mierovými aktivitami“ zazmätkovaný Jozef Feranec. „V ostatných diecézach sú administrátori, všetci starí.“
Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Foto: Postoj/Jana Holubčíková
Čas vo farnosti chcel využiť zmysluplne a nechcel ho „premárniť ničnerobením, nudou či každodenným hľadaním práce“. Od začiatku si preto zaviedol striktný denný poriadok.
Vstával o 5.30 hod. Po rannej modlitbe, meditácii a liturgii hodín v kostole sa naraňajkoval, upratal a v zime si musel aj zakúriť. Jednu hodinu potom venoval štúdiu jazykov – taliančine a nemčine, ďalšiu hodinu teologickým štúdiám. Medzi 10.00 až 11.30 hod. prekladal knihy z taliančiny, nemčiny a poľštiny. Po obede si doprial športovanie v blízkom lese a prácu v záhrade.
Popoludní učil náboženstvo v škole, spovedal a pripravoval sa na svätú omšu. Po večeri a kompletóriu počúval Rádio Vatikán, Slobodnú Európu aj Hlas Ameriky alebo pozeral film. Na nočný odpočinok sa uložil o 22. hod.
Hoci dostal štátny súhlas k pastoračnej činnosti, eštebáci mu pokoj stále nedali. V priebehu siedmich rokov na fare ho navštívili asi štyrikrát. „Prítomnosť, stretnutie s eštebákom – to som mal pocit, akoby som videl na chodníku či v dverách hada – nepríjemný pocit.“
„Rozprávali sme sa len veľmi krátko, lebo v kostole na vianočnú spoveď čakali deti. Len čo je pravda, príjemná a vítaná návšteva, všakže?“ zaznamenal si jednu z „úradných“ návštev.
Príbeh arcibiskupa Alojza Tkáča, ako ho vo svojom 480-stranovom spise zachytila komunistická tajná polícia.
Ako P. S. si zapísal, že jeho predchodca Ján Koreň mu nechal tri záležitosti, ktoré boli preňho zložité a nevedel sa ich naučiť.
Zapisovanie príjmov a výdavkov do pokladničného denníka si musel zjednodušiť, vysvetlenie predchodcu bolo vraj veľmi „pomotané“.
Sťažoval sa aj na ústredné kúrenie na drevo a naftu, ktoré si takisto prispôsobil – kúril len drevom, aj to len v kancelárii, a obrovskú kaďu nafty nechal svojmu nástupcovi.
Sprcha občas nefungovala, takže po každodennom behu využíval na osprchovanie systém plastovej fľaše, na ktorej si urobil niekoľko dierok.
Ak biskup, tak nie hocijaký!
V zápiskoch spomína aj kardinála Jozefa Tomka, ktorého vnímal na diaľku. Veľmi si ho vážil a pokladal ho za najvýraznejšiu slovenskú osobnosť.
Opakovane písal aj o tom, že Košická diecéza už veľmi potrebuje biskupa. „Už len samotný fakt jeho absencie je pre diecézu veľkým hendikepom. Čo by mal urobiť? Zjednotiť kňazov, sprísniť disciplínu, brániť kňazov a veriacich, požadovať plnenie ľudských práv, zastať sa rehoľníkov, rehoľníčok, usporiadať situáciu vyučovania náboženstva, zabrániť neporiadkom pri obsadzovaní farností, potrebujú ho aj seminaristi. (...) Avšak, ak biskup, nie hocijaký!“ zapísal si v čase, keď nemohol tušiť, že diecézu bude raz viesť práve on.
Spätne sa zamýšľa aj nad svojou kňazskou formáciou a píše o začiatkoch svojej služby. „Často som mal na mysli otcove slová po mojom oznámení: ,Otec, chcel by som byť kňazom‘, ktoré mi následne povedali: ,Brániť ti nebudem, vieš, do čoho ideš, ale hanbu mi neurob!‘ Mama mi nič nehovorili, ale vnímal som ich vnútro: bola to bázeň, úzkosť s otázkou: ,Aký kňaz z teba bude?‘ A mohol som sklamať sestry? To som si nepripustil, aby som blízkym urobil hanbu, aby som ich sklamal...“
Obzvlášť si v Červenici pochvaľoval prírodu, ticho a samotu. V lete behal, v zime lyžoval. Napísal, že mu to veľmi pomáhalo a pozitívne pôsobilo po telesnej aj psychickej stránke. „Zvlášť vidiecke farnosti sú ideálnym miestom na beh, na pohyb v prírode. Ináč kňazi spohodlnejú a priberajú na váhe.“
Zlomový mesiac november 1989 sa objavil v jeho zápiskoch v súvislosti s návštevou Ríma pri príležitosti svätorečenia Anežky Českej. Stretol sa tam aj s Jánom Bukovským, ktorý bol poverený vatikánskym štátnym sekretariátom spolu s arcibiskupom Francescom Colasuonnom vyjednávať s československou vládou o obsadení uprázdnených biskupských stolcov, a teda aj košického.
V súvislosti s kandidátmi na biskupa spomína Alojz Tkáč na moment, ktorý sa odohral na dvore Ústavu svätého Cyrila a Metoda. Bol tam väčší hlúčik pútnikov, medzi ktorými bola aj Aleška Miksová z Kongregácie služobníc Ducha Svätého. „Tak tu vidíte budúceho košického biskupa,“ spontánne vyhlásila medzičasom už zosnulá rehoľná sestra.
Keby to bolo povedané medzi štyrmi očami, nikdy by som o tom nikomu nepovedal, zaznamenal si Tkáč a pokračuje: „Biskup Ján Sokol, ktorý tam taktiež práve bol, svojím typickým emotívnym spôsobom zvolal: ,Tkáč? Nikdy! On nikdy nedostane štátny súhlas!‘ Nuž a tak, aby ma mohol menovať Svätý Otec Ján Pavol II. za košického diecézneho biskupa, musel padnúť komunistický režim. Vo februári 1990 som už štátny súhlas nepotreboval. Zvláštne sú Božie cesty a rozhodnutia...!“
Aj po tom, čo prijal menovanie, pokračoval vo farnosti Červenica, „akoby sa nič nedialo“.
Vo veku 89 rokov zomrel emeritný arcibiskup Košickej arcidiecézy Alojz Tkáč. Prečítajte si archívny rozhovor, ktorý sme s ním pripravili v roku 2019.
Mnohí sa ho vtedy pýtali, či bol týmto poverením prekvapený. „Poviem úprimne, nie. Medzi kňazmi kolovali správy, robili sa prognózy, dávali sa tipy, kto pravdepodobne bude za biskupa menovaný, a medzi tými ,kto‘ som bol aj ja. Preto som nikdy nepovedal – bol som prekvapený. To sa vznášalo v atmosfére. A neboli ani prekvapení kňazi. Je pravda, že boli viacerí, ktorí sa s tým nestotožňovali – čo je celkom prirodzené, lebo nenašiel sa ten, kto by vyhovel všem.“
Dôkazom, že poznámky o svojom prežívaní si arcibiskup Tkáč zaznamenával do posledných chvíľ svojho života, je aj myšlienka, ktorú v pohrebnej homílii citoval jeho nástupca Bernard Bober: „V poslednom období napísal: ,Keď som bol malý chlapec, učil som sa na hodinách náboženstva o večnosti. Keď som sa stal kňazom, vyučoval som o večnosti. A teraz, keď som zostarol, už sa na večnosť pripravujem.‘“
